Na MFF v Karlových Varoch je členkou poroty. Najprv vystupuje ako hosť v „master class”, rozhovore, ktorý sprevádzajú ukážky z jej troch filmov. Svoju hereckú profesiu doplnila scenáristikou a réžiou. Aj keď sme nikdy nemali šancu v televízi ani v kinách vidieť jej film, diskusia je zaujímavá a točí sa hlavne okolo postavenia žien v Iráne.
.vo vašom filme Stratená polovica z roku 2001 hráte ženu, ktorá za jedinú spoľahlivú komunikáciu so svojim manželom považuje list. Vloží mu ho do kufra, keď ide na služobnú cestu. Píše mu o svojich politických aktivitách za slobodna, o svojich citoch. V tradičných moslimských krajinách platia prísne pravidlá v tom, kto koho môže osloviť a niekde nie je dokonca prípustné, aby žena oslovila muža jeho menom. Čo z týchto pravidiel sa vzťahuje na problém vašej hrdinky?
Je to hlavne generačný problém. Dnes najmä v mestách vládne vo vzťahoch otvorenosť a žiadne tabu medzi mužmi a ženami nie je. U starších existovali vždy veci, o ktorých sa nehovorilo. Žena nikdy nevnucovala mužovi témy a toto bola i možnosť, ako sa vyhnúť konfliktom. Vstup do manželstva predpokladal splnenie všetkých podmienok pre „dobré dievča”. Musela byť pannou, nesmela byť predtým zamilovaná do iného muža a taktiež vedieť, čo patrí medzi jej povinnosti. Ak niektorá z podmienok nebola splnená, tak bolo lepšie o nej mlčať. V Stratenej polovici sa moja postava rozhodne mužovi predostrieť všetko, čo mu kedysi zatajila vrátane politickej aktivity. Možno je to znak zmien, ktoré sa vo vzťahoch u nás udiali..
.v oboch filmoch, už spomenutom Stratená polovica i Dve ženy (1999) sú vaše hrdinky činné i politicky. Ako by sa dalo v Iráne charakterizovať angažovanie žien v politike?
Ženy mali v Iráne vždy silné pozície, nakoniec boli počas revolúcie najzapálenejšími bojovníčkami za zvrhnutie šacha. Máme veľa právničiek, aktívnych v oblasti ľudských práv. Keď navštevujem susedné islamské štáty, Spojené arabské emiráty alebo Sýriu, vždy si uvedomím, aké je to v Iráne v tomto smere odlišné. Myslím, že hlavný rozdiel je v tom, že v Iráne sú ženy zamestnané a majú teda aj istú finančnú nezávislosť. Tam, kde tak nie je, kde žena nemôže pracovať, je ten rozdiel značný.
.predstavitelia náboženských kruhov nič proti vzdelávaniu a zamestnanosti žien nenamietajú?
V Iráne sa vzdelanie veľmi cení a všestranne podporuje. Ženy zdôrazňujú, že sa chcú podieľať na fungovaní spoločnosti a prispievať k jej prosperite. Máme množstvo žien vo vedení rôznych spoločností a firiem.
.v ďalšom filme nazvanom Tri ženy (2008) ste predstaviteľkou strednej generácie, ako zamestnaná žena riešite problémy svojej matky, ale i dospievajúcej dcéry. Tá uteká z mesta a demonštruje svoju nezávislosť. Generačné rozdiely v istej miere kopírujú rozdiely medzi mestom a dedinou. Tento moment sa vo filme tiež objaví. Čím je daná táto disproporcia?
Je tam veľmi silná tradícia napríklad v názore na to, čo sa očakáva od ženy, ktorá otehotnie a má deti, nehovoriac o tom, že sa na vidieku vydávajú a ženia veľmi skoro, keď ešte nemajú dosť skúseností nato, aby sa snažili niečo zmeniť. Ale šance Iránu by som videla vo vzdelaní a nakoniec aj v tom, že dnes všetci môžu pozerať televíziu. Majú tak predstavu, ako sa žije inde. Irán je veľká krajina a je dosť ťažké generalizovať. Teherán, ako hlavné mesto, má v mnohých veciach výnimočné postavenie.
.symbolom tradícií, o ktorých sa tu rozprávame, je vo filme Tri ženy vzácny koberec. Spája sa s postavou matky, ale aj dcéry, odborníčky na staré tkaniny. Aký je podľa vás rozdiel medzi tradíciami, ktoré si treba uchovať a tradíciami, ktoré treba zmeniť?
Moja generácia odmieta tradície, ktoré vám prekážajú žiť normálny život v modernej spoločnosti. Nie sme žiadni nacionalisti, ale na druhej strane sú veci, ktoré máme radi a ktoré k nám patria, ako napríklad koberce. Tradície sa zvyknú meniť veľmi rýchle a nemôžete si veľmi vyberať.
.ste v Iráne nesmierne populárnou herečkou. U niektorých ľudí to iste vzbudzuje množstvo otázok, napríklad, ako vyzerá takáto pozícia v spoločnosti, kde je miesto ženy určené náboženskými predpismi?
My máme svoj vlastný svet. Stretávame sa pri rôznych príležitostiach, ktoré nás všetkých zaujímajú. Pohybujem sa medzi ľuďmi, ktorých poznám, takže sa nemôžem sťažovať.
.za komunizmu sme poznali, ako fungovala undergroudová kultúra. Podľa všetkého niečo podobné existuje aj v Iráne a dokonca sa v nezávislých produkciách nakrúcajú aj filmy, ktoré nikdy neprešli cenzúrou...
V Iráne vznikajú aj hudobné klipy, možno ste o nich počuli.
.mám doma niekoľko DVD, ale myslela som si, že ich vyrobili iránski emigranti niekde v USA...
Niektoré z nich vznikli v Iráne. Ja neviem presne, ako to všetko funguje, ale najmladšia generácia má mnoho vecí z internetu, ktorý túto kultúru v mnohom ovplyvňuje.
.spôsob a možnosti umeleckého vyjadrovania sa často menia v závislosti od moci. Je v tom však istý paradox. Kým systém obmedzení viedol k hľadaniu metaforického vyjadrenia, ktorému by všetci rozumeli, po zmene režimu akoby sa začal hľadať jazyk pre obsahy, ktoré ešte ani nepoznáme...
Iránski tvorcovia našli metaforický jazyk, ktorým sa snažili rozprávať svoje príbehy. Povedali tak všetko, čo považovali za dôležité. Moja generácia sa vyjadruje inak, chce hovoriť priamou rečou, čo, samozrejme, niekedy narazí na slovíčko “nie”.
.vo vašom filme Stratená polovica z roku 2001 hráte ženu, ktorá za jedinú spoľahlivú komunikáciu so svojim manželom považuje list. Vloží mu ho do kufra, keď ide na služobnú cestu. Píše mu o svojich politických aktivitách za slobodna, o svojich citoch. V tradičných moslimských krajinách platia prísne pravidlá v tom, kto koho môže osloviť a niekde nie je dokonca prípustné, aby žena oslovila muža jeho menom. Čo z týchto pravidiel sa vzťahuje na problém vašej hrdinky?
Je to hlavne generačný problém. Dnes najmä v mestách vládne vo vzťahoch otvorenosť a žiadne tabu medzi mužmi a ženami nie je. U starších existovali vždy veci, o ktorých sa nehovorilo. Žena nikdy nevnucovala mužovi témy a toto bola i možnosť, ako sa vyhnúť konfliktom. Vstup do manželstva predpokladal splnenie všetkých podmienok pre „dobré dievča”. Musela byť pannou, nesmela byť predtým zamilovaná do iného muža a taktiež vedieť, čo patrí medzi jej povinnosti. Ak niektorá z podmienok nebola splnená, tak bolo lepšie o nej mlčať. V Stratenej polovici sa moja postava rozhodne mužovi predostrieť všetko, čo mu kedysi zatajila vrátane politickej aktivity. Možno je to znak zmien, ktoré sa vo vzťahoch u nás udiali..
.v oboch filmoch, už spomenutom Stratená polovica i Dve ženy (1999) sú vaše hrdinky činné i politicky. Ako by sa dalo v Iráne charakterizovať angažovanie žien v politike?
Ženy mali v Iráne vždy silné pozície, nakoniec boli počas revolúcie najzapálenejšími bojovníčkami za zvrhnutie šacha. Máme veľa právničiek, aktívnych v oblasti ľudských práv. Keď navštevujem susedné islamské štáty, Spojené arabské emiráty alebo Sýriu, vždy si uvedomím, aké je to v Iráne v tomto smere odlišné. Myslím, že hlavný rozdiel je v tom, že v Iráne sú ženy zamestnané a majú teda aj istú finančnú nezávislosť. Tam, kde tak nie je, kde žena nemôže pracovať, je ten rozdiel značný.
.predstavitelia náboženských kruhov nič proti vzdelávaniu a zamestnanosti žien nenamietajú?
V Iráne sa vzdelanie veľmi cení a všestranne podporuje. Ženy zdôrazňujú, že sa chcú podieľať na fungovaní spoločnosti a prispievať k jej prosperite. Máme množstvo žien vo vedení rôznych spoločností a firiem.
.v ďalšom filme nazvanom Tri ženy (2008) ste predstaviteľkou strednej generácie, ako zamestnaná žena riešite problémy svojej matky, ale i dospievajúcej dcéry. Tá uteká z mesta a demonštruje svoju nezávislosť. Generačné rozdiely v istej miere kopírujú rozdiely medzi mestom a dedinou. Tento moment sa vo filme tiež objaví. Čím je daná táto disproporcia?
Je tam veľmi silná tradícia napríklad v názore na to, čo sa očakáva od ženy, ktorá otehotnie a má deti, nehovoriac o tom, že sa na vidieku vydávajú a ženia veľmi skoro, keď ešte nemajú dosť skúseností nato, aby sa snažili niečo zmeniť. Ale šance Iránu by som videla vo vzdelaní a nakoniec aj v tom, že dnes všetci môžu pozerať televíziu. Majú tak predstavu, ako sa žije inde. Irán je veľká krajina a je dosť ťažké generalizovať. Teherán, ako hlavné mesto, má v mnohých veciach výnimočné postavenie.
.symbolom tradícií, o ktorých sa tu rozprávame, je vo filme Tri ženy vzácny koberec. Spája sa s postavou matky, ale aj dcéry, odborníčky na staré tkaniny. Aký je podľa vás rozdiel medzi tradíciami, ktoré si treba uchovať a tradíciami, ktoré treba zmeniť?
Moja generácia odmieta tradície, ktoré vám prekážajú žiť normálny život v modernej spoločnosti. Nie sme žiadni nacionalisti, ale na druhej strane sú veci, ktoré máme radi a ktoré k nám patria, ako napríklad koberce. Tradície sa zvyknú meniť veľmi rýchle a nemôžete si veľmi vyberať.
.ste v Iráne nesmierne populárnou herečkou. U niektorých ľudí to iste vzbudzuje množstvo otázok, napríklad, ako vyzerá takáto pozícia v spoločnosti, kde je miesto ženy určené náboženskými predpismi?
My máme svoj vlastný svet. Stretávame sa pri rôznych príležitostiach, ktoré nás všetkých zaujímajú. Pohybujem sa medzi ľuďmi, ktorých poznám, takže sa nemôžem sťažovať.
.za komunizmu sme poznali, ako fungovala undergroudová kultúra. Podľa všetkého niečo podobné existuje aj v Iráne a dokonca sa v nezávislých produkciách nakrúcajú aj filmy, ktoré nikdy neprešli cenzúrou...
V Iráne vznikajú aj hudobné klipy, možno ste o nich počuli.
.mám doma niekoľko DVD, ale myslela som si, že ich vyrobili iránski emigranti niekde v USA...
Niektoré z nich vznikli v Iráne. Ja neviem presne, ako to všetko funguje, ale najmladšia generácia má mnoho vecí z internetu, ktorý túto kultúru v mnohom ovplyvňuje.
.spôsob a možnosti umeleckého vyjadrovania sa často menia v závislosti od moci. Je v tom však istý paradox. Kým systém obmedzení viedol k hľadaniu metaforického vyjadrenia, ktorému by všetci rozumeli, po zmene režimu akoby sa začal hľadať jazyk pre obsahy, ktoré ešte ani nepoznáme...
Iránski tvorcovia našli metaforický jazyk, ktorým sa snažili rozprávať svoje príbehy. Povedali tak všetko, čo považovali za dôležité. Moja generácia sa vyjadruje inak, chce hovoriť priamou rečou, čo, samozrejme, niekedy narazí na slovíčko “nie”.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.