Ďalší film. Ďalší krásny pohľad. O takýchto pohľadoch bol tohtoročný 35. ročník Letnej filmovej školy vUherskom Hradišti. Toto malé mestečko na Morave sa zaplnilo farebne poobliekanými ľuďmi s bodkovanými akreditačnými štítkami na krkoch, ktoré sa hompáľali v teplom letnom vetre. Malebné hradišťanské kaviarne sa plnili, pekárne rozvoniavali. Smerom ku kinu Hviezda davy ľudí hustli. Návštevníci sa povaľovali po zelenej tráve vo vôňach vodných fajok, sŕkali studené pivo alebo horúcu kávu. Podľa toho, kto sa ako vyspal. No stále ostávalo mnoho tých, ktorí sa ponáhľali do niektorej z premietacích sál. Tam festivalový spot poskladaný z „kresohledových“ obrazcov hýriacich farbami, a meniacich sa, nadobúdal zmysel. Každé filmové plátno mohlo byť bránou do krajšieho filmového sveta.
.rakúsky chlad
Najvýraznejšie miesto vo festivalovom programe zaberal cyklus zameraný na prierez rakúskym filmom. Zaoberal sa nemým filmom, heimat filmom, súčasným filmom, profilmi Christiana Bergera, uznávaného kameramana a režiséra, Michaela Glawoggera a Kurta Palma. Priestor dostal aj rakúsky experimentálny film a jeho dominan - tné osobnosti: Mara Matuschka, VALIE EXPORT a Hans Scheugel. Z tohto kvalitatívne i obsahovo širokého rozsahu filmov som mala možnosť vidieť Bennyho video, jeden zo starších filmov nemeckého režiséra Michaela Hanekeho, ktorého svetoznámosť sa odrazila na preplnenej kinosále. Týmto filmom sa začala Hanekeho spolupráca s rakúskym kameramanom Christianom Bergerom, ktorý prišiel do Hradišťa osobne a aj tento film prezentoval jeho kameramanskú tvorbu. Tak ako aj ostatné filmy Michaela Hanekeho, sa Bennyho video vyznačovalo emocionálnym chladom, drsným, až mrazivým odstupom pri zaoberaní sa témou násilia. Prejavilo sa to najmä v práci s hercami, ale aj v statickej kamere, ktorá sa akoby len nemo prizerala. Keď som po tomto filme opäť vyšla na slnkom prežiarenú ulicu pred domom kultúry, mala som chuť utekať čo najďalej a striasť zo seba tú sofistikovanú nechutnosť. Súčasný rakúsky film reprezentovala tvorba režisérky Barbary Albertovej, ktorá patrí k mladšej generácii filmárov. Jej film Voľné častice je citlivou štúdiou zlomených ľudských osudov, ktoré sa navzájom nenásilne prelínajú. Voľné častice síce rozprávajú o zúfalosti a o márnom hľadaní instantného šťastia, ale Albertová dokázala vďaka svojej ženskej empatii dodať filmu o beznádeji nádej.
.belgické sny
Keďže letná filmová škola je školou (nielen festivalom), boli do programu zahrnuté lekcie filmu podľa rôznych významných filmárov, ktorí osobne prezentovali niečo zo svojej tvorby. Jednu takúto lekciu viedol už spomínaný pán Christian Berger. Predstavil svoj revolučný spôsob svietenia Cine Reflect Lighting System. Pustil náučné promo video z nakrúcania filmu Pianistka,vktorom prvýkrát použil odrazové plochy na svietenie dokonca i nočných scén. Neskôr pán Berger prakticky ukázal, ako rôzna veľkosť a povrch reflexnej plochy vplýva na kvalitu dopadnutého svetla. Pri tomto skúšaní pán Berger osvetlil okno jedného z ubytovacích zariadení. Úbohý obyvateľ izby sa vyklonil von z okna a s prekvapením sledoval zvláštnu svetelnú šou. Ďalšia z lekcií patrila belgickému surrealistickému animátorovi Raoulovi Servaisovi, ktorý nám predstavil svoj vynaléz: servografiu, vďaka ktorej mohol kombinovať animáciu s hrou reálneho herca.
Schematický náčrt techniky servografie kres lil do vzduchu (keďže nemal žiadnu fixku), pohyboval rukami tak, akoby čaroval a v spojení s jeho pôvabnou francúzštinou pôsobil ako skutočný rozprávkový mág. Jeho krátke filmy boli nabité fantáziou, svieže, no vážne zároveň, plné neočakávaných vizuálnych asociácii s veľmi jednoduchou, nenútenou myšlienkou.
Raoul Servais ma očaril natoľko, že som si nemohla nechať ujsť jeho celovečerný film Taxandria, ktorý sa premietal v rámci sekcie belgického surealizmu. Na filme bolo, žiaľ, príliš zreteľne vidieť zásahy producentov, finančných kompromisov a prechod na digitálne technológie. No rozprávkovo- bizarný Servaisov svet ostal nezmenený. Film je plný jemného humoru a vizuálne prepracovaných obrazov. Servais dokáže vytvoriť svojbytné rozprávkové „sureality“, a to je to, čo je na belgickom kúzelníkovi- animátorovi také výnimočné. Po projekcii filmu Taxandria bola Raoulovi Servaisovi udelená Výročná cena Asociácie českých filmových klubov.
.francúzska sloboda
Obzvlášť ma zaujala programová sekcia francúzskeho filmového neobaroka, bola som zvedavá na rozdiely v tvorbe medzi troma hlavnými predstaviteľmi tohto smeru: Lucom Bessonom, Leosom Caraxom a Jeanom-Jacquom Beineixom. Z tých filmov, ktoré som videla, cítiť zvláštnu príchuť slobody, ľahkosti, akoby plynuli v nejakom inom čase. Všetky vťahujú diváka do seba, nechcú nezúčastnený odstup. Zdá sa mi, že v týchto dielach akoby hlavná postava bola do istej miery autorom. A ja, ako divák, som po dopozeraní filmu zas chcela byť tou hlavnou postavou. Ostražito a rezko som kráčala po tmavej ulici ako Nikita alebo som sa tešila z toho, že sa konečne rozplynul strašný sen slepoty ako bezdomovkyni Michele z Caraxových Milencov z Pont-Neuf. Spomedzi tvorby týchto troch režisérov vo mne najsilnejšie zarezonovali diela Leosa Caraxa. Na rozdiel od populárneho, štýlového a skôr extrovertného Luca Bessona a mysticko-erotického Jeana-Jacqua Beineixa sú Caraxove filmy veľmi intímne, jeho rozvláčne príbehy sú popretkávané množstvom detailov, momentov, ktoré vypovedajú o Caraxovej schopnosti vnímať nepatetickú, nesladkú a niekedy aj trpkú krásu života.
.hudba v Míre
Pravdepodobne žiadny iný druh umenia nedokáže vytvoriť takú atmosféru ako hudba, ktorá je zároveň takmer neodmysliteľnou súčasťou filmu. Asi aj preto bol filmový program obohatený hudobným. Väčšinou sa koncerty odohrávali v neveľkom klube Mír. Prvý koncert, ktorý som mala možnosť zažiť, bola Groupshow berlínskych hudobníkov Jana Jelínka, Hanno Leichtmanna a Andrewa Peklera. Toto trio chcelo vytvoriť priestor, v ktorom bude publikum úplne obklopené zvukom. Postavili teda svoj stôl so všelijakými elektronickými hračkami a „krabičkami“ do stredu miestnosti. Zo všetkých strán na mňa doliehal bolestivo intenzívne silný zvuk, až som sa nevládala ani pohnúť. Pohltili ma nekonečne sa ťahajúce a rozvíjajúce sa zvukové štruktúry. Bola to hudba, ktorú som cítila doslova celým telom. Nasledujúce koncerty českých a slovenských hudobných zoskupení boli veľmi rôznorodé aj napriek tomu, že niektorí hudobníci hrali na festivale viacero vystúpení. Takmer nerozpoznateľné cover verzie rôznych známych pesničiek Georgiho a Honzu, mierne temno emotívnodrásaví Table, čelovo-saxofónovoa ino-elektroakustická improvizácia Ersatzsteilu, o niečo tvrdšia improvizácia slovenskej Kapely snu, zamatový hlas nemeckej Kiki Bohemie, elektro-ambientný koncert chlapcov z kapely Tucan, Reenojpa a Ink Midgeta a ešte mnoho ďalších zvukov, melódií, rytmov a spevov otriasli stenami Klubu Mír, na čo hádam až do ďalšieho roka nezabudne. Posledný večer sme sedeli s kamarátom v letom kine neďaleko fontány v parku a pozerali sme film Sergeia Dvortsevoja Tulpan. Pred nami sa otvárala pokojná krajina kazašskej stepi: ovce, piesok, suchá tráva, slnko a piesne na dobrú noc. Popod plátnom pobehovali rozjarení festivaloví návštevníci, vedľa voňali české „bramboráky“ a my sme sa zohrievali slnkom z Kazachstanu, keďže to naše už zapadlo. Naraz sme videli dva svety. Určite ich bolo ešte oveľa viac, no málokedy sa dajú uzrieť všetky naraz. A to je práve to výnimočné na filmových festivaloch. Každý uvidí a zažije niečo o trochu iné a len keby sa všetky tie zážitky poskladali dokopy, dostali by sme celkový obraz.
Autorka je študentka filmovej réžie a spolupracovníčka .týždňa
.rakúsky chlad
Najvýraznejšie miesto vo festivalovom programe zaberal cyklus zameraný na prierez rakúskym filmom. Zaoberal sa nemým filmom, heimat filmom, súčasným filmom, profilmi Christiana Bergera, uznávaného kameramana a režiséra, Michaela Glawoggera a Kurta Palma. Priestor dostal aj rakúsky experimentálny film a jeho dominan - tné osobnosti: Mara Matuschka, VALIE EXPORT a Hans Scheugel. Z tohto kvalitatívne i obsahovo širokého rozsahu filmov som mala možnosť vidieť Bennyho video, jeden zo starších filmov nemeckého režiséra Michaela Hanekeho, ktorého svetoznámosť sa odrazila na preplnenej kinosále. Týmto filmom sa začala Hanekeho spolupráca s rakúskym kameramanom Christianom Bergerom, ktorý prišiel do Hradišťa osobne a aj tento film prezentoval jeho kameramanskú tvorbu. Tak ako aj ostatné filmy Michaela Hanekeho, sa Bennyho video vyznačovalo emocionálnym chladom, drsným, až mrazivým odstupom pri zaoberaní sa témou násilia. Prejavilo sa to najmä v práci s hercami, ale aj v statickej kamere, ktorá sa akoby len nemo prizerala. Keď som po tomto filme opäť vyšla na slnkom prežiarenú ulicu pred domom kultúry, mala som chuť utekať čo najďalej a striasť zo seba tú sofistikovanú nechutnosť. Súčasný rakúsky film reprezentovala tvorba režisérky Barbary Albertovej, ktorá patrí k mladšej generácii filmárov. Jej film Voľné častice je citlivou štúdiou zlomených ľudských osudov, ktoré sa navzájom nenásilne prelínajú. Voľné častice síce rozprávajú o zúfalosti a o márnom hľadaní instantného šťastia, ale Albertová dokázala vďaka svojej ženskej empatii dodať filmu o beznádeji nádej.
.belgické sny
Keďže letná filmová škola je školou (nielen festivalom), boli do programu zahrnuté lekcie filmu podľa rôznych významných filmárov, ktorí osobne prezentovali niečo zo svojej tvorby. Jednu takúto lekciu viedol už spomínaný pán Christian Berger. Predstavil svoj revolučný spôsob svietenia Cine Reflect Lighting System. Pustil náučné promo video z nakrúcania filmu Pianistka,vktorom prvýkrát použil odrazové plochy na svietenie dokonca i nočných scén. Neskôr pán Berger prakticky ukázal, ako rôzna veľkosť a povrch reflexnej plochy vplýva na kvalitu dopadnutého svetla. Pri tomto skúšaní pán Berger osvetlil okno jedného z ubytovacích zariadení. Úbohý obyvateľ izby sa vyklonil von z okna a s prekvapením sledoval zvláštnu svetelnú šou. Ďalšia z lekcií patrila belgickému surrealistickému animátorovi Raoulovi Servaisovi, ktorý nám predstavil svoj vynaléz: servografiu, vďaka ktorej mohol kombinovať animáciu s hrou reálneho herca.
Schematický náčrt techniky servografie kres lil do vzduchu (keďže nemal žiadnu fixku), pohyboval rukami tak, akoby čaroval a v spojení s jeho pôvabnou francúzštinou pôsobil ako skutočný rozprávkový mág. Jeho krátke filmy boli nabité fantáziou, svieže, no vážne zároveň, plné neočakávaných vizuálnych asociácii s veľmi jednoduchou, nenútenou myšlienkou.
Raoul Servais ma očaril natoľko, že som si nemohla nechať ujsť jeho celovečerný film Taxandria, ktorý sa premietal v rámci sekcie belgického surealizmu. Na filme bolo, žiaľ, príliš zreteľne vidieť zásahy producentov, finančných kompromisov a prechod na digitálne technológie. No rozprávkovo- bizarný Servaisov svet ostal nezmenený. Film je plný jemného humoru a vizuálne prepracovaných obrazov. Servais dokáže vytvoriť svojbytné rozprávkové „sureality“, a to je to, čo je na belgickom kúzelníkovi- animátorovi také výnimočné. Po projekcii filmu Taxandria bola Raoulovi Servaisovi udelená Výročná cena Asociácie českých filmových klubov.
.francúzska sloboda
Obzvlášť ma zaujala programová sekcia francúzskeho filmového neobaroka, bola som zvedavá na rozdiely v tvorbe medzi troma hlavnými predstaviteľmi tohto smeru: Lucom Bessonom, Leosom Caraxom a Jeanom-Jacquom Beineixom. Z tých filmov, ktoré som videla, cítiť zvláštnu príchuť slobody, ľahkosti, akoby plynuli v nejakom inom čase. Všetky vťahujú diváka do seba, nechcú nezúčastnený odstup. Zdá sa mi, že v týchto dielach akoby hlavná postava bola do istej miery autorom. A ja, ako divák, som po dopozeraní filmu zas chcela byť tou hlavnou postavou. Ostražito a rezko som kráčala po tmavej ulici ako Nikita alebo som sa tešila z toho, že sa konečne rozplynul strašný sen slepoty ako bezdomovkyni Michele z Caraxových Milencov z Pont-Neuf. Spomedzi tvorby týchto troch režisérov vo mne najsilnejšie zarezonovali diela Leosa Caraxa. Na rozdiel od populárneho, štýlového a skôr extrovertného Luca Bessona a mysticko-erotického Jeana-Jacqua Beineixa sú Caraxove filmy veľmi intímne, jeho rozvláčne príbehy sú popretkávané množstvom detailov, momentov, ktoré vypovedajú o Caraxovej schopnosti vnímať nepatetickú, nesladkú a niekedy aj trpkú krásu života.
.hudba v Míre
Pravdepodobne žiadny iný druh umenia nedokáže vytvoriť takú atmosféru ako hudba, ktorá je zároveň takmer neodmysliteľnou súčasťou filmu. Asi aj preto bol filmový program obohatený hudobným. Väčšinou sa koncerty odohrávali v neveľkom klube Mír. Prvý koncert, ktorý som mala možnosť zažiť, bola Groupshow berlínskych hudobníkov Jana Jelínka, Hanno Leichtmanna a Andrewa Peklera. Toto trio chcelo vytvoriť priestor, v ktorom bude publikum úplne obklopené zvukom. Postavili teda svoj stôl so všelijakými elektronickými hračkami a „krabičkami“ do stredu miestnosti. Zo všetkých strán na mňa doliehal bolestivo intenzívne silný zvuk, až som sa nevládala ani pohnúť. Pohltili ma nekonečne sa ťahajúce a rozvíjajúce sa zvukové štruktúry. Bola to hudba, ktorú som cítila doslova celým telom. Nasledujúce koncerty českých a slovenských hudobných zoskupení boli veľmi rôznorodé aj napriek tomu, že niektorí hudobníci hrali na festivale viacero vystúpení. Takmer nerozpoznateľné cover verzie rôznych známych pesničiek Georgiho a Honzu, mierne temno emotívnodrásaví Table, čelovo-saxofónovoa ino-elektroakustická improvizácia Ersatzsteilu, o niečo tvrdšia improvizácia slovenskej Kapely snu, zamatový hlas nemeckej Kiki Bohemie, elektro-ambientný koncert chlapcov z kapely Tucan, Reenojpa a Ink Midgeta a ešte mnoho ďalších zvukov, melódií, rytmov a spevov otriasli stenami Klubu Mír, na čo hádam až do ďalšieho roka nezabudne. Posledný večer sme sedeli s kamarátom v letom kine neďaleko fontány v parku a pozerali sme film Sergeia Dvortsevoja Tulpan. Pred nami sa otvárala pokojná krajina kazašskej stepi: ovce, piesok, suchá tráva, slnko a piesne na dobrú noc. Popod plátnom pobehovali rozjarení festivaloví návštevníci, vedľa voňali české „bramboráky“ a my sme sa zohrievali slnkom z Kazachstanu, keďže to naše už zapadlo. Naraz sme videli dva svety. Určite ich bolo ešte oveľa viac, no málokedy sa dajú uzrieť všetky naraz. A to je práve to výnimočné na filmových festivaloch. Každý uvidí a zažije niečo o trochu iné a len keby sa všetky tie zážitky poskladali dokopy, dostali by sme celkový obraz.
Autorka je študentka filmovej réžie a spolupracovníčka .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.