Bránik založil a riadi súkromnú organizáciu, ktorá pomáha postihnutým, ale aj štátnym orgánom, známu ako Modrý anjel.
Skôr než príde jeho krízový intervenčný tím na miesto, jeden až dvaja ľudia zhromažďujú všetky dostupné informácie. Potrebujú vytypovať partnerov, úrady, nemocnice, policajtov, hasičov, súkromné firmy, a samozrejme, zasiahnuté rodiny. Mená a telefónne čísla. V chaose, ktorý vládne po každej tragédii, je dôležité nájsť základné informácie a doručiť ich tým, ktorí ich potrebujú. „Keď sme všetci ôsmi prišli na miesto, mali sme už zabezpečenú miestnosť, telefónnu linku, komunikovali sme s personálnym oddelením handlovskej bane a o pár minút sme boli schopní všetkým, ktorí to potrebovali dať zoznam zasiahnutých ľudí,“ vysvetľuje postup Bránik. Zoznam je databáza s tými najzákladnejšími informáciami. Mená mŕtvych, ťažko a ľahko zranených, všetko farebne rozlíšené. „Je samozrejme zlé, keď sa žena dozvie o smrti svojho muža najprv z televízie,“ hovorí. Presne tak to bolo aj v Handlovej. Dôvod? Majitelia baní reagovali podľa Bránika „nezručne“. Z ich pohľadu išlo dlhý čas o takmer rutinný problém, ku ktorému dochádza viackrát za týždeň, a to vrátane výbuchov či straty spojenia. Keď však zistili, čo sa skutočne stalo, hodinu alebo viac nedokázali adekvátne reagovať. Postupne sa však komunikácia zlepšovala. Na druhej strane mesto reagovalo promptne. „Okamžite som volal primátorovi mesta, informoval ho, ako má vyzerať krízový štáb a ten bol pripravený konať najrýchlejšie, ako som doteraz zažil,“ hovorí.
Druhou úlohou po zozname je kontaktovanie pozostalých. Treba ich navštíviť, osobne s nimi hovoriť, povedať im pravdivé fakty, zistiť, čo potrebujú. Kde leží ich blízky, ak je mŕtvy, kde je jeho telo, čo s ním treba spraviť, až po veci, ako prístup k bankovému účtu, zabezpečenie ubytovania a podobne. „Naším cieľom je viesť k svojpomoci, pomôcť s okamžitými potrebami a vytvoriť sieť vzťahov na dlhšiu pomoc, aby sme o dva dni mohli odísť a všetko si riešili miestni ľudia priamo na mieste,“ dodáva Bránik. Celú akciu potom vyfakturujú vláde a väčšina členov sa vráti k svojmu civilnému povolaniu. Zaujímavé je, že súkromné krízové centrum, ktorého členovia v minulosti zasahovali už pri 12 udalostiach, sa teší tak podpore štátu, ako aj záujmu súkromných spoločností. „Najali si nás napríklad po páde lietadla Air France či havárii súkromného autobusu. V budúcnosti nechceme zaťažovať štátny rozpočet, preto by bolo lepšie, keby sme robili priamo pre podniky, a nie pre vládu,“ dodáva na záver Bránik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.