.vinní?
Vybrali sme sa vtedy do Prahy zbierať informácie tuším traja. Najprv sme hovorili s Petrom Kučerom na Občianskom fóre, a potom sme sa vybrali na ministerstvo vnútra. Podľa vyjadrenia novomenovaného námestníka federálneho ministra vnútra Jana Rumla (jedného z predstaviteľov pražského prednovembrového disentu a človeka, ktorý nastúpil do služieb ministerstva vnútra po personálnych zmenách) bolo zmyslom lustrácií uchrániť budúcich poslancov zákonodarných zborov pred možným vydieraním a manipuláciou.
O samotnej procedúre lustrácií nás informoval takto: Niet stopercentnej záruky, že sa s archívmi Štátnej bezpečnosti nemanipulovalo, napriek tomu je žiaduce podrobiť kandidátov lustrácii. Je totiž veľmi pravdepodobné, že niektoré z agentúrnych spisov sú vo vlastníctve súkromných osôb a zahraničných rozviedok. Riziko manipulácie a vydierania poslancov je teda priveľké. Súčasne upozornil na diskrétnosť celej procedúry a jej kritériá (vlastnou rukou napísaný a podpísaný súhlas príslušného agenta ŠtB, odmena za služby). Až neskôr sa ukázalo, že niektoré z informácií boli nesprávne (medzi tými, ktorí neprešli lustráciami, boli nielen spolupracovníci, ale aj dôverníci ŠtB, odmeny za spoluprácu neboli identifikovateľné, došlo k úniku informácií o výsledkoch lustrácií). To však už boli udalosti v behu. Najvyšší orgán hnutia, Slovenská rada Verejnosti proti násiliu, súhlasila s lustráciou svojich kandidátov. S jedinou výnimkou podpísali aj všetci kandidáti hnutia nasledujúce vyhlásenie:
"Vyhlasuiem, že som nikdy nespolupracoval s ŠtB a som ochotný podriadiť sa šetreniu v tejto veci. Súhlasím tiež s vyhotovením výpisu z trestného registra o mojej osobe.“
Neviem už presne, či výsledky lustrácií priniesol kuriér do Koordinačného centra VPN štyri alebo päť dní pred voľbami. Pravdou však ostáva, že viacerí z kandidátov hnutia boli v procese lustrácií identifikovaní ako dôverníci (t. j. ľudia, ktorí boli na ŠtB evidovaní ako informátori, pričom viacerí z nich o tejto skutočnosti vôbec nevedeli) a spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti.
Pred ich odstúpením (odvolaním) z kandidačnej listiny bol každý oboznámený s výsledkom lustrácie. Až na ojedinelé výnimky všetci svoju spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou popreli. Zväčša argumentovali tým, že neboli dôverníkmi ani spolupracovníkmi, ale obeťami ŠtB. Svoje kontakty s touto inštitúciou vysvetľovali tým, že cestovali po svete, vykonávali zodpovednú prácu či tým, že boli v opozícii voči režimu.
.mal som tri deti
Aby aj človek neznalý pomerov v totalitnom režime pochopil, o čo ide, uvádzam jednoduchý, zato však lapidárny príklad z každodenného života vo vtedajšom režime. Prevzal som ho z časopisu Fórum, kde bol publikovaný v apríli 1990 pod názvom „Účet pro StB“. Na otázku redaktora tu riaditeľ pražského hotelu Jalta odpovedá
takto:
„Prišiel ku mne občas istý pracovník a oznámil mi, že pána YZ, ktorý príde zajtra, máme ubytovať napríklad na šiestom poschodí. Potom som dostával otázky na konkrétny pobyt hostí: kedy pán YZ prišiel, kedy odišiel... Pokiaľ dotyčný hosť telefonoval z recepcie, predkladali sme mu aj číslo, ktoré volal.“ Na otázku, či on alebo niektorý z jeho kolegov odmietli takéto informácie, dotyčný riaditeľ odpovedal: „Nie, pokiaľ viem, vždy sme vyhoveli. Ja som sa staral o tri deti, a aj keď sme s pracovníkmi ŠtB vychádzali normálne a občas ich aj požiadali o pomoc, napríklad pri vybavovaní pasových formalít, dobre sme vedeli, že v prípade odmietnutia jestvuje kdesi fascikel s našimi hrieškami“.
Takto to teda bolo. A tak sa rodila aj tá mohutná masa dôverníkov a spolupracovníkov ŠtB. Dramatickosť situácie sa vyhrotila skutočnosťou, že medzi neprelustrovanými bol aj špičkový kandidát hnutia, Ján Budaj, jeden z protagonistov revolúcie a človek z novembrových tribún, a niekoľko ďalších osobností, o ktorých bezúhonnosti nebolo zväčša pochýb. Od tejto chvíle sa začala odvíjať jedna z najdramatickejších etáp dovtedajšej životnej dráhy hnutia Verejnosť proti násiliu. V jej centre sa ocitol predovšetkým Ján Budaj, ktorý od prvej chvíle odmietol prijať výsledky lustrácií a jeho boj za vlastnú očistu a plnú rehabilitáciu napokon spôsobil takmer rozkol v hnutí.
Vybrali sme sa vtedy do Prahy zbierať informácie tuším traja. Najprv sme hovorili s Petrom Kučerom na Občianskom fóre, a potom sme sa vybrali na ministerstvo vnútra. Podľa vyjadrenia novomenovaného námestníka federálneho ministra vnútra Jana Rumla (jedného z predstaviteľov pražského prednovembrového disentu a človeka, ktorý nastúpil do služieb ministerstva vnútra po personálnych zmenách) bolo zmyslom lustrácií uchrániť budúcich poslancov zákonodarných zborov pred možným vydieraním a manipuláciou.
O samotnej procedúre lustrácií nás informoval takto: Niet stopercentnej záruky, že sa s archívmi Štátnej bezpečnosti nemanipulovalo, napriek tomu je žiaduce podrobiť kandidátov lustrácii. Je totiž veľmi pravdepodobné, že niektoré z agentúrnych spisov sú vo vlastníctve súkromných osôb a zahraničných rozviedok. Riziko manipulácie a vydierania poslancov je teda priveľké. Súčasne upozornil na diskrétnosť celej procedúry a jej kritériá (vlastnou rukou napísaný a podpísaný súhlas príslušného agenta ŠtB, odmena za služby). Až neskôr sa ukázalo, že niektoré z informácií boli nesprávne (medzi tými, ktorí neprešli lustráciami, boli nielen spolupracovníci, ale aj dôverníci ŠtB, odmeny za spoluprácu neboli identifikovateľné, došlo k úniku informácií o výsledkoch lustrácií). To však už boli udalosti v behu. Najvyšší orgán hnutia, Slovenská rada Verejnosti proti násiliu, súhlasila s lustráciou svojich kandidátov. S jedinou výnimkou podpísali aj všetci kandidáti hnutia nasledujúce vyhlásenie:
"Vyhlasuiem, že som nikdy nespolupracoval s ŠtB a som ochotný podriadiť sa šetreniu v tejto veci. Súhlasím tiež s vyhotovením výpisu z trestného registra o mojej osobe.“
Neviem už presne, či výsledky lustrácií priniesol kuriér do Koordinačného centra VPN štyri alebo päť dní pred voľbami. Pravdou však ostáva, že viacerí z kandidátov hnutia boli v procese lustrácií identifikovaní ako dôverníci (t. j. ľudia, ktorí boli na ŠtB evidovaní ako informátori, pričom viacerí z nich o tejto skutočnosti vôbec nevedeli) a spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti.
Pred ich odstúpením (odvolaním) z kandidačnej listiny bol každý oboznámený s výsledkom lustrácie. Až na ojedinelé výnimky všetci svoju spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou popreli. Zväčša argumentovali tým, že neboli dôverníkmi ani spolupracovníkmi, ale obeťami ŠtB. Svoje kontakty s touto inštitúciou vysvetľovali tým, že cestovali po svete, vykonávali zodpovednú prácu či tým, že boli v opozícii voči režimu.
.mal som tri deti
Aby aj človek neznalý pomerov v totalitnom režime pochopil, o čo ide, uvádzam jednoduchý, zato však lapidárny príklad z každodenného života vo vtedajšom režime. Prevzal som ho z časopisu Fórum, kde bol publikovaný v apríli 1990 pod názvom „Účet pro StB“. Na otázku redaktora tu riaditeľ pražského hotelu Jalta odpovedá
takto:
„Prišiel ku mne občas istý pracovník a oznámil mi, že pána YZ, ktorý príde zajtra, máme ubytovať napríklad na šiestom poschodí. Potom som dostával otázky na konkrétny pobyt hostí: kedy pán YZ prišiel, kedy odišiel... Pokiaľ dotyčný hosť telefonoval z recepcie, predkladali sme mu aj číslo, ktoré volal.“ Na otázku, či on alebo niektorý z jeho kolegov odmietli takéto informácie, dotyčný riaditeľ odpovedal: „Nie, pokiaľ viem, vždy sme vyhoveli. Ja som sa staral o tri deti, a aj keď sme s pracovníkmi ŠtB vychádzali normálne a občas ich aj požiadali o pomoc, napríklad pri vybavovaní pasových formalít, dobre sme vedeli, že v prípade odmietnutia jestvuje kdesi fascikel s našimi hrieškami“.
Takto to teda bolo. A tak sa rodila aj tá mohutná masa dôverníkov a spolupracovníkov ŠtB. Dramatickosť situácie sa vyhrotila skutočnosťou, že medzi neprelustrovanými bol aj špičkový kandidát hnutia, Ján Budaj, jeden z protagonistov revolúcie a človek z novembrových tribún, a niekoľko ďalších osobností, o ktorých bezúhonnosti nebolo zväčša pochýb. Od tejto chvíle sa začala odvíjať jedna z najdramatickejších etáp dovtedajšej životnej dráhy hnutia Verejnosť proti násiliu. V jej centre sa ocitol predovšetkým Ján Budaj, ktorý od prvej chvíle odmietol prijať výsledky lustrácií a jeho boj za vlastnú očistu a plnú rehabilitáciu napokon spôsobil takmer rozkol v hnutí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.