Podnikanie v rodinnom kruhu

Vo svete existujú rodinné firmy, ktoré fungujú už stovky rokov. V Japonsku je dokonca pár firiem, ktoré už majú viac ako tisíc rokov. Slovensko také šťastie nemalo. Na našom území sa menili, najmä v 20 storočí, vládcovia a režimy až príliš rýchlo. Politická nestabilita nepomáhala ekonomike ani rodinnému biznisu. Stačí spomenúť známu firmu Baťa, ktorej zakladatelia ušli z Československa pred nacistami a neskôr aj pred komunistami. 

 

Za malý počet rodinných firiem v súčasnosti môže najmä štyridsaťročná rana, ktorú podnikateľom uštedril komunistický režim. Cítia ju doteraz. Znárodnením súkromných podnikov sa pretrhala podnikateľská kontinuita, ktorú sa po páde socializmu nepodarilo obnoviť. Ak aj deti či vnuci dostali v reštitúciách otcovskú firmu späť, nie každý mal chuť, prostriedky či vedomosti pokračovať v rodinnom biznise. Biznis noví či staronoví majitelia dostali často rozkradnutý, úplne pred krachom či neefektívny. Málokto mal odvahu dvíhať ho zo zeme, navyše ak už mal iné zamestnanie, ktorého sa nechcel vzdať. „Rodinné firmy sa neoživili aj preto, lebo noví majitelia nevedeli reagovať na nové potreby trhu a mnohé, najmä remeselné biznisy už neboli potrebné,“ myslí si Peter Galan mladší, riaditeľ rodinnej firmy Nábytok Galan. Podľa neho prsty v pomalom nadväzovaní na pôvodné firmy mali aj banky, ktoré na začiatku 90. rokov požičiavali peniaze veľmi ťažko a za nehorázne úroky (až do 30 percent). 

Štatistika rodinných firiem vzniknutých po roku 1989 podľa Stanislava Čižmárika,  prezidenta Slovenského živnostenského zväzu (SŽZ) neexistuje. Preto sa nedá povedať, či ich počet stúpa. „Malé živnostnícke firmy neustále vznikajú a  zároveň zanikajú.  Dnes je na Slovensku  vyše 300-tisíc živnostníkov, ale koľko z nich je naozaj rodinných firiem, ťažko vyčísliť,“ vysvetľuje Čižmárik. Najčastejšie sa rodinné firmy vyskytujú v remeslách a reštauračných službách. Rodinných biznisov ubúda najmä medzi remeselníkmi, pretože hrdosť na remeslo v povedomí našej spoločnosti klesá. Každý chce mať z potomka vysokoškoláka, ale nie murára. Potom sa stáva, že v domácnosti nemá kto opraviť vodovodný kohútik. Aj úpadok záujmu o učňovské školstvo je toho dôkazom.

  

Pohon na súkromníkov však niektoré rodinné firmy prežili. Úspešnejší boli tí, ktorí vedeli v plánovanom systéme ekonomiky „plávať“ aj za bývalého režimu. Po znárodnení sa stali vo svojich podnikoch vedúcimi či bežnými zamestnancami. Prípadne podnikali popri oficiálnej práci. Tak sa im podnikanie podarilo udržať ako-tak nad vodou. Touto cestou sa vybral aj otec Jozefa Hauríka, ktorý dnes prevádzkuje rodinné medovnikárstvo v Kremnici s tradíciou od 20. rokov 20. storočia. Keď v roku 1956 zhltol otcov podnik štátny komunál, odmietol tam pracovať. Podnikať začal opäť až v roku 1969, v uvoľnených pomeroch, a vydržalo mu to skoro desať rokov. „Dostával každý rok povolenie na výrobu medovníkov v prístavbe nášho rodinného domu,“ spomína Haurík. Po otcovej smrti živnosť zanikla. Vyštudovaný  elektrikár Haurík začal rodinné podnikanie obnovovať až v roku 1988, opäť v uvoľnenejších pomeroch perestrojky. „Národný výbor nám dal povolenie na podnikanie v rámci snahy o obnovenie remesiel, ale oficiálne som začal podnikať od prvého mája 1989,“ spomína. V roku 1992 kúpil v malej privatizácii objekt na Dolnej ulici v Kremnici a okrem výroby medovníkov prevádzkoval aj espresso. To mu však nezarábalo. Priestory preto prenajal a v roku 1998 kúpil súčasné priestory, ktoré boli vhodnejšie na výrobu. Dnes zamestnáva sedem pracovníčok. Vo firme mu pomáha syn Martin, ktorý raz prevezme podnik. Medovníky vyrába ručne, podľa rodinného receptu. „Skúšal som ich predávať aj v obchodných sieťach, ale nevyplatilo sa to,“ hovorí podnikateľ. Dnes sa zameriava na jarmoky a predaj vo vlastnej réžii v stánku v Kremnici. Podľa Hauríka medovnikárstvo na Slovensku doplatilo na minulý režim poriadne. Majstri medovnikári po skonfiškovaní ich živnosti ostali znechutení, čo zarobili popri oficiálnej práci, to často prepili a ich potomkovia v remesle nepokračovali. 

Boris Závodský začal podnikať s hudbou už za čias komunizmu. Predával na známom blšom trhu v Bratislave platne a kazety. Po roku 1989 sa pustil do podnikania na plný úväzok. S Danielom Mikletičom založil v roku 1990 vydavateľstvo Škvrna Records a začali vydávať hudbu. Prvou kapelou, ktorú sme „urobili“, bol Ventil RG,“ spomína Závodský.  Nasledovali úspešné kapely ako Senzus (viac ako 200-tisíc predaných nosičov),  IMT Smile, Bukasový masív či Gladiator. Už podľa názvov kapiel je jasné, že vydavateľstvo sa nešpecializovalo na jeden hudobný žáner. Závodský tvrdí, že ak chce vydavateľ zarobiť, nemôže sa venovať iba menšinovej hudbe. Dodnes má širokú škálu interpretov. Okrem vydávania hudbu aj predávali. Začínali s jedným rakúskym stojanom pri obchodnom dome Dunaj. Závodský s úsmevom spomína, že Senzus išiel na dračku a prvých 25 ks CD na Slovensku sa predalo v Seredi. Firmu podľa vlastného priezviska založil v roku 1998 po rozchode s partnerom zo Škvrna Records. Názvom firmy chcel ukázať, že zachováva kontinuitu nadviazaním na obchod s hudobninami svojho vzdialeného príbuzného Jozefa Závodského. Ten v Bratislave predával noty, platne a iné hudobniny už od roku 1933. Vydržal dvadsať rokov. Potom mu obchod zhabali komunisti. Na začiatku viedol firmu aj otcom, ktorý sa staral o administratívu. Po jeho smrti už rodinu nezamestnáva. Prečo? „Nerobí to dobré vzťahy, a tak sa tomu radšej vyhýbam,“ vysvetľuje.

Spoločnosť Závodský je dnes nielen vydavateľstvom, ale aj distribútorom hudby. To je podľa jej majiteľa veľká výhoda a myslí si, že vďaka vlastnej sieti obchodov sa dodnes v tomto ťažkom biznise udržal. Inak by ho už dávno zvalcovali lacné CD nosiče zo supermarketov. K úspechu na trhu tejto rodinnej firme pomáha aj široká škála produktov. Predávajú okrem CD-čiek, aj DVD nosiče a množstvo doplnkového tovaru. Do módy idú opäť aj platne. „Ak by som sa zameriaval iba na jeden nosič, mohol by som zle dopadnúť, veď kazety skončili na trhu veľmi rýchlo,“ vysvetľuje podnikateľ. Budúcnosť biznisu s hudbou však nevidí ružovo. Uvedomuje si, že internet ohrozuje predaj CD-čiek. Zatiaľ sa to ešte dá ustáť, pretože je veľa ľudí, ktorí si kúpia CD nosič aj kvôli originálnemu bookletu, ale tých ubúda. A navyše sa nechce každému sťahovať hudba niekoľko hodín. „Ak sa bude rýchlosť internetu zvyšovať, dopyt po CD-čkách bude klesať,“ tvrdí Závodský. Podľa neho okrem internetu zabíjajú predaj hudby aj slovenské rádiá, ktoré nedávajú priestor novým interpretom. „Ak novú kapelu nikto nepočul, ťažko si niekto kúpi jej CD-čko,“ hovorí. Prieskumy počúvanosti v rádiách sú podľa neho scestné. Pretože ak niekomu dáte vypočuť novú hudbu, ktorú nemal kde počuť, je logické, že ju nespozná a kapela poputuje k nespoznaným a nehraným. 

Aj Peter Matyšák, riaditeľ rovnomernej firmy, ktorá dnes prevádzkuje prosperujúce vinárstvo, hotel a reštauráciu, začínal podnikať už za bývalého režimu. Najprv bol samostatne hospodáriaci vinohradník. Neskôr sa dal na bufetový biznis a po roku 1989 začal prevádzkovať reštauráciu. Od nej sa dostal späť k pestovaniu a predaju vína, ktorého sa drží dodnes. Jeho podnik je síce veľký a jeho aktivity rôznorodé, ale rodinnú atmosféru nestratil. Vo firme okrem zakladateľa pracuje aj jeho manželka, syn, dcéra, sestra, švagor a bratranci. „Rodinní príslušníci sú lojálnejší a čestnejší zamestnanci. K firme sa správajú ako ku svojej a sú v zlých časoch pripravení na väčšie obete ako iní zamestnanci,“ tvrdí majiteľ. V rodinnej firme sa, samozrejme, vyskytnú aj odlišné názory na riadenie podniku. Podľa Matyšáka sa však dajú eliminovať správnym rozdelením kompetencií. 

Nebezpečenstvo v rodinnej firme prináša aj to, ak zakladateľ biznisu riadi podnik príliš autoritatívne. „Zakladateľ takejto firmy sa musí odosobniť a  nesmie sa pri určovaní odmeny za prácu pozerať na svojho spolupracovníka ako na syna, dcéru či  brata, ale spravodlivo určiť odmeny vzhľadom na ich výkon. Pocit nespravodlivosti vedie často k rozpadu takýchto firiem,“ myslí si Čižmárik. Takýmto riadením firmy si môže majiteľ odpudiť možných nasledovníkov. Tých rodinná firma potrebuje. Ak sa nenájdu, často zaniká. U Matyšáka tento problém nehrozí. Jeho syn robí vo firme už od skončenia školy, dcéra sa pridala po potulkách v zahraničí pred pár rokmi. Zakladateľ firmy opisuje s úsmevom aj ambície svojho vnuka, ktorý už ako desaťročný má zálusk na jeho riaditeľské kreslo.

Rodinná firma často funguje inak ako nadnárodná korporácia či štátny podnik. Riadenie firmy má v rukách hlava rodiny či úzky kruh rodinných príslušníkov. Najčastejšie sú to otec a syn, ale nie je výnimočné, ak v týchto podnikoch pracujú aj manželky, dcéry či iní príbuzní zakladateľa. V Nábytku Galan okrem zakladateľov Petra Galana staršieho a jeho manželky Danky pracuje jeho syn Peter, manželka Danka, dcéra Gabika a už aj švagor. Výhoda takej firmy je podľa Petra Galana mladšieho je v tom, že rozhodovacie procesy sú rýchlejšie ako vo veľkej firme a do riadenia vám nikto iný nezasahuje. „Aj pri rokovaní s  inými rodinnými firmami sa vieme rýchlejšie dohodnúť, ako keď rokujem s medzinárodnou firmou, ktorej manažér si každý svoj krok musí dať odobriť v centrále,“ opisuje skúsenosti Galan. Výhodou rodinnej firmy je podľa Čižmárika aj to, že motivácia na lepšie výkony je tu oveľa väčšia ako v bežných firmách, lebo mladší členovia rodiny sú potenciálnymi následníkmi a spoluvlastníkmi firmy.  

Rodinný biznis má aj svoje nevýhody. Jeho majitelia si často berú prácu domov a ťažko sa im oddeľuje pracovné prostredie od rodinného. Vo väčších firmách, ako je Nábytok Galan, sa oddeliť práca od rodiny ešte ako-tak dá, ale pri menších živnostníkoch, ktorí pracujú tam, kde bývajú, je to ťažšie. U Matyšákovcov sa práca nosí aj domov, ale našťastie sa im darí udržiavať jej prienik do súkromia v minimálnej miere. 

.etika v podnikaní
Rodinné firmy bývajú zväčša zodpovednejšie k svojim zákazníkom. Je to preto, lebo ak by podvádzali, poškodili by nielen meno firmy, ale aj svoje, keďže ich podnik sa často volá ako oni. „Ak firme dávate vlastné meno, ste za jej podnikanie zodpovedný. Jej neúspech je aj váš osobný neúspech,“ myslí si Galan. Podľa neho morálka rodiny sa prenáša aj do podnikania firmy. Ak poctivosť funguje v rodine, zväčša je to tak aj vo firme. Aj Matyšák neuvažoval dať firme iné meno ako svoje, lebo v čase keď zakladal eseročku, už mal medzi zákazníkmi dobré meno, a to využil. Tvrdí, že podnikanie s vlastným menom je menej anonymné, ale má aj nevýhody. Uvádza príklad, že ak by veľký vinársky závod znížil výkupné ceny hrozna, pestovatelia by nadávali na fabriku. Ak by to urobil on, nadávali by priamo jemu. Preto si rodinná firma nemôže dovoliť byť neférová, pretože o dobré meno rýchlo príde. Recept na úspech v rodinnom podnikaní vidí Matyšák nielen vo férovosti. Podnikateľ podľa neho musí byť trpezlivý. „Nemal by mať nerealistické očakávanie, že zbohatne za pár rokov. Mne trvalo vybudovať podnik do dnešnej veľkosti dvadsaťdva rokov,“ hovorí. Dôležité je aj podnikať v oblasti, ktorej ako-tak rozumiete a máte v nej skúsenosti. K tomu treba ešte pridať dobrý odhad trendov na trhu, poctivosť k zamestnancom a odberateľom, rozhodnosť a trochu šťastia. Vtedy rodinný biznis vydrží celé generácie.

Rodinné biznisy vo svete sa hemžia známymi menami a značkami. V každom priemyselnom odbore nájdeme niekoľko rodinných či pôvodne rodinných  firiem, z ktorých sa časom stali medzinárodné korporácie. V médiách sú známe mená ako Ringier, Murdoch či Burda. V automobilizme je skoro každá značka spojená s jej zakladateľom. Spomeniem iba Porsche, Renault, Peugeot, Ford či Škodu. V odevnom priemysle sú to Lacoste či Levis. V móde kraľujú Gucci, Lagerfeld, Calvin Klein či Tommy Hilfiger. V gumárenstve dominujú pôvodne rodinné firmy Michelin, Goodyear či Dunlop. V pivnom biznise sa tiež nájde pár pôvodne rodinných firiem, ako írsky Guinness, austrálsky Fosters, James Boags či holadský Heineken. Výroba vína je plná rodinných podnikov, ktoré sa ani neoplatí vymenovať. Medzi obuvníckymi firmami spomeniem spoločnosť Baťa či nemecký Adidas a Birkenstock. V kaviarenskom biznise sú známe značky Julius Meinl či Douwe Egberts. V hotelovom biznise kraľuje rodina Hiltonovcov. Medzi stavebníkmi je uznávaná značka stavebného náradia Hilti, za ktoru sa skrývajú potomkovia Martina Hiltiho. V segmente šperkov a skla je preslávená značka Swarovski.

Na Slovensku sa tradícia rodinných firiem ešte len buduje, ale niektoré mená sú už veľmi známe. Za úspechom gumárenskej firmy Matador stáli Rosinovci. Známu trafiku a distribúciu tlače Barczi zakladal Dušan Barczi. Rodina Bittnerovcov stojí za úspešnou tlačiarenskou spoločnosťou Bittner print. V bratislavskom Prievoze pôsobí už desaťročia rodinné pekárstvo Tanglmayerovcov. Medzi vinármi sú známi Mrva, Stanko či Ostrožovič.