Treba ísť za snom

Je to pekný pocit. Niečo, po čom túži asi každý športovec. Ťažko sa to opisuje, človek to cíti ako odmenu za všetku tú drinu, cíti to ako veľké uspokojenie a šťastie. Človeku ide cez hlavu veľa emócií, je to také zmiešané.

Nie, vôbec. Práve naopak, veľmi som si to prial. Keď som bol na Norrisovu trofej nominovaný prvý raz, tak som trému mal a vtedy som sa aj trošku bál byť vyhlásený za najlepšieho obrancu. Ale postupom času, keď už som bol nominovaný druhý-tretí raz, tak v tom momente, keď zaznelo iné meno, som si uvedomil, ako veľmi som tú trofej chcel. A tento rok som ju, pravdu povediac, očakával.

Samozrejme.

Samozrejme.

To je na každom ocenenom, pre čo sa rozhodne. Niekto sa snaží poďakovať svojim najbližším, niekto spomína spoluhráčov, niekto sa snaží povedať akýsi odkaz svetu, deťom a podobne. Mal som možnosť vidieť rôzne prejavy, či už dobré, alebo zlé. Je to chvíľa, v ktorej máte hlas pred celým svetom. Keď môžete povedať, čo chcete a ten odkaz ide veľmi ďaleko. Je to šanca poďakovať sa ľuďom, ktorí k tomu úspechu naozaj prispeli a zaslúžia si poďakovanie.

No fakt je, že som bol veľmi blízko toho, aby som skončil. Pomaly každý deň a od každého trénera som počúval, že by som nemal hrať hokej. Ja som v puberte veľmi narástol a tým, že sa celé moje telo predĺžilo, tak kĺby aj svaly potrebovali čas na to, aby sa tomu prispôsobili. A ten čas som v Trenčíne nedostal. Je ťažké vysvetliť, prečo som neskončil. 

Ale telesné parametre nerozhodujú o výkone, je to len určitý typ štatistiky. Máme na svete vynikajúcich basketbalistov, ktorí majú meter sedemdesiat, a máme aj skvelých takmer dvojmetrových hokejistov. Pre mňa je to len štatistika a keď si človek v živote niečo zaumieni a keď tomu strašne veľa podriadi, tak myslím, že je šanca na úspech. Samozrejme, že potom hrajú rolu aj iné veci, že tam musí byť aj trochu šťastia. Ale v mojom prípade bolo podstatné, že som dostal strašnú chuť všetkým dokázať, že ten hokej môžem hrať.

Mal som zhruba osemnásť a rozhodol som sa, že v Trenčíne už nemôžem zostať a že sa musím pokúsiť o nejaký nový štart. Potreboval som zmenu prostredia aj zmenu všetkého. Cez pána Henyša, ktorý bol a ešte stále je agentom hráčov, sa mi podarilo dostať do pražskej Sparty. Tam som trénoval s A mužstvom, aj keď som hrával za dorastencov. A to mi veľmi pomohlo.

Nielen. Predsa len, úroveň rozhovorov medzi osemnásťročnými chlapcami je iná ako medzi tridsaťročnými mužmi. Musel som sa tomu prispôsobiť a aj tak rozmýšľať. V Sparte som strávil jeden rok a dalo mi to naozaj veľa.

Pretože zmluvu som mal podpísanú na rok, a potom bolo mojím cieľom ísť do zámoria a hrať NHL. V deväťdesiatom šiestom roku som prostredníctvom toho istého agenta odišiel do St. Louis, kde bol  draft, a tam si ma v treťom kole vybrali New York Islanders. Nedali mi hneď zmluvu, chceli, aby som hral ešte jeden rok v juniorke. Potom mi ponúkli trojročnú zmluvu, pričom prvý rok som hral zhruba polovicu na farme a polovicu NHL.

Ani nie, v tom mi práve veľmi pomohol ten rok strávený v Prahe. Už do Prahy som išiel sám, takže som bol pripravený. Mne sa páčilo byť v zámorí, bavilo ma hrať tam juniorskú súťaž, učiť sa reč, spoznávať novú krajinu, ich kultúru, a tak ďalej.

V ustavičnej chuti zlepšovať sa. Ale aj v množstve iných vecí. Treba napríklad dávať veľmi dobrý pozor, keď tréner vysvetľuje systémy hry. Človek ani nemusí vystriedať veľa klubov a aj tak vystrieda veľa trénerov. A každý tréner ho niečo naučí, niekedy dobré, niekedy zlé, ale vždy je sa čo učiť. S rokmi sa zlepšuje aj schopnosť čítať hru aj čítať jednotlivých hráčov.

A v mojom prípade je za tým určite aj drina. Ja som vždy trénoval najviac z celého mužstva.

Aj času aj intenzity. Ja som vždy chcel byť najviac trénovaný chalan a je to tak dodnes.

Myslím, že najväčší podiel má môj otec a moja rodina. V tých časoch, keď mi skoro nikto neveril, tak moja rodina mi verila. Čo sa trénerov týka, každý ma niečo naučil, ale nikto ma netrénoval tak dlho, aby sa dalo hovoriť o nejakom najvýraznejšom vplyve.

To je podobné. Od každého z hráčov, tých lídrov, sa človek niečo naučí, niečo si od nich vezme. A znova, od niektorých v pozitívnom a od niektorých v negatívnom zmysle – že toto chcem robiť a toto nechcem robiť.

Jeho silou číslo jedna je jeho pozičná hra. On má neskutočne dobrú pozičnú hru, je vždy na tom mieste, na ktorom má byť. Iní hráči, medzi nimi aj ja, hocikedy zistia, že v tomto momente sme mali byť o tri metre ďalej, a musia sa tam okamžite presunúť. On to nemusí, on tam už je. Krásne si to načasuje, je veľmi šikovný s hokejkou a je veľmi skúsený.

Ja som spokojný s každým spoluhráčom, s ktorým ma postavia. Nikdy som nepovedal, že s niekým nechcem hrať, a ani to nikdy neurobím. Isteže, s niektorým hráčom si vyhovujeme viac a s niektorým menej, ale v určitom momente si musíš uvedomiť, že tam možno nie si preto, aby si rástol ty, ale preto, aby pri tebe rástol ten druhý. Nemôžeš stále chcieť dobré veci od druhých, niekedy musíš práve ty pomôcť druhým. Sú hráči, ktorí chcú, aby sa hralo stále na nich, aby im kúpili centra, ktorý im to bude hádzať a oni budú dávať góly. Takí asi naozaj povedia, že s týmto centrom ja hrať nebudem, kúpte mi nejakého za osem miliónov dolárov. Ale ja som nikdy nič také trénerovi nepovedal.

Tak ako s každým úspechom, či už individuálnym, alebo kolektívnym, vždy je cieľom obhájiť. A ďalšími cieľmi sú veci, ktoré sa zatiaľ dosiahnuť nepodarilo. Vyhrať majstrovstvá sveta, olympiádu, Stanleyho pohár.

Stanleyho pohár. Ten by som veľmi chcel získať. Je len určité okienko v kariére hokejistu, keď má možnosť byť v pozícii kapitána mužstva, ktoré vyhrá Stanley cup. A vtedy dostanete ten pohár, zdvihnete ho nad hlavu, a potom ho odovzdáte mužstvu. Ten moment, keď odovzdávate pohár chlapcom, keď vidíte to šťastie v tvárach dvadsiatich piatich či tridsiatich ľudí, to je asi najviac, čo môže hokejista dosiahnuť. Ak sa mi to podarí, tak to určite bude úplný vrchol mojej kariéry. To bude neskutočne krásny pocit, keď posuniem ten pohár chlapcom ďalej.

Kto najviac zaplatí. (Smiech.) Ale vážne, najlepší hráč a kapitán je veľký rozdiel. Kapitán musí vedieť strhnúť mančaft. Musí dokázať presvedčiť dvadsať chalanov, aby šli jeho cestou. A to trvá roky. U mňa sa to vyvíjalo postupne a dosť k tomu prispela situácia v New York Islanders, kde sa počas piatich rokov vymenilo veľmi veľa hráčov aj trénerov. Bolo celkom normálne, že sme počas jednej sezóny vymenili – čiže poslali na farmu alebo opačne – aj pätnásť, dvadsať chlapcov. Hráč, ktorý v tíme zostáva, sa tak veľmi rýchlo posúva v akomsi klubovom rebríčku, a to ho priam núti stať sa určitým spôsobom vodcom. Posledné dva roky v Islanders som už bol asistentom kapitána.

Keď som prišiel do Ottawy, druhý rok som dostal áčko a v poslednom roku v Otawe, keď bol Alfredsson zranený, tak som dostal céčko. Potom som sa stal voľným hráčom a vedel som, že chcem ísť do klubu, kde by som dostal takú úlohu. Chcel som byť kapitánom a práve to bol jeden z dôvodov, prečo som podpísal zmluvu s Bostonom. Aj iné veci hrali úlohu, ja som napríklad vždy chcel hrať za niektoré z pôvodných šiestich mužstiev NHL – to sú mužstvá, ktoré zakladali ligu. A keď mi bolo povedané, že hľadajú nového lídra, tak to moje rozhodovanie dosť ovplyvnilo.

Ja tomu verím. Keby som tomu neveril, tak by som tam nešiel.

Dôležité je, samozrejme, čo povie v kabíne a ako sa správa na ľade, ale aj čo robí pre komunitu, pre charitatívne organizácie. Kapitán musí nielen hrať, ale musí vedieť aj po tom, čo dá dolu výstroj, ako zareagovať na tím, ako sa správať k spoluhráčom. Pretože každý je iný, tam je dvadsať osobností a kapitán musí byť tak trochu psychológ. Na niekoho treba nakričať, niekoho treba potľapkať. Kapitán musí nájsť nejaký kľúč, ktorým spojí tieto rôzne osobnosti do jedného tímu. 

To je veľmi dôležité. Pretože len čo  sa vytvoria skupinky, tak to nebude fungovať. Kapitán musí dávať tím dokopy, a to hráčov aj trénerov. Musí tam byť veľmi dobrá komunikácia, aby sa problémy zachytili a začali riešiť hneď, keď sa vyskytnú. Keď sa problém nevyrieši, tak za týždeň-dva sa vráti, ale intenzívnejšie.

Niektorí chlapci majú iný životný štýl ako iní chlapci. Niektorí sú starší a majú rodiny, niektorí sú slobodní. Niektorým sa páči kupovať nové drahé autá, niektorí používajú také stredné autá a sú spokojní. Niektorí chlapci sa radi pekne obliekajú, niektorí nie. A niekedy jeden druhého z takýchto všelijakých dôvodov podpichnú. Sú to drobnosti, ale môžu prerásť do väčších vecí. Okrem toho sú tam hráči z rôznych krajín, z rôznych kultúr, a tak na niektoré situácie reagujú dosť odlišne. A kapitán to musí všetko skĺbiť, tam musí vzniknúť čosi ako rodina.

Také niečo. Treba si uvedomiť, že hokejista je so spoluhráčmi viac, ako je so svojou skutočnou rodinou. Ráno o ôsmej je na štadióne, skončí o dvanástej. A ak je zápas, tak je tam znovu od štvrtej do jedenástej. A keď sú na tripoch, tak sú spolu furt. Tam vzniknú niekedy ponorkové choroby, a potom sa musí isť von a nejako to uvoľniť. A keď je to zase veľmi uvoľnené, tak sa musí trošku pritiahnuť. A práve to musí líder vycítiť. Kedy treba podobné situácie riešiť a ako ich riešiť. 

Áno, niektorí ľudia sa už narodia ako lídri a vedia strhnúť kolektív už v škole. Iní sa to musia postupne učiť. Ja som v škole rozhodne líder nebol, bol som skôr taký samotár. Ako dieťa som nemal problém hrať sa sám, a keď päť chlapcov z ulice išlo nejakým smerom, ja som pokojne išiel opačným smerom, ak som tak chcel ísť. Z toho, samozrejme, vyplýva menšia obľúbenosť.

Áno, ja som sa to musel naučiť. A stále sa to učím. Človek môže byť kapitánom aj desať rokov a stále sa má čo učiť. Učím sa od iných kapitánov, keď pozorujem ich reakcie na rôzne situácie, učím sa z rôznych rozhovorov, čítam knižky o tom, cez čo prešli niektorí ľudia – teraz nemyslím len športovcov – o prekonávaní ťažkých chorôb, o tom, ako bol niekto stratený v pralese a dostal sa z toho. Človek číta veľa kníh a pritom rozmýšľa, čo by mohol on vylepšiť.

Je, a preto asi najdôležitejšou schopnosťou kapitána je schopnosť rozložiť tú svoju úlohu lídra na viacerých ľudí. Zatiahnuť do toho viacerých chlapcov a neriešiť všetko sám. Treba sa obklopiť niekoľkými ľuďmi, medzi ktorými je jeden slobodný, iný s rodinou, a podobne. Problémy potom treba prekonzultovať v takejto užšej skupine a nájsť riešenie, ktoré sa potom oveľa ľahšie prenesie na dvadsať ľudí, než keby to človek začal rovno riešiť so všetkými dvadsiatimi. Jednoduchšie je preniesť veci na dvoch-troch, potom na desiatich a potom na dvadsiatich. Niektorými vecami sa dokonca vôbec nezaoberám, poviem niekomu, aby to vyriešil a ďalej sa o to nestarám. Len chcem vedieť, či je to vyriešené.

Tam je to mimoriadne dôležité. Keď bude olympiáda vo Vancouveri, tak tam chlapci z NHL prídu dva-tri dni pred začiatkom turnaja a tam veľmi záleží na tom, ako sa ten tím dá dokopy. Ako sa jeden pre druhého dokážeme obetovať. Každý z nás má v materskom klube nejakú úlohu. Niekto má, napríklad, úlohu dávať góly a nejaký iný hráč za neho bráni. Ale na olympiáde sa môže stať, že v jednej lajne budú traja hráči, ktorí majú v kluboch úlohu strelca. A tam sa musí niekto obetovať, respektíve všetci sa musia nejakým spôsobom obetovať a hrať jeden za druhého. Každý musí trochu zmeniť to, ako sa na veci pozerá v klube. Strašne veľa bude, samozrejme, záležať na šťastí, možno na jednom zle odrazenom puku, ale podstatné bude, či budeme mať dobrý systém a či ho naozaj budeme hrať. 

Je to asi tak. Nedovolím si povedať, že je to určite pravda, ale asi to je reálne tak. Keď si vezmeme už len to, že v deväťdesiatych rokoch nás hralo v NHL tridsať a dnes je nás tam dvanásť. S príchodom zápasov a sezón nás postupne ubúda, ale nedopĺňame sa. Neexistuje ďalšia silná generácia, ktorá by nás tlačila ďalej. Je tam naozaj veľká diera.

Mne je veľmi ťažko hovoriť, kde sa stala chyba s mládežou, pretože ja som odišiel, a potom som sa už o to nejako zvlášť nezaujímal. Ale je jasné, že keď chceme, aby nám vyrástol strom, tak musíme zasadiť semienko. A starať sa o to, aby z neho vyrástol zelený strom, ktorý zas môže rodiť. A my sme nejakým spôsobom stále len brali ovocie z tých stromov, ktoré sme mali, a zabúdali sme na tie mladé generácie.

To som nepovedal. Stále tu máme kvalitných hráčov a talenty sa budú rodiť aj ďalej. Podstatné je, či sa uspokoja s tým, čo je tu, alebo či pôjdu ďalej. Každý má šancu ísť ďalej, do Čiech, do Švédska a potom možno do NHL. Každý človek dostane niekedy v živote šancu. Či už je to v športe, alebo v niečom inom. A vtedy strašne záleží na tom, či sa tej šance chytí a obetuje tomu všetko ostatné, alebo či si povie: á, veď príde ďalšia. Lenže tá ďalšia už prísť nemusí.

Áno, cieľavedomosť je určite dôležitá. Ja som si ako dieťa kreslil vláčik, ktorý mal dvanásť vagónov a tie predstavovali dvanásť mesiacov. A každý mesiac som sa chcel niekam dostať. Či už to bolo v škole, na tréningoch alebo v živote, vždy som sa chcel posunúť sa bližšie k rušňu.

Ja som toto rozhodnutie ešte neurobil.

Rodina. Manželka obetovala svoje možnosti pracovať a išla za mnou do Ameriky, rodina robí veľa pre to, aby som ja mohol hrať. Jedného dňa pôjdu deti do školy, a potom už nechcem, aby sa sťahovali ako cirkusanti. Chcem, aby mali kamarátov, aby sa mohli hrať na ulici aby mali pokoj. A kde to bude, to už nechám na rodinu, Ja môžem žiť aj tu, aj tam. V každom je nejaká výhoda aj nevýhoda a ja som človek, ktorý si zvykne hocikde.

Pre mňa je podstatná rodina. Hokej mám veľmi rád, ale v porovnaní s celým životom je to vlastne len krátkodobá záležitosť. Niekto ho hrá profesionálne päť rokov, niekto desať, niekto možno aj dvadsať, ale raz sa to skončí a ten zvyšný život je dlhší ako ten hokejový. Na ten krátky čas je hokej dôležitý, ale postupne zisťuješ, že sú veci vzácnejšie a cennejšie.

Ja môžem hovoriť za seba, o tom, čo pomohlo mne. Ja som mal nesmiernu vášeň pre šport a mal som sen. A nechcel som sa ho vzdať. Neviem ako to opísať, ale sny sa dajú splniť. Strašne to bolí a nie každému sa to podarí, ale keď človek niečomu verí a dá do toho všetko, celú fyzickú aj mentálnu energiu, tak šance sa zväčšujú. Treba mať vášeň a sen, a ísť za nimi.