Vstali noví kolaboranti

.pochádzate zo slávnej rodiny Hubovcov?
Herec Mikuláš Huba bol môj strýko a speváčka Mária Kišonová–Hubová bola moja teta.
Otec bol popredný tatranský horolezec a vedec v oblasti ochrany rastlín, fytopatológie a entomológie, ktorý už pred polstoročím propagoval ekológiu tam, kde dovtedy kraľovala chémia.. Mama bola botanička, takže tak trochu idem v ich stopách. Maliar Janko Alexy bol bratom starého otca. Ale moji predkovia boli napríklad aj Jančekovci, významní liptovskí podnikatelia a politici. Takže v génoch mám  kúsok z vedy, umenia i politiky. Len to podnikateľstvo sa v nich akosi neprejavilo.

.odkiaľ pochádzate?
Z maminej vetvy z Liptova, z otcovej z Oravy. Starého otca, neposlušného rušňovodiča, prekladali zo „štácie“ na „štáciu“. Vďaka tomu sa otec a jeho dvaja  bratia narodili v Spišskej Novej Vsi. Mama  však už pochádza z Bratislavy a ja tiež.

.k prírode ste sa z Bratislavy dostali ako?
V Slovenskom raji sme mali bývalý včelín, ktorý starý otec prerobil na chatku. Takže Čingov bol môj prvý záchytný bod. Otec, veľký Tatranec, horolezec, chatár a nosič na Terynke a na Rysoch, nás vláčil od detstva do Tatier. V mladšom veku som uvažoval o všeličom. Od psychológie až po archeológiu. Asi najbližšia mi na strednej škole bola etnografia, keďže už vtedy som sa dosť intenzívne venoval dreveničkám. Tento odbor sa však v tom roku v Bratislave neotváral, a tak som šiel na geografiu, ktorá napokon nemá od etnografie až tak ďaleko. Oslovilo ma na nej aj to, že geografia nie je vedou o jednotlivostiach, ale o vzťahoch i to, že veľká časť geografického výskumu sa odohráva v teréne.

.ako chápete výraz ochranár?
Ochranárstvo je možno v prvom rade životný pocit a životný postoj. Nezáleží až tak na profesii, skôr na vnímaní sveta. Väčšina ochranárov skončila iné, nie prírodovedné, školy: Katka Šimončičová je metalurgička, Ľubka Trubíniová stavebná inžinierka, špecializovaná na výstavbu veľkých priehrad a Juro Lukáč je jadrový fyzik. Moja žena dokonca tvrdí, že najlepší ochranári sú technici, lebo vedia pracovať systematicky a veci dotiahnuť do konca.

.ak teda hovoria ochranári o technokratoch, myslia tým vlastne svojich kolegov?
(Smiech.) Áno, aj. Ale podobne ako ochranár nie je to isté čo prírodovedec, ani technokrat nie je to isté, čo technik. Svojimi názormi, postojmi a činmi je technokrat skôr protipól ochranára. Aj v rezorte životného prostredia  sa zjavuje čoraz viac technokratov, ktorí chápu celú problematiku iba úzko inštitucionálno-legislatívno-technologicky. A nezáleží im na podstate problému, hodnotách, necítia empatiu voči prírode. Jedna z príčin nie práve ideálneho stavu a vývoja životného prostredia je to, že bežný občan si povie: fajn, máme ministerstvo, zákony, envirofondy, nech sa stará niekto iný. Dnes to ľudia berú nie ako svoju záležitosť, ale ako problém, ktorý sa inštitucionalizoval, čo pred Novembrom nebolo. Vtedy neexistovalo ministerstvo životného prostredia, chýbali zákony, okrem niektorých, ktoré nikto nebral vážne. My sme ako dobrovoľní ochranári túto inštitucionálnu starostlivosť čiastočne suplovali a bolo jasné, že čo si v tejto veci neurobíme sami, nebude. Trochu sa to po  dvadsiatich rokoch vracia v prípade miestnych aktivít, keď ľudia už vyčerpajú všetky možnosti ...

.a zistia čo?
Že každý na nich, s prepáčením, kašle. Vtedy sa začínajú združovať a angažovať. Veľká a známa kauza bola a je pezinská skládka, menších máme desiatky, možno stovky. Platí, že ak človek vyskúša všetky možnosti a zistí, že to ostalo na len ňom, až vtedy sa začne s plným nasadením angažovať za niečo, na čom mu záleží.

.je  prevládajúcim pocitom takýchto iniciatív frustrácia, keďže až na výnimky to dopadne zle?
To je trochu sugestívna, ale legitímna otázka. Určite áno. Musel by som byť hluchý a slepý, aby som si myslel, že sa nám darí. Aj keď, nechcem nás ochranárov vyčleňovať zo spoločnosti. Som presvedčený, že ak sa nedarí nám, nedarí sa ani väčšine ostatných ľudí.

.a tá frustrácia?
Určite má každý z aktívnych ľudí v tejto oblasti veľa dôvodov s tým „praštiť“ a povedať si, že je to donkichotstvo a kým sa tu nezmení niečo zásadné, neoddá sa strácať čas. Ale rezignovať je to najľahšie. Mám skúsenosť, že ak človek vycúva z niečoho tesne pred cieľom, ľutuje to dvojnásobne. Investori či developeri sa dlho zdali neporaziteľní. A keď to už vyzeralo skoro beznádejne, na pomoc nám prišla kríza.

.čím si vysvetľujete, že bývalý režim umožnil ochranárom istú autonómiu?
Každý autoritatívny alebo totalitný režim sa usiluje zamestnať mladých ľudí, aby nešli proti nemu a aby boli čo najviac pod kontrolou. Koncom šesťdesiatych rokov v tejto podobe vznikol Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Asi sa ešte vtedy problematika ochrany prírody nejavila spoločensky taká závažná, preto komunistom nenapadlo, že to bude neskôr opozičné hnutie. Nechcem to bagatelizovať, ale v prvých rokoch to boli zo strany SZOPK pomerne „nevinné“ aktivity typu brigád v prírodných rezerváciách alebo botanizovania na letných ochranárskych táboroch. Režim sa vtedy ešte nemal čoho obávať.

.a neskôr?
Proces transformácie prebehol postupne, aj keď takmer výlučne v Bratislave, mimo ktorej boli „neposlušné“ iba výnimky, ako napríklad bystrický Ekotrend. Začiatkom osemdesiatych rokov to už režim pochopil. S Janom Budajom a ďalšími ľuďmi sme „roztočili“ akciu okolo historických cintorínov. V tom čase sme  tvrdo protestovali aj voči pôvodnému projektu Gabčíkova-Nagymarosu a iným aktivitám. Odvtedy sme už boli podozrivými až nepriateľskými „živlami“.

.čím bola výnimočná šiesta základná organizácia SZOPK?
Od roku 1969 sme začali amatérsky s opravou dreveníc. Po pár rokoch sme zistili, že potrebujeme aspoň polooficálnu strechu nad hlavou: chceli sme opravovať pamiatku a ako so súkromnými osobami sa s nami nikto nebavil. Potrebovali sme pečiatku a hlavičkový papier. Preto sme sa uchýlili pod SZOPK, ktorého program nám vcelku vyhovoval. Okolo roku 1980 sme sa dostali  do Mestského výboru SZOPK, kde sme začali presadzovať širšie a zásadnejšie veci. Týkali sa Bratislavy, ale aj, povedzme, Roháčov. Tie boli ohrozené výstavbou lanoviek a hotelov.  To bola prvá vážna kauza, kde bratislavskí ochranári zohrali rozhodujúcu úlohu.

.ako na vás reagovali stranícke orgány?
Presvedčili sme ich, aby to zastavili.

.koho? Colotku? Lenárta?
Aj ich. Ak sa vtedy podarilo presvedčiť kľúčové osobnosti nomenklatúry, dokázali potom niečomu veľmi efektívne zabrániť, alebo pomôcť. Samozrejme, stávalo sa to veľmi zriedka. Bol to trochu aj prípad čiernobalockej železničky, kde ľudia ako Miko Koričanský, bývalý partizán, mali vychodené „chodníčky“ na ÚV KSS. Takisto sa zachránila prvá  stanica parnej železnice v Bratislave, kde už boli navŕtané diery na dynamit. V poslednej chvíli prišiel zásah zhora – a teraz je tam múzeum dopravy.

.dnes to tak nefunguje?
Jedným z dôvodov frustrácie je dnes aj to, že vinník ani zodpovedný nie sú adresní. Na komunistov sa dalo nadávať, alebo sa výnimočne dali presvedčiť a urobili aj niečo dobré. Ale adresát bol vždy ten istý – KSS. Odtiaľ išlo všetko zlé aj tých pár dobrých pokynov. Dnes je zodpovednosť príšerne rozptýlená, kvitne alibizmus. Veci už nie sú len čierne a biele, ako voľakedy.

.čo robí dnes SZOPK?
Pár desiatok notoricky aktívnych „starých bratislavských ochranárov“ chodí ešte naďalej na „seniorské brigády“ a podobné akcie. Najznámejšou aktivistkou z radov SZOPK v Bratislave je Katka Šimončičová. Ale SZOPK funguje aj v niektorých ďalších mestách a regiónoch.

.ešte k tým dreveniciam. Vy ste za socializmu za vlastné opravovali cudzí majetok?
Nie vždy. V začiatkoch sme drevenice kupovali za lacný peniaz my sami. Nešlo ani tak o vlastnenie, skôr o záruku, aby to niekto iný nezničil. Popri opravovaní dreveníc sme hľadali nové lokality. Potom sme zase hľadali ľudí, ktorí by mali o novobjavené drevenice záujem. A tak sa za jeden víkend kúpili Brýzgalky, inokedy sa za deň sa kúpila osada Michalcovia.  Robili sme však aj na významnejších pamiatkach, kultové sú mlyny a píla v Kvačianskej doline. Tie sme spočiatku opravovali ako cudzí majetok, potom sme ako ZO č.6  kúpili dolný mlyn, pričom horný naďalej patrí štátu. Aj ten však udržiavame, dokonca platíme štátu za to, že ho môžeme opravovať (Smiech.) Potom prišli na rad rezervácie ľudovej architektúry, najznámejšie sú Vlkolínec a Osturňa. Romantická bola oprava senníkov a salašov, opravili sme ich asi šesťdesiat. Všetko sme si na ne museli zadovážiť za vlastné, nepamätám si, že by nám na to niekto prispel. Vynosiť na chrbte, niekedy hodinu, inokedy dlhšie, vymeniť strechu a ďalšie veci, nakosiť a nasušiť seno, aby sa tam dalo prespať. Dreveníc mohlo byť odhadom tak stodvadsať.

.ako ste vnímali, keď vás potom pri delení federácie obviňovali, že ste protislovenské živly?
Ako absurditu. Nebolo mi všetko jedno, ale myslel som si svoje, nebral som to vážne a tragicky, skôr ako paradox doby. Môj prastarý otec z Ružomberka sedel pol roka vo väzení v Segedíne s Hlinkom a Šrobárom „za tú našu slovenčinu“. Keď som bol v parlamente, tak som to „esenesákom“ celkom rád vykričal. Keď si privlastňovali Štefánika, tak som im povedal: „To je zaujímavé, keď sme brigádnicky opravovali jeho mohylu v Ivanke v 80. rokoch, keď to bolo ešte veľmi nepopulárne, tak som  vás  tam akosi nevidel.“

.mali ste vtedy pocity krivdy?
Ak vás obviňuje nejaký – s prepáčením  –  idiot, asi nemávate pocit veľkej krivdy, lebo ho neberiete ako seberovného. Horšie je, že dodnes časť spoločnosti žije v tom, že ochranári škodia, že sme „tí, ktorí škodia, lebo bránia rozvoju a pokroku“. Táto téza v štýle päťdesiatych rokov sa objavila aj v ústach „liberálnych“ ministrov Ruska a Tótha v súvislosti s prírodou a pamiatkami. Bola to pre mňa studená sprcha, porovnateľná s nástupom nacionalizmu na začiatku deväťdesiatych rokov.

.prečo ste ako kľúčová osobnosť zeleného hnutia nešli cestou etablovania Strany zelených?
Na to nemám jednoznačnú odpoveď. Osobný dôvod je ten, že som sa snažil nikdy nevstúpiť do žiadnej strany, čo sa mi aj podarilo. Hoci, s pôvodnými zelenými zo začiatku deväťdesiatych rokov som nemal nijaký problém, dokonca som za nich, ako nezávislý, úspešne kandidoval do parlamentu.  Lákali ma aj iné veci ako politika. A potom, bol som aj predsedom SZOPK, ktoré chcelo byť  nadstraníckou organizáciou, tak sa mi zdalo nefér byť zároveň aj straníkom. Apropo, nie som si istý, či je stranícka politika to jediné, ako môže človek ovplyvniť veci verejné. Ja si totiž stále myslím, že bez obyčajných, normálnych, tvorivých a čestných ľudí   –  nepolitikov, by spoločnosť vyžila určite ťažšie ako bez politikov. Je to akýsi optický klam: politici, ktorí si často neplnia ani elementárne povinnosti, ale majú v rukách moc, sú zdanlivo dominantí. Aj keď, aj s tou ich mocou je to iluzórne. Dnes už  ťahajú nitky finančné skupiny a politici robia najmä to, čo chcú ony. To však neznamená, že by som nebol rád, keby tu fungovala dôveryhodná a úspešná Strana zelených. Len každý nemôže robiť všetko, a tak s nádejou čakám, že ju vzkriesia mladší, a potom azda opäť začnem uvažovať o návrate do aktívnej politiky.

.na jednej strane sú tu veľké kauzy, ktoré ľudí nahnevali a na druhej strane je tu neúspešná politická reprezentácia zelených. Prečo?
Paradoxne, v posledných voľbách do Európskeho parlamentu získala slovenská strana zelených viac percent ako tá česká. Zdá sa, že môže nastať jej renesancia. Vymenila svoje vedenie, pritiahla nezávislé osobnosti, je mediálne aktívnejšia, spolupracuje s európskymi zelenými, zásadne rozšírila svoju agendu.

.kauzy predaja emisií sa najlepšie chopila SDKÚ, poslanec Frešo to živí už niekoľko týždňov a politikov Strany zelených príliš nepočuť...
Vydávajú  desiatky vcelku zmysluplných tlačových správ, tie však takmer nikto nepublikuje.

.čo sa musí stať, aby tu bola spoločenská objednávka na takú stranu?
Keď sa úplne vyčerpá dôveryhodnosť etablovaných strán, nastúpi potreba alternatívy. To sa stalo v Česku pred štyrmi rokmi a podobné to bolo pred štvrťstoročím aj v západnej Európe. A nemusí sa to u nás týkať len zelených, ale aj liberálov či SaS. Malé strany sa doťahujú na hranicu zvoliteľnosti. Upozorňujem však, že to nie je len otázka spoliehania sa na čas. Stále hovoríme, že to chce čas a napokon dvadsať rokov po Novembri vidíme, že sme v podobnom závoze, ako predtým. Ako sa v priebehu času rodia dobré veci, tak sa rodia aj noví darebáci. Životná skúsenosť mi hovorí, že všetko sa dá, ale nič nepríde samo (azda iba smrť).

.s čím by mala prichádzať Strana zelených? Sú to len environmentále témy alebo aj nejaké iné?
Jej dnešný program je možno až príliš široký na môj konzervatívny ochranársky vkus. Sú tam rodové témy, ľudskoprávna agenda, silný sociálny a liberálny prvok, globálne myslenie, kvalita života, ale aj kritika rasizmu a antifašizmus. Časť voličov takéto rozšírenie agendy pritiahne, iných to možno odstraší. Ale je to v súlade s európskym programom zelených, ku ktorému sa naši zelení hlásia. A všetko sú to u nás marginalizované témy, ktorým chýba politické „zastrešenie“. Takže som rád, že ich naši zelení začali nastoľovať.

.kedysi zelení odmietali jadro, dnes sa k nemu svet skôr vracia. Nestratili aj tým časť agendy?
Nemyslím si to, tá téma je stále aktuálna. Skôr to veľké odmietnutie jadra je už asi za nami, a to sa stáva viac súčasťou diskusie. Zabúdame na Černobyľ.

.aj vy ste vzali jadrovú energiu na milosť?
Nie, lebo som sa dosť dlho zoberal nielen environmentálnymi a bezpečnostnými, ale aj ekonomickými a geopolitickými rizikami, najmä závislosťou od Ruska, ktoré súvisia s jadrom. A stále mi to vychádza ako nebezpečná a drahá cesta, aj keby samotné technológie a narábanie s RA odpadom boli celkom bezpečné – čo, samozrejme, nie sú.

.závislí od Ruska sme aj v dodávkach plynu.
To je pravda, ale aj tam sa hľadajú alternatívy. Ivan Mikloš zaujal kedysi racionálny postoj, keď povedal: chcete si dostavať Mochovce?  V poriadku, ale vláda vám v tom nepomôže. Vtedy sa nijaký súkromný investor nenašiel. Teraz ide vláda jadro podporiť rôznymi priamymi aj nepriamymi dotáciami. A tak ho umelo zvýhodniť. Na prvé miesto v rozumnej energetickej politike dávam úspory energie a efektívnosť. Stále zatvárame oči pred faktom, že máme niekoľkonásobne vyššiu spotrebu energie na jednotku HDP ako vyspelé krajiny. Sklamali ma aj pravicové vlády, pretože podporili také fabriky, ako je hlinikáreň v Žiari nad Hronom alebo železiarne v Košiciach. Po dvadsiatich rokoch sme mohli mať úplne inú, energeticky, surovinovo i environmentálne šetrnejšiu štruktúru hospodárstva. Len chýbala odvaha a dlhodobo udržateľná alternatívna vízia.

.ako to vidíte s ťažbou hnedého uhlia?
Tvárou v tvár tragédii v Handlovej je to dvojnásobne vypuklé. Je to cesta do slepej uličky. Pomaly by bolo lepšie, keby sme ľuďom dávali peniaze bez toho, že by do tej bane chodili. Stále zdôrazňujem nevyužitý potenciál úspor, systematickej reštrukturalizácie hospodárstva, a napokon aj vhodných obnoviteľných zdrojov. Pozrite sa, koľko odpadovej biomasy energeticky zhodnocujú Rakúšania a koľko my!

.strana zelených sa rýchlo rozišla so Smerom.  Prečo?
Myslím, že bez väčších problémov o tom rozhodlo jej nové vedenie.

.bolo to preto, že Smer ide po ruke veľkým investorom?
Aj, ale pokiaľ viem,  nové vedenie sa rozhodlo ísť samostatne do volieb a nevstupovať do pochybných koalícií. Oficiálne odstúpenie od zmluvy zdôvodnili nezáujmom Smeru o environmentálne otázky.

.aké bolo životné prostredie na Slovensku pred rokom 1989?
To je vec, na ktorú sa na jednej strane zabúda a na druhej strane sa zneužíva, napríklad aj pri spomínaných emisiách. U nás, ako aj v iných socialistických krajinách, znečistenie kulminovalo na konci osemdesiatych rokov. To je zároveň časový horizont, ku ktorému sa vzťahuje požadované zníženie množstva emisií. V západných krajinách znečistenie ovzdušia kulminovalo o dvadsať rokov skôr a koncom osemdesiatych rokov ho už produkovali podstatne menej. Preto je ďalšie zásadné zníženie emisií pre Západ neporovnateľne väčším problémom ako pre nás.

.čo boli najväčšie problémy?
Bývalé Československo patrilo k najväčším znečisťovateľom na svete v prepočte na hlavu či štvorcový kilometer. Čierny trojuholník – severné Čechy, južné Poľsko, južné Nemecko, mesačná banská krajina okolo Mostu či vyschnuté lesy v Krušných horách – to boli  čítankové príklady ekologickej katastrofy. U nás na tom bolo podobne okolie Rudnian, Krompách, magnezitiek, Žiaru nad Hronom. Celulózky a papierne otravovali vodu chlórom. Poľnohospodárstvo bolo na vrchole používania priemyselných hnojív a pesticídov. Vodný zákon bol pomerne prísny, ale totálne sa obchádzal prostredníctvom výnimiek. Nefungoval tu inštitucionalizovaný systém starostlivosti, nemali sme ministerstvo životného prostredia, nemali sme úrady životného prostredia, nemali sme zákony.

.dnes je životné prostredie na tom lepšie?
Správna otázka, na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Na prelome režimov bolo prostredie v katastrofálnom stave, čiže zlepšenie si nevyžadovalo nejakú enormnú snahu, stačilo zavrieť najhoršie fabriky a na ostatných „privrieť kohútiky“. Najväčší pokles znečistenia pripadá na prvé roky po Novembri a odvtedy jeho produkcia viac-menej stagnuje. Pri raste ekonomiky je to relatívny úspech. V najvyspelejších krajinách je to však tak, že pri raste HDP klesá znečistenie.

.niektorí zelení ako keby považovali človeka za najväčšieho nepriateľa planéty. Je to aj váš názor?
V podstate je to objektívna pravda, príroda by si bez človeka oddýchla. Ale ja nie som tento typ radikála. Aj ochranári  tu chcú na nejakej úrovni žiť, a nielen živoriť. Skôr som za to, aby sme hľadali spôsoby, ako sa bezkonfliktne „pomestiť“ na našej planéte, či hľadať šťastie a zmysel života aj v iných veciach, nielen vo sfére materiálnej spotreby. To sa, myslím, komunite ochranárov celkom dobre podarilo a darí aj v názorovej aj v životnoštýlovej oblasti. Aj za komunizmu aj dnes, keď je to možno ešte ťažšie.

.dnes máme príliš veľký výber, alebo v čom je problém?
Nie som za to, aby sme mali opäť prázdne obchody, ale celkovo nemám veľmi dobrý pocit z uplynulých rokov. V mnohom boli len akousi karikatúrou novembrových ideálov.  Ubehli nejako príliš rýchlo a bez nejakých väčších zážitkov. Ak mám byť osobný: precestoval som za ten čas kus sveta, bol som vo vysokej politike, urobil som vo svojom odbore slušnú kariéru, mám fajn rodinu, a napriek tomu nemám pocit takého hlbokého sebauspokojenia a zmyslu, či významu, ako keď sme voľakedy opravili mlyn, robili na kláštore v Marianke, alebo napísali Bratislavu/nahlas. Každý z nás tak trochu cítime, že ten povrchný svet, v ktorom žijeme, nie je celkom ono.
 
.veľkou zelenou témou je Kjótsky protokol. Aký je jeho zmysel?
Len niekoľkí z nás sú klimatológovia alebo fyzici ovzdušia. My ostatní si len ťažko môžeme byť istí, či je to naozaj tak, ako príslušní vedci hovoria. Ja to tak trochu otázka viery. Môj argument za akceptovanie faktu, že človek má vplyv na otepľovanie a potreby následných protiopatrení je, že sa nemôžeme pomýliť, keď budeme modernizovať priemysel a energetiku. To je predsa otázka viacnásobného pozitívneho efektu vrátane väčšej konkurencieschopnosti.

.ale kto má rozhodnúť? Nejaká svetová autorita?
Je len niekoľko skutočne globálnych statkov:  ovzdušie, oceán, Antarktída... Rozhodovanie o nich si vyžaduje nejakú vyššiu, nadnárodnú, globálnu autoritu. Všetci sa desíme nových autorít, ale zároveň cítime, že by niečo také zmysluplné malo existovať.

.vlani ste sa pri príležitosti výročia okupácie zamýšľali  nad tým, či aj dnes existuje fenomén kolaborácie. Napríklad s developermi. Čo alebo koho ste tým mysleli?
Človeka, ktorý veselo robí pre J&T na ich zverských projektoch, berie za to veľké peniaze a tvári sa, že je všetko v poriadku. Chcem povedať, že v podstate aj spolupráca s novým režimom a politicko-ekonomickým mainstreamom je niečo podobné ako kolaborácia s okupantmi v minulosti. Mali by sme preto redefinovať pojem kolaborácie a demaskovať tých, ktorí  kolaborujú so zlom v novej podobe kvôli osobnému zisku.

.prečo máte J&T v zuboch?
Od Tatier po River Park, od ich podozrivých káuz, ktorými nás denne zaplavujú médiá, až po aroganciu a absenciu vzdelania a vkusu.

.developeri si však dovolia len toľko, čo im umožnia samosprávy, na ktorých leží primárna zodpovednosť. Aj voda natečie len tam, kde ju pustia.
Áno, ale.. Dobrý developer sa predsa nemôže správať bezohľadne len preto, lebo mu to momentálne diery v zákonoch či skorumpované samosprávy dovolia.  Teda môže sa tak správať, len zajtra mu už nik neuverí. S takýmito „podnikateľmi“ a „komunálnymi politikmi“ by sa však ešte viac ako radoví občania a aktivisti mali vyrovnať slušní podnikatelia a komunálni politici, lebo práve ich podvodníci v ich vlastných radoch najviac kompromitujú.

.kto sú kolaboranti s developermi?
Stretol som sa s posudkom, v ktorom biológ napísal o parku, že nemá žiadne biologické hodnoty a možno ho vyrúbať. To sa mi zdá absurdné, pretože park musí mať biologické hodnoty. A navyše, mala by v tom byť určitá stavovská česť, že biológ niečo také nemôže napísať. Kolaborant je aj známy umelec, ktorý moderuje míting s cieľom skorumpovať poslancov, aby hlasovali za horší variant stavby. Zrejme by sa našli podobní  aj medzi novinármi, aj keď asi nie takí do neba volajúci, ako v 90. rokoch v okolí Júliusa Bindera.

.na záver niekoľko káuz. V Bratislave je to Vydrica, nábrežie Dunaja, industriálne objekty. Ako to hodnotíte?
Je to pre mňa obrovský zdroj frustrácie. Máločo som si predstavoval inak ako vývoj Bratislavy. Nemám slov, ktoré by to ospravedlnili. River Park, výstavba na Devíne, chaotická manhattanizácia mesta, novostavby popierajúce prírodný a kultúrny kontext, klesajúca kvalita verejných priestorov, ktoré skôr zanikajú ako vznikajú, masové kynoženie a mrzačenie stromov, likvidácia vinohradov, zničené dunajské nábrežia, historické areály, silueta mesta, nezvládnutá doprava a nad tým všetkým arogantná samospráva, investori, a nie dosť aktívna občianska spoločnosť... Skrátka hrôza.

.kauza Tatry?
Kauza Tatry mala aj svoje pozitíva, keďže dokázala na čas zmobilizovať aj vedeckú či širšiu kultúrnu verejnosť a nastavila zrkadlo politickom naprieč politickým spektrom. Nechcem ich hádzať do jedného vreca, ale ich postoj bol podobný za bývalej i súčasnej vlády. Miestne samosprávy zasa podľahli ilúzii rýchleho zbohatnutia. Akoby títo ľudia  s rozhodovacími právomocami vôbec nechápali zmysel ochrany prírody. Veď keď nebudeme chrániť prírodu ani v najvyššom, teda v štvrtom a piatom stupni ochrany, pod ktorý spadá približne 1,9 percenta územia Slovenska, tak hovoriť o ochrane prírody na Slovensku je zavádzaním verejnosti.

.kauza lykožrút?
V hospodárskych lesoch je to iné, ale všade vo svete, kde chápu zmysel ochranu prírody, napríklad v USA, v Nemecku, v Poľsku a inde, k tomuto problému v prírodných rezerváciách a národných parkoch pristupujú tak, že aj ten lykožrút má svoje miesto v lese, v prírode.

.rozkrádanie dreva, kde sa ozvala časť zamestnancov Štátnych lesov?
Obávam sa, že to bolo iniciované zhora, zo strany Smeru, aby eliminovali vplyv HZDS a dosadili tam svojich ľudí, aj keď mnohí signatári z radov lesníkov to zrejme mysleli úprimne. Čo bolo jednoznačne odvážne, bola vzbura štátnych ochrancov prírody, ktorí sa pred dvoma rokmi postavili proti svojmu vedeniu a vtedy sa  ich žiadny politik nezastal.  Lebo im išlo naozaj „len“ o pravdu, spravodlivosť a česť.

.včera premiér zobral rezort životného prostredia SNS. Čo vy na to?
Zatiaľ len toľko, že je to ďalší šikovný predvolebný ťah Roberta Fica. Rád by som sa však mýlil, lebo katastrofálny stav, ktorý vládne na súčasnom MŽP, je treba zmeniť. Ale určite to nezmení pán Muňko, alebo podobný nominant Smeru. Takže uvidíme...