Už keď pred časom napadli rómske deti bezbrannú starenku a zranili ju, čosi nebolo v poriadku. Pozornosť sa sústredila oveľa viac na to, že policajti deti po zadržaní ponižovali, než na čin detí. Je samozrejmé, že štát nesmie svojich občanov ponižovať, a polícia má mať k ľuďom rešpekt, pretože ľudia sú pánmi polície, nie naopak. V tom bola ostrá kritika hanebného postupu policajtov namieste. Ale nehovoriť rovnako hlasno o tom, že útok rómskych detí na starú ženu je neobyčajná zvrátenosť, bola obrovská chyba. A nielen voči tým Rómom, ktorí nerešpektujú zákony. Práve v takých momentoch totiž rastie v nerómskej verejnosti pocit, že „Rómovia môžu všetko“, že mestská elita sa zastáva skôr páchateľov než obetí, a že jedine extrémisti hovoria to, čo je denná skúsenosť väčšiny. To nie je dobré. Ak nechceme, aby brali spravodlivosť do rúk blázni, ak nechceme, aby silneli skupiny, ktoré milujú násilie, ak nechceme, aby sa aj tu objavili vraždy nevinných Rómov, ako sa to deje v Maďarsku, musíme falošné ticho ukončiť. A musíme si povedať pravdu o nás, bielych privatizéroch a zlodejoch a mafiánoch, ale aj o nás, rómskych povaľačoch, úžerníkoch a kriminálnych živloch.
Keď teraz dvaja rómski chlapci zákerne dobili starého muža, bolo jasné, že čosi sa stane. Stalo sa. Blázni sa chopili iniciatívy, zvolávajú jedno zhromaždenie za druhým, a v očiach mnohých prestávajú byť bláznami. Lebo hovoria to, čo sa zdá nevkusné, ale väčšine to pripomína pravdu. Nie je to pravda, pretože nenávisť nie je pravda, ale zaberá to, pretože pravdou nie sú ani naivné heslá o tolerancii a zatvorené oči.
Nehovorím vôbec o návrhu Vladimíra Palka zisťovať a zverejňovať, koľko kriminality je medzi Rómami. Neviem, či také štatistiky polícii pomôžu, ak áno, som chladne za. Chladne, lebo tejto polícii už dlho neverím. Neviem tiež, čomu pomôže zverejňovanie rómskej kriminality, hoci si myslím, že nič nezhorší, pretože vnímanie Rómov väčšinou už oveľa horšie byť nemôže. Palkov návrh nevidím ako problém. Ale nevidím ho ani ako podstatnú vec, ktorá čosi výrazne zlepší. Podstata je inde.
Napríklad v predsudkoch, ale paradoxne nielen voči Rómom. Jasné, sme voči Rómom zaujatí, aj voči tým, ktorí sú slušní. Máme na čom pracovať. Ale sme zaujatí aj voči tým z nás, ktorí idú aj do ťažkých vôd. Palko čosi navrhol, a vyvolalo to takmer hystériu. Navrhol vari otroctvo či lynčovanie? Nie, na rozdiel od mlčiacej opozície navrhol úradnícky zmapovať terén. Tak, ako ho mapujú všelikde inde, napríklad v Amerike. V slobodnej Amerike. Dotknúť sa problému menšiny nemôže byť v slobodnej spoločnosti hriech. Veď prečo potom robíme a zverejňujeme prieskumy o vzdelanosti voličov, povedzme, HZDS? A načo nám vlastne je, koľkí z nás sú Maďari? Hádam, aby sme vedeli pravdu, nie? Z reakcií na Palkov návrh cítiť predsudok. A nie je veru protirómsky.
Základná otázka, ktorú otvorilo dianie v Michaľanoch, je však hlbšia, než naše vzájomné predsudky. Je to otázka vzťahu. Keď sme nedávno robili rozhovor s rómskou intelektuálkou Klárou Orgovánovou, povedala nám jednoduchú vetu: Majte nás už konečne radi. Znelo to naivne, ale bol to chladný opis riešenia. Máme našich Rómov radi? Tak radi, že im – aj sebe – hovoríme aj nepríjemnú pravdu? Tak radi, že ich nenecháme kradnúť a terorizovať okolie? Že im chceme pomôcť premeniť osady na lepšie miesta na život? Že od nich vyžadujeme to, čo od seba? Že ich zahŕňame pod slovíčko my?
Blázni, čo pochodujú mestami, ich takto radi nemajú. Oni ich nenávidia.
A my?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.