Ono sa to povie, že EÚ by mala viesť nejakú tú jednotnú zahraničnú politiku. V skutočnosti je to omnoho zložitejšie. Lebo súčasťou zahraničnej politiky sú rôzne kauzy, persóny a záujmy.
Istý pán Eyal Katorza má tú smolu, že býva v izraelskom meste Sderot, ktoré leží neďaleko Gazy. Okolie jeho domu priemerne tri- až štyrikrát denne ostreľujú rakety, ktorých pravidelný prísun nezastaví vraj nijaké prímerie. Nie je to život na závidenie. Na stránke Euobserver sa možno dočítať, ako pán Katorza prišiel o prácu a jeho matka musela zatvoriť obchod, ktorý prevádzkovala. Na príčine sú rakety. Teraz pán Katorza, zastúpený izraelskou právnickou firmou Tzivin & Co., žiada od Európskej únie finančnú pomoc a odškodnenie za „ušlý príjem zo zamestnania, odškodnenie za fyzické a psychické ujmy, odškodnenie za poškodenie majetku a o financie na opevnenie budov proti raketám a iným typom vojenských projektilov“.
Ťažko povedať, či má Eyal Katorza šancu uspieť, v prospech jeho žiadosti však hovoria dve skutočnosti. Jednak sa EÚ skutočne zaviazala, že bude chrániť svojich občanov žijúcich v zahraničí, a pán Katorza má okrem izraelského aj francúzske občianstvo. A jednak je celkom možné, že sa k nemu pripoja hlasy ďalších obyvateľov Izraela, ktorí disponujú občianstvom niektorej z krajín EÚ.
Na prvý pohľad pôsobí žiadosť pána Katorzu veľmi bizarne. Ale nie je bizarné skôr to, že EÚ priviera oči nad tým, ako sa používajú peniaze, určené na humanitárnu pomoc pre Palestínčanov? Pán Katorza má zrejme silný pocit, že nejedna z rakiet, čo padajú na miesta, kde žije, by mohla pokojne niesť nálepku „Financované z grantu Európskej únie“. Ako sa k prípadu postaví Brusel? Ťažko povedať, lebo viac ako o financie a občana pôjde Bruselu o smer zahraničnej politiky.
Niekedy sa ľudské práva dajú vysvetľovať celkom jednotne a jednoznačne. Napríklad, keď barmský vojenský režim odsúdil líderku opozície Aung San Kyi, už roky väznenú disidentku, na ďalší rok a pol domáceho väzenia, EÚ jej vyjadrila podporu. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy sa dokonca dovolával nových sankcií proti Barme. Aj švédsky premiér ako líder momentálne predsedajúcej krajiny Únie, vyjadril pobúrenie a vyzval Barmu na okamžité bezpodmienečné prepustenie Aung San Kyi. Únia pripravuje proti Bamre sankcie vrátane obmedzení obchodu a zákazu vstupu do krajín EÚ pre štyroch kľúčových predstaviteľov barmských inštitúcií, ktorí sú zodpovední za tento verdikt.
Je to dobrý pocit, že Európska únia sa občas ako celok dokáže postaviť za dobrú vec. Lenže Barma nie je pre EÚ veľmi hospodársky, politicky a bezpečnostne významná, a teda vystupovanie na obranu barmskej disidentky je prakticky bezrizikový podnik.
Omnoho riskantnejšie by bolo jednotne a jednoznačne sa vymedziť napríklad voči takému Iránu. Ale to nie je žiadna Barma, lež potenciálne nebezpečná krajina, takže pozor, pozor, milá EÚ, aby si sa nepopálila. EÚ sa popáliť nechce, tak pre istotu vyšle svojich zástupcov na inauguráciu lžiprezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda, ktorý má pravdepodobne na prezidentský post v Iráne asi také právo ako, čo ja viem, už spomínaný premiér Švédska. Na Ahmadínedžádovej inaugurácii sa zúčastnili veľvyslanci Veľkej Británie, Francúzska, Španielska, Fínska, Grécka aj Českej republiky. Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovinsko a Slovensko reprezentovali ich ľudia na pozícii chargé d’affaires. Jedine Nemecko a Rakúsko vyslali nižšie postavených zástupcov a možno to považovali za prejav odvahy. Bolo by to aj smiešne, no utrpenie ľudí, ktorí v Iráne proti Ahmadínedžádovi vystupujú a riskujú pri tom všetko, človeku akosi bráni zasmiať sa.
Takže tak je to so zahraničnou politikou. Možno by nemusela byť jednotná, stačilo by, keby nebola celkom absurdná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.