Pomôžeme mrakom?

Čo možno dosiahnuť vysadzovaním väčšieho počtu stromov, odbúravaním metánu alebo znižovaním emisií čiernych sadzí? Je rozumné sústrediť sa na technologické riešenie problému otepľovania? Alebo by sme si mali na teplejší svet jednoducho zvyknúť?

Veľká časť súčasnej politickej debaty sa zameriava na znižovanie emisií uhlíka, ale existuje aj mnoho iných spôsobov, ako globálnu klímu napraviť. Optimálna kombinácia riešení vytvorí najväčší účinok za najmenej peňazí. Prelomová práca ekonómov Erika Bickela a Lee Lana patrí medzi prvé štúdie nákladov a prínosov klimatického inžinierstva. Úmyselná manipulácia s klímou na zemeguli sa javí ako námet z nejakého science fiction. Poradca prezidenta Obamu pre oblasť vedy John Holdren napriek tomu vyhlásil, že na túto otázku „je třeba se podívat“, a mnohí prominentní vedci s ním súhlasia.

Bickel s Lanom prinášajú presvedčivé dôkazy, že malá investícia do klimatického inženierstva by mohla znížiť dopady globálneho otepľovania rovnako účinne ako bilióny dolárov vynaložené na znižovanie uhlíkových emisií.

Výhodou klimatického inžinierstva je rýchlosť. Medzi odbúravaním uhlíka a akýmkoľvek poklesom teploty existujú značné prieťahy – účinok zníženia emisií na polovicu do polovice storočia by bol aj na jeho konci sotva merateľný. Takisto zlacnenie a rozšírenie zelenej energie potrvá dlho. Uvážme, že elektrifikácia globálnej ekonomiky zostáva aj viac jako storočnom úsilí nedokončená. Navrhnutých bolo mnoho metód atmosférického inžinierstva. Ako jedno z najnádejnejších sa javí riadenie slnečného žiarenia. Skleníkové plyny v atmosfére umožňujú prenikanie slnečných lúčov, ale pohlcujú teplo a časť vyžarujú na povrch zemegule. Metóda riadenia slnečného žiarenia odrazí časť slnečného svetla späť do vesmíru. Už len odraz 1 či 2 percent slnečného svetla, ktoré dnes dopadá na zemeguľu, by mohol v plnej miere vyvážiť oteplenie vyvolané zdvojnásobením objemu skleníkových plynov oproti úrovni pred priemyselnou revolúciou.

Ako na to? Keď v roku 1991 vybuchla sopka Pinatubo, vyvrhla do atmosféry zhruba milión ton oxidu siričitého. Ten sa naviazal na vodu a vytvoril vrstvu oparu, ktorá sa rozšírila po celej zemeguli a takmer dva roky ochladzovala jej povrch, pretože rozptyľovala a pohlcovala dopadajúce slnečné svetlo. Tento účinok by sa dal napodobiť využitím stratosférického aerosólu – do stratosféry by sa v podstate vypustili látky ako oxid siričitý alebo sadze.

Ďalšou možnosťou je bielenie morských mrakov, keď sa do mrakov nad morom striekajú kvapôčky morskej vody, aby odrážali viacej slnečného svetla. V podstate ide o rozšírenie prirodzeného procesu, pri ktorom morská soľ z oceánov vytvára vodnú paru s jadrami kondenzácie oblakov. Je pozoruhodné, že celé globálne otepľovanie spôsobené v tomto storočí by sa dalo vyrušiť pomocou 1 900 lodí bez posádky, ktoré by striekali do vzduchu hmlu z morskej vody, aby zahustili oblaky. Celkové náklady by sa pohybovali okolo deviatich miliárd dolárov a celkový prínos v podobe  zamedzenia ďalšiemu zvyšovaniu teploty by dosiahol zhruba 20 biliónov. Každý vynaložený dolár by teda znamenal prínos v hodnote asi 2 000 dolárov.

Riziká? Mnohé z nich sa zveličujú. Bielenie morských mračien by neviedlo k trvalým zmenám v atmosfére a mohlo by sa používať iba v prípade potreby. Premena morskej vody na oblak je prirodzený proces. Najväčšiu prekážku tak predstavuje vnímanie verejnosti. Mnoho ekologických lobistov sa stavia dokonca aj proti výskumu klimatického inžinierstva. Vzhľadom na množstvo jeho výhod je to alarmujúce. Ak nám najviac záleží na tom, aby sme zamedzili zvyšovaniu teplôt, tak by sme skôr mali byť nadšení, že sa tento prístup javí tak sľubne. V každom prípade existujú presvedčivé argumenty na jeho seriózne skúmanie.