Veríte v zázraky?

Na tieto otázky sa pokúsili odpovedať David Hume aj Richard Dawkins – každý z nich inak. Mňa však ich argumenty nepresvedčili, takže tieto otázky pokladám za otvorené.

Škótsky filozof David Hume v roku 1748 v jednej zo svojich kľúčových esejí nazvanej Úvahy o ľudskom rozume predniesol filozofiu zázrakov, ktoré ovplyvnili mnohých mysliteľov. Hume definuje zázrak ako porušenie prírodných zákonov, ako prekročenie prírodného zákona konkrétnym rozhodnutím Božstva alebo zásahom nejakého neviditeľného činiteľa.

Hume netvrdí, že zázraky by sa nemohli diať alebo sa nedejú – len to, že zázrak pravdepodobne nie sme schopní dokázať. Tvrdí, že vždy, keď začujeme správu o zázraku, je pravdepodobnejšie, že ten, kto o zázraku hovorí, je oklamaný, prípadne klamár než to, že zázrak je pravdivý. A naznačuje, že jeho argumenty podkopávajú pozíciu náboženstva, pretože rušia to, čo nábožní ľudia pokladajú za jeden z racionálnych základov náboženskej viery.

Hume správne uvádza, že na zázrakoch je čosi pochybné, no je to pochybné z iných dôvodov, než sa domnieva. Už sám pojem zázraku je buď nezrozumiteľný, alebo má iný význam než ten, ktorý mu pripisuje Hume. A nie je zrejmé, či Humove argumenty vôbec súvisia s tým, aké racionálne je prijímať či neprijímať náboženskú vieru.

Podľa mňa sú „prírodné zákony“ univerzálne zákony vysloviteľné v podobe výroku „ak platí A, potom platí B“, alebo „všetky A sú B“. Takéto zákony logicky nemožno porušiť či prekročiť a nemôže to ani Boh. Ak sa hoci len raz vyskytne platné A a nevyskytne sa platné B, tak potom nie je pravdivý výrok „ak platí A, potom platí B“. Teda to, čo sa pokladalo za prírodný zákon, ním fakticky nie je.

Hume pokračuje: „Potvrdiť zázrak môže jedine také svedectvo, ktorého falošnosť je ešte zázračnejšia ako skutočnosť, ktorú sa pokúša potvrdiť. A ešte aj v takom prípade nastáva boj argumentov a ten, ktorý zvíťazí, nám poskytne iba istotu úmernú sile použitej na elimináciu toho porazeného.“

Znie to možno pôsobivo, no podľa mňa je to len prázdna rétorika. Napríklad, ak je zázrak porušením prírodného zákona, nemôžu existovať žiadne stupne zázračnosti. Ak rešpektujeme Humovu definíciu, tak niečo buď zázrak je, alebo to nie je. A keď Hume tvrdí, že väčším zázrakom by bolo, keby svedectvo nebolo falošné, než keby sa stal zázrak, osciluje medzi dvoma významami tohto termínu – medzi tým, ako ho sám používa, a medzi vágnym, nedefinovaným používaním termínu v bežnej reči.

Okrem toho, my zvyčajne neprijímame a neodmietame teórie tak, ako naznačuje Hume, teda podľa počtu príkladov uvádzaných na podporu teórie (spomeňme si, že stačí jediná čierna labuť, aby padla teória, že všetky labute sú biele), ani podľa výpočtu pravdepodobnosti toho, či ľudia, ktorí nám o niečom svedčia, hovoria pravdu. „Zákony“, ktoré pôsobia ako nemenné, veda často vyvráti, a my ani nemusíme tvrdiť, že sa stal zázrak, teda za predpokladu, že ten, kto o vyvrátení zákona hovorí, hovorí pravdu. Racionálne je niečo iné: zanechať dotyčný zákon alebo modifikovať to, čo pokladáme za jeho pravdivé vyjadrenie.

A tu prichádza na scénu Richard Dawkins. Vo svojej knihe The God Delusion píše: „Mám pocit, že takzvané zázraky sú pre mnohých veriacich najsilnejším dôvodom ich viery – a zázraky ako také porušujú princípy vedy.“ Myslím, že sa na vec nepozrel zo správnej strany. Ľudia totiž neveria náboženstvu preto, že akceptujú udalosti, ako sú zázraky. Práve naopak: preto, že ľudia veria konkrétnym náboženstvám, niektorí z nich interpretujú niektoré konkrétne udalosti ako zázraky.

Ibaže si myslím, že veriaci pod slovom „zázraky“ nemyslia to isté ako Hume a Dawkins. A viera v zázraky nemusí byť nezlučiteľná s akceptovaním vedy. Už som argumentoval, že Humova definícia zázrakov porušuje princípy logiky, nie vedy. Navyše, Hume nikdy netvrdil, že zázraky porušujú princípy vedy.

Toto tvrdí Dawkins. V knihe The God Delusion kladie otázku: „Mal Ježiš ľudského otca, alebo bola jeho matka pri pôrode pannou? Či už sa zachovalo dosť dôkazov, na základe ktorých možno túto otázku zodpovedať, alebo nie, aj tak je to prísne vedecká otázka, na ktorú existuje v zásade konečná otázka: áno – alebo nie.“

Podľa mňa je v tom veľa pravdy. Ale to, čo hovorí Dawkins, spor ešte nerieši, a už vôbec nie v prospech ateizmu. Predpokladajme, že by správna odpoveď znela: Nie, Ježiš nemal ľudského otca. To by pravdivosť náboženstva neurčilo o nič jasnejšie, ako by opačná odpoveď náboženstvo vyvrátila. Ak sa Ježiš narodil z panny, nevyplýva z toho, že tým bol porušený prírodný zákon. Ak povieme, „ak platí A, potom platí B“, neznamená to, že B môže nastať len vtedy, keď mu predchádzalo A.

Napríklad ľudské klony sa môžu narodiť z panien – a to nie je porušenie univerzálneho zákona. V humovskom zmysle zázraku ako porušenia prírodného zákona je narodenie z panny príkladom „zázraku“, ale u Dawkinsa to tak nie je. Z Dawkinsa vyplýva, že ak by na narodenie z panny došlo, nebolo by to nutne porušením prírodných zákonov. Bolo by to nezvyčajné a zrejme ohromujúce, no ako povedal sám Hume, keď obhajoval samovraždu, všetko, čo sa deje, je prirodzené, bez ohľadu na to, či sa to deje často alebo zriedkavo.

A pokiaľ ide o súvis medzi vierou v Boha a vierou v zázraky, niektorí ľudia môžu veriť v Boha a neveriť v zázraky. A podobne, mnohí ľudia majú vedecké myslenie, a predsa si kladú aj nevedecké otázky a dávajú si na ne odpovede. Predstava, že len vedecké výroky sú racionálne, skryto prítomná vo veľkej časti západného uvažovania, nie je sama osebe vedeckým výrokom, len falošne filozofickým.

Zoberme si príklad afrického kmeňa Azandov, ktorí veria, že každá smrť a nešťastie je zapríčinená čarodejníctvom. Ak niekoho z nich zabije konár, čo padol zo stromu, kmeň prijme aj vedecké vysvetlenie, že drevo prehrýzli termity. Ale zároveň sa Azandovia pýtajú, prečo sa stalo, že konkrétny človek stál práve pod tým stromom a práve vo chvíli, keď spadol termitmi prehryzený konár.

My si takúto otázku, pravdepodobne, nepoložíme a pravdepodobne ani neprijmeme „azandovské“ vysvetlenie. No aj tak mi vôbec nie je jasné, prečo by sme mali takéto otázky vyhlasovať za nevhodné. Nie je v nich predsa žiadna viditeľná opozícia či nepriateľstvo voči vede.

Ľudia môžu prijať vysvetlenie nejakej udalosti, a predsa si klásť podobné otázky, prečo nastal istý konkrétny sled udalostí. Mnoho podobných špekulácií a teórií bude iste nepodložených, no podľa mňa nemáme dôvod celé také uvažovanie označiť za nezmysel. Napríklad väčšina konšpiračných teórií je nepodložená, no neplatí to o všetkých.

A tak niektorí ľudia uvažujú o „zázrakoch“ ako o konkrétnych sledoch udalostí, z ktorých každá má správne a prijateľné vedecké vysvetlenie. Možno je to nonsens, no bolo by zaujímavé zistiť, v čom presne ten nonsens tkvie. Mali by sme byť otvorení nielen voči postrehom a skúsenostiam, ktoré by mohli ohroziť niektoré nami akceptované teórie, ale aj takým myšlienkam a spôsobom uvažovania, ktoré by spochybnili ešte aj našu predstavu o tom, aká môže byť podoba prijateľných teórií a vysvetlení. Ak si predstavujeme, že veda určila, že len vedecké vysvetlenia sú platné, alebo že vedecké vysvetlenia sa môžu vyskytovať len v jednej konkrétnej podobe, klameme sami seba.