Doteraz kanalizovala Ficova vláda nespokojnosť do slovensko-maďarského problému. Akoby zabudla na to, že jej môžu chrstnúť do tváre, ako naposledy pri jazykovom zákone, ktorý má šikanovať Maďarov, ale vracia sa na našu hlavu ako bumerang, lebo okresáva slovenčinu, zväzuje ju pokutami a robí z nás vo svete výrastkov.
Stačilo však, aby v Šarišských Michaľanoch prepukol trvale tlejúci rómsky problém a situácia sa razantne zmenila. Lebo rómsky problém je reálny a zasahuje spoločnosť ako šíriaci sa požiar. Stačí ho len rozfúkať. Je palicou o dvoch koncoch. Na jednom konci je ekonomický, sociálny, vzdelávací problém Rómov. Spája sa u nich s rastúcou mierou rezignácie a fatalizmu, s tým, že „tak to je a nedá sa to zmeniť“, ale aj so zvýšenou mierou kriminality, a to aj detskej. Na druhom konci palice je čoraz ťaživejšia situácia v dedinách a mestách východného Slovenska, kde rastie obava, ale aj nevraživosť voči Rómom a ich správaniu. Zatvárať si pred tým oči a nehovoriť pravdu, pripomína pštrosov, strkajúcich hlavu do piesku.
Problém Rómov zasahuje v čoraz väčšej miere aj nás. Pravdu povediac, už dosť dlho si ticho uvedomujeme, čo nechceme povedať nahlas. Že existujú len dve alternatívy: ťažké a nepopulárne komplexné riešenie, trvajúce generácie alebo šíriace sa ohniská výbuchov. A vieme dokonca aj to, že nádej na prvú alternatívu s pribúdajúcim časom a zhoršujúcou sa situáciou klesá.
Vieme však ešte viac. To, že po Maďarsku a Českej republike sa problému zmocnili rasisti a extrémisti, skrývajúci sa za ohybné slová ako robotník, pospolitosť, národovec, tváriaci sa dokonca ako bojovníci proti násiliu, ktoré sami rozdúchavajú. Vydávajú sa za priateľov ľudu, ale ich jediným úmyslom je sypať do rany soľ a budovať si v nej svoju nebezpečnú kariéru, ktorá je raz ako rasová, inokedy triedna, etnická a napokon akákoľvek iná kolektívna nenávisť opakovanou historickou hrozbou.
Netrpíme nedostatkom faktov, poznatkov a návrhov na riešenie. Tých je práve dosť, existuje množstvo grantových projektov, výskumov, publikácií, ba aj tých štatistík, len sa o ne nikto nezaujíma a keď prepukne požiar, medializuje sa len násilie. Tomu, kto si chce prečítať autentické svedectvo o tom, ako žijú Rómovia v osadách, stačí otvoriť si knižku Inge Antalovej Chaos totalos. A tomu, kto chce zažiť autentickú atmosféru vo východoslovenských obciach a mestách, stačí v nich pobudnúť.
Reálne nám chýba celospoločenský konsenzus a vôľa samotných Rómov riešiť situáciu komplexne, trvalo a zodpovedne, nie nárazovo, len vtedy, keď prepukne na verejnosti, raz ako sociálny problém, druhý raz ekonomický, tretí raz ako problém vzdelávania, štvrtý raz ako nehvyhnutnosť ukázať Európskej únii, že sme za jej peniaze postavili Rómom domy, piaty raz ako problém kriminality, šiesty raz vtedy, keď chceme získať rómskych voličov.
Všetky problémy sú navzájom previazané, vyžadujú si nielen všeobecné dobré predsavzatia, ale konkrétne spôsoby, zodpovedajúce rozdielnej situácii v jednotlivých regiónoch a na konkrétnych miestach. A nemožno ich hádzať len na chrbty nadšencov a aktivistov, klesajúcich pod ťarchou nákladu.
To, čo chýba, je spoločná stratégia, ktorá sa nemení od vlády k vláde, skutočné odhodlanie a konkrétna činnosť od vlád cez regióny, mestá až po obce a osady. Demonštrovať záujem len vtedy, keď je oheň na streche, je číre pokrytectvo. To je tretí koniec palice, ktorá dopadá v tejto chvíli na Ficovu vládu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.