Druhé slobodné afganské voľby nespĺňali celý rad západných kritérií, a zúčastnilo sa na nich menej ľudí ako na predchádzajúcich voľbách pred piatimi rokmi. Aj tak však ich konanie bolo úspechom.
Taliban, najsilnejšia z ozbrojených skupín, ktoré bojovali o moc v Afganistane po odchode Sovietov v roku 1989, zaviedol v krajine radikálne islamské právo a poskytol útočisko Usamovi bin Ládinovi a al-Kájde. Prejavy šaríe a islamskej politiky boli pre Západ šokujúce, od zákazu ženám navštevovať školy alebo pracovať mimo domu, cez verejné popravy, až po symbolické zničenie dvoch obrovských, v skale vytesaných sôch Budhu zo 6. storočia. Všetci však privítali talibanské obmedzenie pestovania ópia, a nebyť spojenia vodcu Talibanu Muhamada Omara s Usamom bin Ládinom, Taliban sa mohol v Afganistane udržať oveľa dlhšie. Po útokoch al-Kájdy na New York a Washington v septembri 2001 sa však situácia rýchlo zmenila a Američania namiesto vystrelenia rakiet na výcvikové tábory al-Kájdy (ako to viackrát urobili za vlády prezidenta Clintona po menších útokoch al-Kájdy) vyslali do Afganistanu jednotky a Taliban z hlavného mesta Kábulu a z ďalších miest rýchlo vyhnali. Nový Afganistan potvrdili prvé slobodné voľby v roku 2004, a prezident Hamid Karzaj dostal v americkom Kongrese „standing ovations“.
To však už bolo po začiatku vojny v Iraku, na ktorý Američania rýchlo sústredili pozornosť. Bol to Saddám Husajn, ktorý bol v podozrení z vývoja zbraní hromadného ničenia a práve v ich šírení videli Američania hlavné riziko. V Afganistane, ktorý sa stal operáciou NATO, zostalo asi 30-tisíc amerických vojakov a ďalšie tisíce spojencov, no hlavná pozornosť Západu sa sústredila na Irak – aj kvôli tomu, že po zvrhnutí Saddáma Husajna sa tamojšia bezpečnostná situácia skomplikovala.
Po piatich rokoch je však znova všetko inak. Zatiaľ čo v Iraku sa situácia zlepšila, americké jednotky sa stiahli z miest a postupne sa chystajú na úplný odchod, Afganistan dnes vyzerá horšie ako pred piatimi rokmi. Hlavní kandidáti volieb – prezident Karzaj a jeho bývalý minister zahraničných vecí Abdulah Abdulah – sú z protitalibanského tábora, sú úplní (Karzaj) alebo poloviční (Abdulah) Paštúni, no obaja sa opierajú o mocenské koalície so silným zastúpením Tadžikov a Uzbekov a menej o skupiny spomedzi Paštúnov, najsilnejšej etnickej skupiny v Afganistane. Práve spomedzi Paštúnov čerpá Taliban veľkú časť svojej podpory. Jednotlivé klany a skupiny bojujú o moc a vplyv násilím, korupciou, aj obchodom s ópiom, a všetka západná vojenská i (v jej tieni občas prehliadaná) humanitárna pomoc je zatiaľ na mieru domácej korupcie a násilia krátka. Obzvlášť prezident Karzaj si získal povesť politika, ktorý pod pláštikom západnej podpory kryje korupciu ťažko predstaviteľných rozmerov.
Rešpekt Talibanu má ešte jedného spojenca: vedomie, že talibanci v Afganistane zostanú, aj keď Američania, Európania a Austrálčania odídu. Toto je kľúčový moment aj pre Baracka Obamu, ktorý sa k moci dostal kritikou vojny v Iraku a vyzdvihovaním dôležitosti víťazstva v Afganistane. Obama už v Afganistane zvýšil počet amerických jednotiek a nasadil tam silný zahraničnopolitický tím. Pomocou v boji proti Talibanu mu bude aj pakistanská ofenzíva proti ich vlastným talibanským jednotkám na pakistansko-afganskom pohraničí.
Slobodné voľby nie sú ani zďaleka dostatočným predpokladom demokracie, a už vôbec nie jej jediným vyjadrením. Sú však jednou z nevyhnutných podmienok, a napriek domácemu teroru talibancov (prísľuby odrezania nosa, uší a prstov všetkým, čo volili) sa podstatná časť Afgancov vybrala voliť. V daných pomeroch a za daných okolností je to mierny pokrok a drobný úspech.
Taliban, najsilnejšia z ozbrojených skupín, ktoré bojovali o moc v Afganistane po odchode Sovietov v roku 1989, zaviedol v krajine radikálne islamské právo a poskytol útočisko Usamovi bin Ládinovi a al-Kájde. Prejavy šaríe a islamskej politiky boli pre Západ šokujúce, od zákazu ženám navštevovať školy alebo pracovať mimo domu, cez verejné popravy, až po symbolické zničenie dvoch obrovských, v skale vytesaných sôch Budhu zo 6. storočia. Všetci však privítali talibanské obmedzenie pestovania ópia, a nebyť spojenia vodcu Talibanu Muhamada Omara s Usamom bin Ládinom, Taliban sa mohol v Afganistane udržať oveľa dlhšie. Po útokoch al-Kájdy na New York a Washington v septembri 2001 sa však situácia rýchlo zmenila a Američania namiesto vystrelenia rakiet na výcvikové tábory al-Kájdy (ako to viackrát urobili za vlády prezidenta Clintona po menších útokoch al-Kájdy) vyslali do Afganistanu jednotky a Taliban z hlavného mesta Kábulu a z ďalších miest rýchlo vyhnali. Nový Afganistan potvrdili prvé slobodné voľby v roku 2004, a prezident Hamid Karzaj dostal v americkom Kongrese „standing ovations“.
To však už bolo po začiatku vojny v Iraku, na ktorý Američania rýchlo sústredili pozornosť. Bol to Saddám Husajn, ktorý bol v podozrení z vývoja zbraní hromadného ničenia a práve v ich šírení videli Američania hlavné riziko. V Afganistane, ktorý sa stal operáciou NATO, zostalo asi 30-tisíc amerických vojakov a ďalšie tisíce spojencov, no hlavná pozornosť Západu sa sústredila na Irak – aj kvôli tomu, že po zvrhnutí Saddáma Husajna sa tamojšia bezpečnostná situácia skomplikovala.
Po piatich rokoch je však znova všetko inak. Zatiaľ čo v Iraku sa situácia zlepšila, americké jednotky sa stiahli z miest a postupne sa chystajú na úplný odchod, Afganistan dnes vyzerá horšie ako pred piatimi rokmi. Hlavní kandidáti volieb – prezident Karzaj a jeho bývalý minister zahraničných vecí Abdulah Abdulah – sú z protitalibanského tábora, sú úplní (Karzaj) alebo poloviční (Abdulah) Paštúni, no obaja sa opierajú o mocenské koalície so silným zastúpením Tadžikov a Uzbekov a menej o skupiny spomedzi Paštúnov, najsilnejšej etnickej skupiny v Afganistane. Práve spomedzi Paštúnov čerpá Taliban veľkú časť svojej podpory. Jednotlivé klany a skupiny bojujú o moc a vplyv násilím, korupciou, aj obchodom s ópiom, a všetka západná vojenská i (v jej tieni občas prehliadaná) humanitárna pomoc je zatiaľ na mieru domácej korupcie a násilia krátka. Obzvlášť prezident Karzaj si získal povesť politika, ktorý pod pláštikom západnej podpory kryje korupciu ťažko predstaviteľných rozmerov.
Rešpekt Talibanu má ešte jedného spojenca: vedomie, že talibanci v Afganistane zostanú, aj keď Američania, Európania a Austrálčania odídu. Toto je kľúčový moment aj pre Baracka Obamu, ktorý sa k moci dostal kritikou vojny v Iraku a vyzdvihovaním dôležitosti víťazstva v Afganistane. Obama už v Afganistane zvýšil počet amerických jednotiek a nasadil tam silný zahraničnopolitický tím. Pomocou v boji proti Talibanu mu bude aj pakistanská ofenzíva proti ich vlastným talibanským jednotkám na pakistansko-afganskom pohraničí.
Slobodné voľby nie sú ani zďaleka dostatočným predpokladom demokracie, a už vôbec nie jej jediným vyjadrením. Sú však jednou z nevyhnutných podmienok, a napriek domácemu teroru talibancov (prísľuby odrezania nosa, uší a prstov všetkým, čo volili) sa podstatná časť Afgancov vybrala voliť. V daných pomeroch a za daných okolností je to mierny pokrok a drobný úspech.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.