Lustrácie I

S odchodom komunistickej strany z mocenských pozícií sú bytostne späté aj metamorfózy týchto síl. Pozornosť odborníkov i laickej verejnosti v tejto súvislosti priťahovala najmä likvidácia ich najrepresívnejšej a najnenávidenejšej zložky – Štátnej bezpečnosti. 

Súčasťou informačného fondu ministerstiev vnútra (slovenského, českého aj federálneho) sú aj tzv. lustračné karty. Tieto karty obsahujú, okrem iného, aj informácie o tom, či na dotyčnú osobu je, alebo nie je v archívoch ministerstva vnútra materiál dokazujúci jej spojenie so Štátnou bezpečnosťou. Pokiaľ taký materiál jestvuje, možno kombináciou archívnych čísel a písmen, uvedených na tejto karte, zistiť, o aký druh záznamu ide. Okrem iného tu možno zistiť, či jestvujú materiály o spolupráci dotyčnej osoby s ŠtB. V niektorých prípadoch sa tu uvádza aj číslo agentúrneho spisu, ktorý sa zakladal pre agentov ŠtB. 

Keď po prvý raz prenikla z Prahy na Slovensko informácia o tom, že Občianske fórum uvažuje o lustrácii svojich kandidátov do zákonodarných zborov, Verejnosť proti násiliu zaujala odmietavé stanovisko. Dôvodom boli správy o zneužívaní archívov ŠtB bývalého režimu, neprehľadná situácia v rezorte ministerstva vnútra a vlastne aj platforma hnutia, ktorá explicitne odmietla praktiky totalitného režimu. Ukázalo sa však, že vzhľadom na faktický stav vecí v rezorte ministerstva vnútra je iba otázkou času, keď nahromadené politické napätie prezreje do explodujúcich afér. 

Prvá z nich je spojená s menom vtedajšieho federálneho ministra vnútra Richarda Sachera. Už začiatkom marca (6. 3. 1990) bola v brannom a bezpečnostnom výbore federálneho parlamentu predmetom diskusie situácia vo federálnom ministerstve vnútra. V podkladových materiáloch pre túto diskusiu sa konštatuje, že likvidácia ŠtB fakticky neprebieha, resp. prebieha nedostatočne. Bývalí príslušníci ŠtB, ktorí sa dostali mimo výkonu služby, zostali aj naďalej v služobnom pomere vrátane ich vedúcich funkcionárov. Bez zásadných personálnych zmien ostal aj celý aparát federálneho ministerstva vnútra. Nevytvorili sa podmienky, ktoré by znemožnili zneužívanie materiálov ŠtB, nezákonná činnosť tejto inštitúcie v bývalom režime sa nestala predmetom vyšetrovania. Súčasne sa navrhlo množstvo opatrení, ktoré mali zabrániť negatívnemu vplyvu bývalej ŠtB na spoločenskú situáciu. Medzi nimi bola aj naliehavá požiadavka vyhodnotiť materiály, ktoré ŠtB sústreďovala proti oponentom režimu alebo ľudom nepohodlných režimu. Žiadalo sa, aby sa vyšetrili prípady znehodnotenia a straty týchto materiálov, resp., aby sa rozhodlo, ktoré z týchto materiálov majú byť zničené alebo uschované pre budúce historické skúmania mechanizmov fungovania totalitnej moci.

Namiesto okamžitého riešenia vypuklých problémov v rezorte federálneho ministerstva vnútra sa problémy ešte väčšmi prehlbujú. Dňa 9. 4. 1990 dochádza previerková komisia, pracujúca na objasnení situácie vo federálnom ministerstve vnútra, k takýmto poznatkom: Za svojho pôsobenia na poste federálneho ministra vnútra nezmenil Richard Sacher ani v najmenšom štruktúru nomenklatúrnych veliteľských kádrov ÚV KSČ, rozhodujúce posty zostali obsadené rovnakými pracovníkmi ako pred novembrovou revolúciou, a popri nich – ako sa zdá – Richard Sacher budoval sieť „svojich ľudi“. Podobné konštatovanie formulovala komisia aj vo veci organizačnej štruktúry rezortu. Svoju správu končí konštatovaním, že „nemáme ani špetku důvěry v přísně utajovanou bezpečnostní koncepci, kterou pro ministra vnitra vypracoval štáb bývalé StB, možná i ve spolupráci s KGB“.

Ďalšia aféra je spätá s menom Viliama Ciklaminiho, ktorý v čase, keď prepukol problém lustrácií, bol námestníkom ministra vnútra. Dňa 29. apríla 1990 napísal Ciklamini list predsedovi vlády Slovenskej republiky, kde píše, že začiatok sporu medzi ním a ministrom Sacherom – ktorý napokon viedol k jeho odvolaniu – zapríčinil fakt, že jeho nadriadený vydal náčelníkovi Vnútorného a organizačného útvaru mjr. Novotnému pokyn lustrovať poslancov federálneho zhromaždenia. Tým došlo k porušeniu demokracie a imunity poslancov najvyššieho zákonodarného zboru republiky.

Podľa všetkého bol tento pokyn vydaný koncom marca alebo začiatkom apríla. Nechajme teraz bokom otázku spôsobu Ciklaminiho boja proti svojmu odvolaniu z funkcie. Faktom ostáva, že situácia v rezorte federálneho ministerstva vnútra bola predmetom intenzívnej kritiky zo strany Občianskeho fóra už od prvých dní novembrovej revolúcie. Dôkazom sú napríklad „Podklady k odpovědi ministra vnitra ČSFR k interpelaci poslance L. Lise“. Píše sa v nich o Stanovisku Koordinačného centra OF k činnosti ŠtB z 22. 12. 1989 a o ďalších iniciatívach Občianskeho fóra a Študentského hnutia v tejto záležitosti v období krátko po novembri 1989, ktoré sa v praktickej činnosti rezortu federálneho ministerstva vnútra neuplatnili. V jednej z pasáží tohto dokumentu sa hovorí aj o lustráciách. Dozvedáme sa z neho niekoľko prekvapujúcich skutočností. Napríklad:

„Pokud pan ministr uvádí, že někdy v průběhu března (presnejší údaj neuvádí) zjistili nepovolenou lustraci poslanců a jiných ústavních činitelů, a že poté kvůli tomu lustraci zakázal, jak je možné, že tyto skutečnosti neoznámil neprodlenně těm, kterých sa lustrace týkala (předsednictvo Federálního Shromáždění, předsedové vlád ap.) a že písemný zákaz vydal až 3. 4. 1990. Lustrace poslanců z pokynu ministra a jeho aparátu byla zahájena již v polovíné bŕezna“. V tejto chvíli sa žiada ešte dodať, že celkový neporiadok v rezorte federálneho ministerstva vnútra umocňuje fakt, že Richard Sacher bol menovaný ministrom už 2. 1.1990 a rozkaz na zapečatenie písomných materiálov ŠtB bol vydaný až začiatkom februára t. r. Od 17. novembra 1989 teda bolo času na ničenie dokumentácie ŠtB viac ako dosť (hovorilo sa vtedy o strate asi 15-tisíc agentúrnych spisov a 150-tisíc evidovaných osôb), najmä keď v tom čase na ministerstve neprebehli žiadne podstatné personálne zmeny.