.dnes už bývalý sprievodca na Spišskom hrade a doktorand na Katedre archívnictva a pomocných vied historických Filozofickej fakulty UK v Bratislave Štefan Plačko si myslí o niektorých kolegoch to druhé. Otvorene ich pred dvoma rokmi kritizoval – a napriek jeho odborným kvalitám, ktoré nikto nespochybňuje, sa musel s prácou rozlúčiť. Vedenie Spišského múzea v Levoči, ktoré hrad spravuje, ho vlani ani tento rok v konkurze na sprievodcov nevybralo. Aj keď predtým osem sezón túto prácu vykonával a boli s ním spokojní.
Ide o pochopiteľnú obavu múzea z „kverulanta“, ktorý sa sťažuje na „vyšších miestach“? Alebo skôr o oprávnenú Plačkovu kritiku nekompetentnosti v múzeu? Otvorila sa tak zásadná téma manažmentu pamiatok. Vlani na Spišskom hrade zaznamenali približne 180-tisíc návštevníkov, prevažne cudzincov. Tento rok ich je zatiaľ o 20-tisíc menej, najmä vinou krízy. O to viac by malo záležať na tom, či sú spokojní s úrovňou služieb, aj lektorských. Ruština má príznačný výraz – rukovoditeľ. Nielen my Slovania sa s dôverou vkladáme do rúk tých, ktorí nás vedú. A robíme chybu.
.do rúk rukovoditeľom
Keď tento rok v júni zapísali na zoznam UNESCO Levoču, médiá ani odbornú verejnosť to príliš nevzrušilo. Väčšinou nasledovali iba povrchné opisy krás a dejín mesta. Levočan Plačko napísal pre SME ironický článok o tom, prečo Tatári nedobyli Spišský hrad. Sprievodca roky pozorne počúval kolegov a kolegyne, pričom jedna z nich prišla v roku 2004 s pozoruhodnou teóriou. Tatári nedobyli hrad údajne preto, lebo nemali lode...
„Na slávnostnom otvorení novej sezóny 2. mája 2009 ste sa mohli dozvedieť s patričným spišským prízvukom niektorých sprievodcov plno ďalších faktografických skvostov, ako napríklad o istom Ľudovítovi Pohrobkovi, uhorskom kráľovi, či o tom, že románsky palác je vlastne neogotický a tak ďalej,“ uvádza Plačko. Za ostatné dva roky napísal generálnemu riaditeľovi Slovenského národného múzea (SNM) v Bratislave Petrovi Marákymu niekoľko sťažností na riaditeľku Spišského múzea, ktoré patrí pod SNM, Máriu Novotnú (pozri rozhovor v rámčeku). Obvinil ju z kadečoho. Okrem iného z toho, že prikázala poskytovať sprievodcovské služby iba lektormi, ktorí sú zamestnancami múzea, čím údajne poškodila kvalitu poskytovaných služieb. Alebo ju obvinil z netransparentného výberového konania hradných sprievodcov a ich zlej prípravy či nízkych odborných a jazykových kvalít. Výsledok? Maráky všetkých jedenásť Plačkových sťažností zamietol ako neopodstatnené. Niektoré – napríklad tú, že na hrade pôsobí nemecká sprievodkyňa, ktorá nevie po nemecky – však bez toho, aby skúmal ich podstatu.
Celé by to bola možno úsmevná marginália a možno si poviete, že absolútnej väčšine turistov-laikov na historickej precíznosti až tak nezáleží. Lode-nelode, gotika-negotika. Nie je to, samozrejme, tak. Sprievodcovia do veľkej miery tvoria v očiach cudzincov obraz našej krajiny. V júni sme dostali do redakcie e-mail od Kataríny Ilašovej z cestovnej kancelárie Swedishtrade. Píše o Plačkovi ako o jednom z najvyhľadávanejších sprievodcov pre nemecky hovoriacich návštevníkov Spišského hradu, ktorý sa dostal do nepriazne šéfstva tým, že začal poukazovať na chyby. Ilašová píše: „Dve letné sezóny po sebe ho v konkurze na sprievodcu nevybrali, vraj nevyhovuje požiadavkám. Hlúposti, na hrade nepoznám lepšieho sprievodcu, a to tak po odbornej, ako aj po ľudskej stránke. Sama som na hrad priviedla mnohé skupiny z rôznych krajín a vždy boli Štefanovým výkladom nadšení.“
Nielen Plačko a nielen Ilašová, aj samotná riaditeľka múzea Novotná vyjadruje pritom obavy (Pamiatky a múzeá č. 4/2006) z odchodu mladých ľudí zo Slovenska, z ich nezáujmu o prácu v našich kultúrnych inštitúciách.
.10:9:0
Zástupkyňa riaditeľky múzea, historička umenia Dáša Uharčeková-Pavúková vidí veci inak. K „prípadu Plačko“ vedú samostatný, nie neobjemný šanón. „Dva roky sa nezaoberáme ničím iným než odpisovaním na všelijaké jeho podania. Uznávam, je odborne aj jazykovo dobrý. Ale vy by ste si vzali do firmy človeka, ktorý napíše, že všetci, čo tam robia, sú análni akrobati?“ kladie Uharčeková-Pavúková otázku a vzápätí na ňu sama odpovedá: „Raz písal mne, aká je riaditeľka, inokedy riaditeľke, aká som ja...“
Takže po poriadku. Bod jeden. Plačko tvrdí, že vedúca sprievodcov na hrade je príbuzná riaditeľky Novotnej, navyše neovláda cudzí jazyk a nemá odborné vzdelanie. „Nezmysel, dotyčná tu pracuje dlhšie ako pani riaditeľka. A nie je ani pokrvná príbuzná, iba privydatá do rodiny,“ oponuje Uharčeková-Pavúková. Bod dva. Plačka sa dotklo, že výberovú komisiu v roku 2008 tvorili riaditeľka a jej zástupkyňa, ktoré neovládajú angličtinu ani nemčinu, nepreskúšali ho teda z jazyka a keď sa ich opýtal na dôvody, povedali mu, že to nie je potrebné. „Keď som s ním robila sedem rokov, načo ho budem skúšať z nemčiny...“ argumentuje lapidárne Uharčeková-Pavúková. A napokon najvtipnejší bod tri. Konkurz na sprievodcu v roku 2009 Plačko urobil, no nebol prijatý. Komisia skúmala tri kritériá: za prejav mal deväť bodov z desiatich, za záujem a odborné vedomosti desať. A za celkový dojem nula budov. „A prečo si myslíte, že pán Plačko je najlepší na svete?“ pýta sa Uharčeková-Pavúková s tým, že uchádzačov bolo okolo tridsať.
.nečistá konkurencia?
Na hrade, ktorý je otvorený od mája do októbra, pracuje desať sprievodcov, šiesti sezónni zamestnanci a štyria brigádnici na pol úväzku. Návštevník si môže vybrať, buď má v cene vstupenky za päť eur nárok na „živého sprievodcu“, ktorý ide obvykle so skupinou každú polhodinu, alebo si za štyri eurá požičia audiosprievodcu. Teda prístroj, v ktorom mu nahrávka povie na každom zo siedmich zastavení na hrade niečo zaujímavé. Okruh na hrade trvá okolo 45 minút, limit na zapožičanie čoraz populárnejšieho audiosprievodcu je 90 minút. Spišský hrad – na rozdiel takmer od všetkých iných známych hradov a zámkov na Slovensku – je však výnimočný tým, že je to otvorený areál, takže hosť môže prísť ráno o deviatej a poflakovať sa tam trebárs do siedmej večer bez toho, aby ho „vyhnali“. V špičke sezóny hrad navštívi tisícpäťsto turistov denne
Hradným sprievodcom tu teda môžu do remesla „fušovať“ cudzí, čo vedenie múzea považuje za nečistú konkurenciu. Najmä, ak to niekto ponúka ako neplatenú službu na svojej internetovej stránke, čo bol prípad informačného centra v Spišskom Podhradí. Inak, jeho jediným sprievodcom bol v lete 2008, po tom, ako ho neprijali v konkurze v múzeu, zhodou okolností Štefan Plačko. „V tom bol najväčší problém. Že niekto chce sprevádzať hostí v cudzom objekte, ktorý nespravuje a do ktorého nevložil ani korunu,“ hnevá sa Uharčeková-Pavúková. Aby zamedzili „sabotáži“, prijali v múzeu vnútorné smernice, ktoré zakazujú cudzích sprievodcov. Tolerujú však výnimky, ak ide o vedcov alebo cudzincov v jazyku, ktorý nezabezpečujú. Plačko to celé považuje za absurdné z dvoch dôvodov. „Tie smernice vytvorili účelovo kvôli mne. Pritom v infocentre v Spišskom Podhradí som nechcel pracovať, trikrát som to odmietol, no vybavila mi to iniciatívne Dáša Uharčeková-Pavúková po tom, ako ma neprijali u nich v múzeu,“ krúti hlavou a pokračuje: „Okrem toho, ich prehnanú reakciu nechápem. Akosi zabudli, že manažment plán lokality UNESCO počíta s vytvorením centrálneho bodu pre celú oblasť – v Spišskom Podhradí. A prečo nemôžem hovoriť svojim hosťom na hrade výklad, ak viem o ňom oveľa viac ako ich sprievodcovia?“
Pocity krivdy sa tu teda miešajú s pocitmi nečistej konkurencie. Bývalý vedúci sprievodcov na Spišskom hrade Kamil Tomčofčík, ktorý ako marketingový manažér prispel k tomu, že na hrade boli koncerty Jaromíra Nohavicu, Lucie Bílej či nezabudnuteľný Jan Tříska ako Kráľ Lear – teda produkcia, ktorá tu dnes chýba – z hradu odišiel v roku 2007, takisto ako Plačko. Nemá celkom jasný názor na cudzích sprievodcov. „Vždy sem chodili a chodiť budú. Trikrát som bol na Akropole a viem, ako prísne si to strážia v Grécku. Môžete tam ísť iba s licencovaným sprievodcom, čím si chránia nielen pracovný trh, ale garantujú aj istú úroveň služieb,“ hovorí Tomčofčík.
.povolanie sprievodca
Nikto netvrdí, že každý sprievodca má byť vzdelaním historik. Spor je však o mieru potrebných vedomostí a prípravu. Na Spiši prevzali metodiku prípravy sprievodcov z Bojnického zámku a Červeného Kameňa. Najprv absolvujú denné sústredenie, kde dostanú lektorské texty, ktoré sa majú naučiť. A zoznam literatúry, ktorý majú preštudovať. Potom nasleduje jednodňové zaškolenie na hrade, zamerané na organizačno-technické otázky. A výsledok „rýchlokvasenej“ prípravy? „Áno, stávajú sa aj lapsusy, no ak niekto z nich povie na gotické okno, že je románske, neobesím ho za to. Alebo ak povie namiesto Ľudovíta Ladislav. No bože, a čo?“ vraví Uharčeková-Pavúková a pokračuje: „Nijaké písomné sťažnosti na našich sprievodcov sme za tie roky nezaznamenali. A pritom chodím na hrad počúvať, čo a ako hovoria. Každú sobotu. Nenalepím sa však na nich ako pán Plačko, ktorý tam ide aj osemkrát za deň a majú potom z neho trému.“
Plačko sa smeje. Hovorí o tom, že riaditeľka zvolala v roku 2007 poradu, na ktorej sa mali prebrať sťažnosti na sprievodcov, ktoré sa objavili na rôznych fórach na internete. „Na jednu kolegyňu boli opakované sťažnosti, no vedenie múzea neriešilo nič. Dôvod? Vyšlo by najavo, že to dievča prijali bez výberového konania. Na porade, kde boli sťažnosti na dve kolegyne, sa ma riaditeľka pýta: Štefan, je to pravda, že boli také sťažnosti? Odvetil som, že je. Sú to vymyslené, účelové obvinenia, uzavrela to celé riaditeľka. Dovtedy som s ňou vychádzal dobre, od tej porady sú naše vzťahy napäté,“ uvádza Plačko s tým, že v jednom z posledných e-mailov mu riaditeľka napísala, že pre ich vzájomnú komunikáciu urobí najlepšie, ak ju už viac nebude otravovať...
.stredovek nekončí
Prvá augustová sobota je vrchol sezóny. Na Spišskom hrade s rozlohou štyroch hektárov, jednom z najväčších v strednej Európe, už druhý deň pokračuje konferencia SúHRADnice. Stovky návštevníkov, šermiarske súboje, orientálne tance, Shakespeare, prezentácie hradov zo Slovenska, Poľska a Česka, po zotmení ohňová šou.
„Vchádzame na dolné nádvorie, kde uvidíte súčasných obyvateľov hradu, sysle pasienkové. Žiaľ, návštevníci ich prikrmujú,“ začína sa výklad Štefana Plačka. Azda tým príliš neporušuje smernice múzea o nečistej konkurencii. S kolegom sa dozvedáme, že pod hradom sú tri jaskyne. Žijú v nich netopiere, ale aj jašterice či lietajúce mravce. Najstaršie nálezy pochádzajú z piateho tisícročia pred Kristom. Neskôr tu mal obrovské hradisko keltský kmeň Kotýnov a Dákov, z ich obdobia sa našli tri strieborné mince. Hrad vznikal postupne, v etapách od 12. do 17. storočia, pričom na jeho stavbu používali travertín z neďalekého lomu Dreveník. Na hrade boli tri tajné bránky, nie však tajná chodba do Levoče. Tá je zrejme iba mýtom. Na hornom nádvorí vidíme cisternu na dažďovú vodu, studňu tu nikdy nemali. „Najslabším prvkom ochrany bola v stredoveku brána,“ vysvetľuje nám Plačko v blízkosti základov barbakanu a pokračuje: „Hrady obvykle dobýjali v lete. Útočníci vrhali dnu zdochliny zvierat, močku v sudoch, aby vyvolali epidémiu.“
Medzitým v žltých tričkách a so šatkou okolo krku sprevádzajú návštevníkov „hradní lektori“. Aby upútali ich pozornosť, neverklíkujú iba suché fakty, ale usilujú sa aj priblížiť v príbehoch pôvodný spôsob života na hrade. „Viete, kde sa nachádzame?“ pýta sa sprievodkyňa skupinky v priestoroch horného hradu s jednou časťou steny čiernou od dymu. „V hradnej kuchyni?“ opýta sa nesmelo jeden. „Správne, hostina obsahovala tridsať až sto jedál, bolo treba zjesť z každého chodu. Keď už nevládali, strčili si do hrdla husacie brko,“ smeje sa sprievodkyňa. Štefan Plačko pozoruje, no nekomentuje (bývalých) kolegov. Keď ho posledné dve sezóny nevzali, náhodou sa zoznámil s kastelánom Lobkowitzovcov, ktorý zamestnáva na českých hradoch asi sedemdesiat sprievodcov. Povedal, že by ho okamžite vzal. Odmietol, nielen kvôli škole. „Akokoľvek to znie čudne, ja Spišský hrad a prácu sprievodcu doslova zbožňujem,“ dodáva na záver.
Ide o pochopiteľnú obavu múzea z „kverulanta“, ktorý sa sťažuje na „vyšších miestach“? Alebo skôr o oprávnenú Plačkovu kritiku nekompetentnosti v múzeu? Otvorila sa tak zásadná téma manažmentu pamiatok. Vlani na Spišskom hrade zaznamenali približne 180-tisíc návštevníkov, prevažne cudzincov. Tento rok ich je zatiaľ o 20-tisíc menej, najmä vinou krízy. O to viac by malo záležať na tom, či sú spokojní s úrovňou služieb, aj lektorských. Ruština má príznačný výraz – rukovoditeľ. Nielen my Slovania sa s dôverou vkladáme do rúk tých, ktorí nás vedú. A robíme chybu.
.do rúk rukovoditeľom
Keď tento rok v júni zapísali na zoznam UNESCO Levoču, médiá ani odbornú verejnosť to príliš nevzrušilo. Väčšinou nasledovali iba povrchné opisy krás a dejín mesta. Levočan Plačko napísal pre SME ironický článok o tom, prečo Tatári nedobyli Spišský hrad. Sprievodca roky pozorne počúval kolegov a kolegyne, pričom jedna z nich prišla v roku 2004 s pozoruhodnou teóriou. Tatári nedobyli hrad údajne preto, lebo nemali lode...
„Na slávnostnom otvorení novej sezóny 2. mája 2009 ste sa mohli dozvedieť s patričným spišským prízvukom niektorých sprievodcov plno ďalších faktografických skvostov, ako napríklad o istom Ľudovítovi Pohrobkovi, uhorskom kráľovi, či o tom, že románsky palác je vlastne neogotický a tak ďalej,“ uvádza Plačko. Za ostatné dva roky napísal generálnemu riaditeľovi Slovenského národného múzea (SNM) v Bratislave Petrovi Marákymu niekoľko sťažností na riaditeľku Spišského múzea, ktoré patrí pod SNM, Máriu Novotnú (pozri rozhovor v rámčeku). Obvinil ju z kadečoho. Okrem iného z toho, že prikázala poskytovať sprievodcovské služby iba lektormi, ktorí sú zamestnancami múzea, čím údajne poškodila kvalitu poskytovaných služieb. Alebo ju obvinil z netransparentného výberového konania hradných sprievodcov a ich zlej prípravy či nízkych odborných a jazykových kvalít. Výsledok? Maráky všetkých jedenásť Plačkových sťažností zamietol ako neopodstatnené. Niektoré – napríklad tú, že na hrade pôsobí nemecká sprievodkyňa, ktorá nevie po nemecky – však bez toho, aby skúmal ich podstatu.
Celé by to bola možno úsmevná marginália a možno si poviete, že absolútnej väčšine turistov-laikov na historickej precíznosti až tak nezáleží. Lode-nelode, gotika-negotika. Nie je to, samozrejme, tak. Sprievodcovia do veľkej miery tvoria v očiach cudzincov obraz našej krajiny. V júni sme dostali do redakcie e-mail od Kataríny Ilašovej z cestovnej kancelárie Swedishtrade. Píše o Plačkovi ako o jednom z najvyhľadávanejších sprievodcov pre nemecky hovoriacich návštevníkov Spišského hradu, ktorý sa dostal do nepriazne šéfstva tým, že začal poukazovať na chyby. Ilašová píše: „Dve letné sezóny po sebe ho v konkurze na sprievodcu nevybrali, vraj nevyhovuje požiadavkám. Hlúposti, na hrade nepoznám lepšieho sprievodcu, a to tak po odbornej, ako aj po ľudskej stránke. Sama som na hrad priviedla mnohé skupiny z rôznych krajín a vždy boli Štefanovým výkladom nadšení.“
Nielen Plačko a nielen Ilašová, aj samotná riaditeľka múzea Novotná vyjadruje pritom obavy (Pamiatky a múzeá č. 4/2006) z odchodu mladých ľudí zo Slovenska, z ich nezáujmu o prácu v našich kultúrnych inštitúciách.
.10:9:0
Zástupkyňa riaditeľky múzea, historička umenia Dáša Uharčeková-Pavúková vidí veci inak. K „prípadu Plačko“ vedú samostatný, nie neobjemný šanón. „Dva roky sa nezaoberáme ničím iným než odpisovaním na všelijaké jeho podania. Uznávam, je odborne aj jazykovo dobrý. Ale vy by ste si vzali do firmy človeka, ktorý napíše, že všetci, čo tam robia, sú análni akrobati?“ kladie Uharčeková-Pavúková otázku a vzápätí na ňu sama odpovedá: „Raz písal mne, aká je riaditeľka, inokedy riaditeľke, aká som ja...“
Takže po poriadku. Bod jeden. Plačko tvrdí, že vedúca sprievodcov na hrade je príbuzná riaditeľky Novotnej, navyše neovláda cudzí jazyk a nemá odborné vzdelanie. „Nezmysel, dotyčná tu pracuje dlhšie ako pani riaditeľka. A nie je ani pokrvná príbuzná, iba privydatá do rodiny,“ oponuje Uharčeková-Pavúková. Bod dva. Plačka sa dotklo, že výberovú komisiu v roku 2008 tvorili riaditeľka a jej zástupkyňa, ktoré neovládajú angličtinu ani nemčinu, nepreskúšali ho teda z jazyka a keď sa ich opýtal na dôvody, povedali mu, že to nie je potrebné. „Keď som s ním robila sedem rokov, načo ho budem skúšať z nemčiny...“ argumentuje lapidárne Uharčeková-Pavúková. A napokon najvtipnejší bod tri. Konkurz na sprievodcu v roku 2009 Plačko urobil, no nebol prijatý. Komisia skúmala tri kritériá: za prejav mal deväť bodov z desiatich, za záujem a odborné vedomosti desať. A za celkový dojem nula budov. „A prečo si myslíte, že pán Plačko je najlepší na svete?“ pýta sa Uharčeková-Pavúková s tým, že uchádzačov bolo okolo tridsať.
.nečistá konkurencia?
Na hrade, ktorý je otvorený od mája do októbra, pracuje desať sprievodcov, šiesti sezónni zamestnanci a štyria brigádnici na pol úväzku. Návštevník si môže vybrať, buď má v cene vstupenky za päť eur nárok na „živého sprievodcu“, ktorý ide obvykle so skupinou každú polhodinu, alebo si za štyri eurá požičia audiosprievodcu. Teda prístroj, v ktorom mu nahrávka povie na každom zo siedmich zastavení na hrade niečo zaujímavé. Okruh na hrade trvá okolo 45 minút, limit na zapožičanie čoraz populárnejšieho audiosprievodcu je 90 minút. Spišský hrad – na rozdiel takmer od všetkých iných známych hradov a zámkov na Slovensku – je však výnimočný tým, že je to otvorený areál, takže hosť môže prísť ráno o deviatej a poflakovať sa tam trebárs do siedmej večer bez toho, aby ho „vyhnali“. V špičke sezóny hrad navštívi tisícpäťsto turistov denne
Hradným sprievodcom tu teda môžu do remesla „fušovať“ cudzí, čo vedenie múzea považuje za nečistú konkurenciu. Najmä, ak to niekto ponúka ako neplatenú službu na svojej internetovej stránke, čo bol prípad informačného centra v Spišskom Podhradí. Inak, jeho jediným sprievodcom bol v lete 2008, po tom, ako ho neprijali v konkurze v múzeu, zhodou okolností Štefan Plačko. „V tom bol najväčší problém. Že niekto chce sprevádzať hostí v cudzom objekte, ktorý nespravuje a do ktorého nevložil ani korunu,“ hnevá sa Uharčeková-Pavúková. Aby zamedzili „sabotáži“, prijali v múzeu vnútorné smernice, ktoré zakazujú cudzích sprievodcov. Tolerujú však výnimky, ak ide o vedcov alebo cudzincov v jazyku, ktorý nezabezpečujú. Plačko to celé považuje za absurdné z dvoch dôvodov. „Tie smernice vytvorili účelovo kvôli mne. Pritom v infocentre v Spišskom Podhradí som nechcel pracovať, trikrát som to odmietol, no vybavila mi to iniciatívne Dáša Uharčeková-Pavúková po tom, ako ma neprijali u nich v múzeu,“ krúti hlavou a pokračuje: „Okrem toho, ich prehnanú reakciu nechápem. Akosi zabudli, že manažment plán lokality UNESCO počíta s vytvorením centrálneho bodu pre celú oblasť – v Spišskom Podhradí. A prečo nemôžem hovoriť svojim hosťom na hrade výklad, ak viem o ňom oveľa viac ako ich sprievodcovia?“
Pocity krivdy sa tu teda miešajú s pocitmi nečistej konkurencie. Bývalý vedúci sprievodcov na Spišskom hrade Kamil Tomčofčík, ktorý ako marketingový manažér prispel k tomu, že na hrade boli koncerty Jaromíra Nohavicu, Lucie Bílej či nezabudnuteľný Jan Tříska ako Kráľ Lear – teda produkcia, ktorá tu dnes chýba – z hradu odišiel v roku 2007, takisto ako Plačko. Nemá celkom jasný názor na cudzích sprievodcov. „Vždy sem chodili a chodiť budú. Trikrát som bol na Akropole a viem, ako prísne si to strážia v Grécku. Môžete tam ísť iba s licencovaným sprievodcom, čím si chránia nielen pracovný trh, ale garantujú aj istú úroveň služieb,“ hovorí Tomčofčík.
.povolanie sprievodca
Nikto netvrdí, že každý sprievodca má byť vzdelaním historik. Spor je však o mieru potrebných vedomostí a prípravu. Na Spiši prevzali metodiku prípravy sprievodcov z Bojnického zámku a Červeného Kameňa. Najprv absolvujú denné sústredenie, kde dostanú lektorské texty, ktoré sa majú naučiť. A zoznam literatúry, ktorý majú preštudovať. Potom nasleduje jednodňové zaškolenie na hrade, zamerané na organizačno-technické otázky. A výsledok „rýchlokvasenej“ prípravy? „Áno, stávajú sa aj lapsusy, no ak niekto z nich povie na gotické okno, že je románske, neobesím ho za to. Alebo ak povie namiesto Ľudovíta Ladislav. No bože, a čo?“ vraví Uharčeková-Pavúková a pokračuje: „Nijaké písomné sťažnosti na našich sprievodcov sme za tie roky nezaznamenali. A pritom chodím na hrad počúvať, čo a ako hovoria. Každú sobotu. Nenalepím sa však na nich ako pán Plačko, ktorý tam ide aj osemkrát za deň a majú potom z neho trému.“
Plačko sa smeje. Hovorí o tom, že riaditeľka zvolala v roku 2007 poradu, na ktorej sa mali prebrať sťažnosti na sprievodcov, ktoré sa objavili na rôznych fórach na internete. „Na jednu kolegyňu boli opakované sťažnosti, no vedenie múzea neriešilo nič. Dôvod? Vyšlo by najavo, že to dievča prijali bez výberového konania. Na porade, kde boli sťažnosti na dve kolegyne, sa ma riaditeľka pýta: Štefan, je to pravda, že boli také sťažnosti? Odvetil som, že je. Sú to vymyslené, účelové obvinenia, uzavrela to celé riaditeľka. Dovtedy som s ňou vychádzal dobre, od tej porady sú naše vzťahy napäté,“ uvádza Plačko s tým, že v jednom z posledných e-mailov mu riaditeľka napísala, že pre ich vzájomnú komunikáciu urobí najlepšie, ak ju už viac nebude otravovať...
.stredovek nekončí
Prvá augustová sobota je vrchol sezóny. Na Spišskom hrade s rozlohou štyroch hektárov, jednom z najväčších v strednej Európe, už druhý deň pokračuje konferencia SúHRADnice. Stovky návštevníkov, šermiarske súboje, orientálne tance, Shakespeare, prezentácie hradov zo Slovenska, Poľska a Česka, po zotmení ohňová šou.
„Vchádzame na dolné nádvorie, kde uvidíte súčasných obyvateľov hradu, sysle pasienkové. Žiaľ, návštevníci ich prikrmujú,“ začína sa výklad Štefana Plačka. Azda tým príliš neporušuje smernice múzea o nečistej konkurencii. S kolegom sa dozvedáme, že pod hradom sú tri jaskyne. Žijú v nich netopiere, ale aj jašterice či lietajúce mravce. Najstaršie nálezy pochádzajú z piateho tisícročia pred Kristom. Neskôr tu mal obrovské hradisko keltský kmeň Kotýnov a Dákov, z ich obdobia sa našli tri strieborné mince. Hrad vznikal postupne, v etapách od 12. do 17. storočia, pričom na jeho stavbu používali travertín z neďalekého lomu Dreveník. Na hrade boli tri tajné bránky, nie však tajná chodba do Levoče. Tá je zrejme iba mýtom. Na hornom nádvorí vidíme cisternu na dažďovú vodu, studňu tu nikdy nemali. „Najslabším prvkom ochrany bola v stredoveku brána,“ vysvetľuje nám Plačko v blízkosti základov barbakanu a pokračuje: „Hrady obvykle dobýjali v lete. Útočníci vrhali dnu zdochliny zvierat, močku v sudoch, aby vyvolali epidémiu.“
Medzitým v žltých tričkách a so šatkou okolo krku sprevádzajú návštevníkov „hradní lektori“. Aby upútali ich pozornosť, neverklíkujú iba suché fakty, ale usilujú sa aj priblížiť v príbehoch pôvodný spôsob života na hrade. „Viete, kde sa nachádzame?“ pýta sa sprievodkyňa skupinky v priestoroch horného hradu s jednou časťou steny čiernou od dymu. „V hradnej kuchyni?“ opýta sa nesmelo jeden. „Správne, hostina obsahovala tridsať až sto jedál, bolo treba zjesť z každého chodu. Keď už nevládali, strčili si do hrdla husacie brko,“ smeje sa sprievodkyňa. Štefan Plačko pozoruje, no nekomentuje (bývalých) kolegov. Keď ho posledné dve sezóny nevzali, náhodou sa zoznámil s kastelánom Lobkowitzovcov, ktorý zamestnáva na českých hradoch asi sedemdesiat sprievodcov. Povedal, že by ho okamžite vzal. Odmietol, nielen kvôli škole. „Akokoľvek to znie čudne, ja Spišský hrad a prácu sprievodcu doslova zbožňujem,“ dodáva na záver.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.