Až do Postupimu som si napríklad pochvaľoval nápad vziať to po diaľnici na Berlín, a potom rovno až do Holandska, jednej z dvoch hlavných zastávok mojej tohtoročnej dovolenky.
Za Berlínom som však spadol do „Stau“, ako sa po nemecky nazýva dopravná zápcha. Správy o jej výskyte počúvam pravidelne v nemeckom rádiu po informáciách o počasí.
Táto „Stau“ v nich určite figurovala, pretože bola dlhá najmenej desať kilometrov a slimačím posúvaním sme v nej strávili dobrú hodinu a pol. Dôvodom „Stau“ bola oprava akéhosi stometrového úseku nájazdu na jednu z diaľnic, čo sa za Postupimom pretínajú s obrovským diaľničným obchvatom hlavného mesta Nemecka.
V menšej podobe sa potom „Stau“ opakovala pri ceste z Berlína do Hannoveru ešte niekoľkokrát a najmä v okolí väčších miest už diaľnica „stála“ takmer nepretržite.
Hovoril som si, že keď prídeme do Holandska, bude všetko inak. V Holandsku sa to totiž na mape hemžilo diaľnicami tak, že tam nebolo takmer na nič iné miesto.
A bola to pravda. V Holandsku sa po diaľnici jazdí naozaj prakticky kamkoľvek. Nepoznám však nič otrasnejšie. Bez navigácie sa tam takmer nedá nikam trafiť, nájazdy a výjazdy z diaľnic sú ešte aj v holandskej precíznej podobe šoférskou orientačnou pascou. Navyše sa na diaľniciach v nijakom prípade nejazdí rýchlo, ale len pomaly a veľmi pomaly. Hustota áut na holandských diaľniciach vo všetkých smeroch a takmer vo všetkých denných i nočných hodinách sa totiž podobá pražskej alebo bratislavskej rannej špičke.
Aj preto sme týždeň dochádzali z kempu pri Amsterdame do mesta zásadne vlakmi alebo mestskými autobusmi. Lenže aj autobusy sa do najväčšieho mesta Holandska, mimochodom, iba sedemstopäťdesiattisícového, môžu pomerne rýchlo dostať iba vďaka zvláštnym pruhom, bez ktorých by sa plazili rovnako ako autá. Aj autobusy totiž musia jazdiť po diaľnici.
Možno preto sú v Holandsku také obľúbené bicykle, ktoré boli v Amsterdame naozaj všade a priestranstvo pri stanici nimi bolo doslova obsypané. Majú totiž jednu veľkú výhodu: nemusia jazdiť po diaľnici a sú teda skutočne rýchlym dopravným prostriedkom.
Oproti Holandsku sme si ani v Belgicku s diaľnicou príliš nepolepšili. Zápchy, prehustená doprava, a potom ešte jedna zvláštnosť, vyskytujúca sa vlastne aj všelikde inde v západnej Európe. Nikde žiadna benzínová pumpa. Desiatky a desiatky kilometrov. Akoby šoféri na diaľnici nemali nárok tankovať, vypiť si kávu, najesť sa. A keď áno, tak pekne všetci na jednom mieste. Kde to aj podľa toho vyzerá. Neporiadok, rady, auto na aute.
Jednoducho zhrnuté a podčiarknuté – keď všetky tie diaľnice do Košíc, Ostravy, Drážďan dostaviame, žiadne šťastie nás nečaká. Skôr než o prestrihovaní diaľničných pások by som po čerstvých skúsenostiach premýšľal o jednom z hlavných predvolebných hesiel CDU nemeckej kancelárky Angely Merkelovej: „Presunieme dopravu z diaľnic na železnice.“
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.