Po letných vystúpeniach ministra financií i jeho šéfa sa dá postulovať, že vedenie štátu buď zámerne zahmlieva, alebo z nevedomosti problém fatálne podceňuje. Nejde už ani o rozpočet 2009, ktorý trestuhodne nechávajú dobiehať podľa „výdavkových rámcov“, čo sa tvorili na 6,5-percentný rast HDP. To je samo osebe škandál, svedectvo o hroznej nezodpovednosti (nekompetencii). Nebezpečnejšie je však v tejto chvíli už zavádzanie okolo rozpočtu 2010. Podľa zákona ho mal Počiatek predložiť vláde do 15. augusta. Výhovorka pre odklad do 30. septembra, že potrebuje „presnejšie čísla“, je manéver, ktorého účelom je zrejme obmedziť na čo najkratší čas diskusiu. Tá je však kľúčová pre krajinu. Jej podstatou je totiž jednoduchá dilema: Buď rozpočet, ktorý výrazne zníži šance najväčšej vládnej strany na volebný úspech, alebo verejné financie v rozvrate a Slovensko na „maďarskej ceste“.
Eduard Janota z Prahy, ktorý ako člen úradníckej vlády nemusí blufovať (nekandiduje za žiadnu stranu), načrtol takúto „maďarskú“ budúcnosť českým verejným financiám v prípade, ak pri zostavovaní rozpočtu 2010 nedôjde k revolúcii. Deficitné scenáre, ktoré ho viedli k návrhu krátiť výdavky minimálne o 40 miliárd Kč a súčasne zvyšovať dane (DPH), sú pritom analogické i v Bratislave. Totiž: Pokiaľ v Česku, kde medziročný prepad ekonomiky očakávajú na úrovni mínus štyri, nie je možné bez týchto zásahov udržať schodok aspoň na úrovni 5 percent HDP (Janota), tak na Slovensku, kde pokles zatiaľ vyzerá na mínus 5,5, je absurdné hlásať päťpercentný deficit pod heslami „predáme budovy, peniaze hľadáme na úkor vládnej spotreby“ (Fico). Tu i tam totiž platí, že štyri pätiny rozpočtu tvoria tzv. mandatórne, čiže zo zákona povinné výdavky. Okrem iného mzdy v štátnej a verejnej správe, sociálne dávky, rodinné prídavky (na bohatom Slovensku plošné, v chudobnom Česku nie!), podpory bývania a podobne. Počiatek a Fico zatajujú informáciu, ktorú si už vypočuli občania iných krajín a znie, že bez zaťaženia obyvateľstva aj novými daňami, aj sociálnymi škrtmi, je financovanie štátu neudržateľné. Alternatívou, o ktorej môžu snívať, ale nie vážne uvažovať ako s dôvodom na ničnerobenie, je návrat k 5- až 7-percentnému rastu najneskôr v roku 2011... Globálne prognózy sú iné. Ešte i tie, ktoré datujú koniec krízy do Vianoc, sa zhodujú, že ak oživenie, tak nie robustné, ale slabučké. Alebo dlhá stagnácia na hrboľatom dne...
Efekt Dzurindových reforiem sa vyčerpal už dávno. V slovenských verejných financiách sú obrovské diery (priebežný pilier, zdravotníctvo, sociálny systém, verejná správa), ktoré milosrdne upchával nebývalý hospodársky rast. Dva a pol roka vozil Fica na svojom chrbte, teraz ho zradil. Problém tohto štátu je, že na spľasnutej bubline plánuje premiér dojazd až k voľbám. Janota nazval „maďarskou cestou“ deficit na úrovni 7 - 8 percent HDP. Je to síce trochu zložitejšie (zadlženie obyvateľstva a firiem v cudzej mene), avšak bez radikálnej zmeny prístupu sa mamutiemu schodku v roku 2010 nevyhneme. To sa vzťahuje aj na parlamentnú opozíciu, ktorej protikrízové bľabotanie je takisto predvolebné, a hoci je o stupeň rozumnejšie ako vládne, na zásadné otázky nedáva odpovede.
Eduard Janota z Prahy, ktorý ako člen úradníckej vlády nemusí blufovať (nekandiduje za žiadnu stranu), načrtol takúto „maďarskú“ budúcnosť českým verejným financiám v prípade, ak pri zostavovaní rozpočtu 2010 nedôjde k revolúcii. Deficitné scenáre, ktoré ho viedli k návrhu krátiť výdavky minimálne o 40 miliárd Kč a súčasne zvyšovať dane (DPH), sú pritom analogické i v Bratislave. Totiž: Pokiaľ v Česku, kde medziročný prepad ekonomiky očakávajú na úrovni mínus štyri, nie je možné bez týchto zásahov udržať schodok aspoň na úrovni 5 percent HDP (Janota), tak na Slovensku, kde pokles zatiaľ vyzerá na mínus 5,5, je absurdné hlásať päťpercentný deficit pod heslami „predáme budovy, peniaze hľadáme na úkor vládnej spotreby“ (Fico). Tu i tam totiž platí, že štyri pätiny rozpočtu tvoria tzv. mandatórne, čiže zo zákona povinné výdavky. Okrem iného mzdy v štátnej a verejnej správe, sociálne dávky, rodinné prídavky (na bohatom Slovensku plošné, v chudobnom Česku nie!), podpory bývania a podobne. Počiatek a Fico zatajujú informáciu, ktorú si už vypočuli občania iných krajín a znie, že bez zaťaženia obyvateľstva aj novými daňami, aj sociálnymi škrtmi, je financovanie štátu neudržateľné. Alternatívou, o ktorej môžu snívať, ale nie vážne uvažovať ako s dôvodom na ničnerobenie, je návrat k 5- až 7-percentnému rastu najneskôr v roku 2011... Globálne prognózy sú iné. Ešte i tie, ktoré datujú koniec krízy do Vianoc, sa zhodujú, že ak oživenie, tak nie robustné, ale slabučké. Alebo dlhá stagnácia na hrboľatom dne...
Efekt Dzurindových reforiem sa vyčerpal už dávno. V slovenských verejných financiách sú obrovské diery (priebežný pilier, zdravotníctvo, sociálny systém, verejná správa), ktoré milosrdne upchával nebývalý hospodársky rast. Dva a pol roka vozil Fica na svojom chrbte, teraz ho zradil. Problém tohto štátu je, že na spľasnutej bubline plánuje premiér dojazd až k voľbám. Janota nazval „maďarskou cestou“ deficit na úrovni 7 - 8 percent HDP. Je to síce trochu zložitejšie (zadlženie obyvateľstva a firiem v cudzej mene), avšak bez radikálnej zmeny prístupu sa mamutiemu schodku v roku 2010 nevyhneme. To sa vzťahuje aj na parlamentnú opozíciu, ktorej protikrízové bľabotanie je takisto predvolebné, a hoci je o stupeň rozumnejšie ako vládne, na zásadné otázky nedáva odpovede.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.