.prečo ste sa rozhodli študovať ekonómiu?
Na gymnázium som chodil do matematickej triedy. Učitelia z nás chceli mať matematikov alebo informatikov. Lenže ja som končil školu krátko po revolúcii a vtedy začali byť populárne ekonomické školy. Tak som to skúsil aj ja. Myslím, že spolu nás bolo sedem..
.študovali ste v Košiciach na podnikovohospodárskej fakulte. Naučili vás tam o ekonómii veľa?
Na začiatku 90. rokov prakticky neexistovali učebnice ekonómie. Najlepšie prednášky boli od zahraničných lektorov a úplne najviac mi pomohli zahraničné stáže. Absolvoval som ich vo Viedni aj v USA. Z nich som nosil našim učiteľom učebnice, ktoré sa prekladali.
.ako ste sa dostali k investičnému bankovníctvu?
Náhodou. Pôvodne som chcel zostať pri makroekonómii a na akademickej pôde. Aj som si začal robiť doktorát. V poslednom ročníku som však už pracoval v jednej konzultantskej firme, kde sme robili biznis plány pre slovenské firmy. Raz som v Prahe stretol moju šéfku z tej konzultačnej firmy, ktorá mi navrhla, aby som šiel na pohovor v tom čase už do pomerne dobre etablovanej investičnej banky Wood & Company. Keďže mi investičné bankovníctvo, a teda ani meno firmy nič nehovorilo, na pohovore som vyhorel. Ale na osobné odporúčanie mojej šéfky ma predsa len vzali. Tak som sa ako začínajúci makroekonóm stal burzovým analytikom a postupne ma investičné bankovníctvo chytilo a drží dodnes.
.aký je rozdiel medzi obyčajnou komerčnou a investičnou bankou?
Investičná banka neprijíma vklady od klientov a robí sprostredkovateľa medzi kapitálom a klientom. Získava pre neho kapitál napríklad formou emisií dlhopisov či akcií, obchoduje za neho na burze a účtuje si za tieto služby poplatky. Ďalšou typickou oblasťou investičneho bankovníctva k je poradenstvo pri fúziach a akvizíciách.To všetko však platí u čistých investičných bánk. Tie boli historicky striktne oddelené od komerčných bánk. Dnes to už platí oveľa menej, pretože mnohé retailové banky kúpili aj investičné banky alebo začali ponúkať služby investičného bankovníctva vlastnými kapacitami.
.takže investičná banka neposkytuje klasické úvery ako komerčná banka?
Nie v tom striktnom pohľade na klasický komerčný úver. Ale tak ako komerčné banky začali svojimi službami konkurovať investičným, tak sa aj investičné banky začali púšťať do produktov komerčného bankovníctva. Takže dnes sa často vyskytujú situácie, keď investičná banka financuje klienta svojím vlastným kapitálom, aj keď najčastejšie ide o nejakú sofistikovanejšiu finančnú štruktúru, a nie o klasický úver.
.prečo sa firma rozhodne vydať dlhopisy?
Napríklad vtedy, keď chce rásť, ale má už vysokú úverovú angažovanosť a banky jej už nechcú požičať. Dlhopisy jej pomôžu splatiť dlhy, ale aj získať nových anonymných klientov, ktorí nakúpia jej dlhopisy. Ďalší dôvod najmä pri veľkých emisiách je ten, že dlhopisy sú zväčša lacnejšie ako úvery.
.kedy firma emituje nové akcie?
Najčastejšie keď chce získať nové zdroje na rozvoj a jej zadlženosť jej už neumožňuje získať ďalšie úverové zdroje.
.akej firme by ste radili ísť na burzu?
Rozhodnutie ísť na burzu veľmi zásadným spôsobom ovplyvní budúci fungovanie vnútorného chodu firmy. Firma sa stáva otvorenou verejnosti, musí pravidelne reportovať svoje čiastkové výsledky, komunikovať s investorskou verejnosťou, zdôvodňovať a vysvetľovať či už historické, alebo očakávané výsledky. To všetko predstavuje pomerne veľkú záťaž na manažment firmy, a preto si firma musí byť istá že je na to pripravená organizačne, ale aj svojou veľkosťou. Kedysi platilo nepísané, ale dodržiavané pravidlo, že na burzu môže ísť firma, ktorá má hodnotu aspoň sto miliónov eur. To už neplatí. Na burze sú dnes aj malé firmy s hodnotou desať miliónov eur. Mnohé z nich podľa mňa nemajú na burze čo robiť.
.ako sa stane, že zakladateľ úspešnej firmy Wood &Company ju predá štyrom mladým ľuďom z bývalého Československa?
Richard Wood firmu založil v 1991. Po desiatich rokoch sa rozhodol aj kvôli rodine z biznisu stiahnuť. Hľadal strategického investora, ale nenašiel ho, pretože trh neveril, že Wood & Company prežije ruskú krízu z roku 1998. Vtedy padlo veľa burzových maklérov. My sme tej firme verili a on nám ju predal. Možno aj preto, že vedel, že sme do nej investovali úplne všetky naše vtedajšie peniaze. Splácali sme mu to veľmi dlho, ale oplatilo sa. Preberali sme stratovú firmu v zlom období, ale vtedajšia kríza bola lokálna. Rýchlo odznela a keďže sme firmu nastavili na krízový režim, koniec krízy nás vystrelil hore. Pamätám si vtedy, že v Prahe sa v našich kruhoch neustále hovorilo, že Wood & Company nevydrží. Nakoniec sme skončili ako jednotka na pražskej burze.
.ale pred dvoma rokmi kúpila váš 50-percentný podiel jedna islandská investičná banka?
Áno, ale tento príbeh skončil na jar 2009. Paradoxne nám pomohla súčasná kríza, ktorá postihla najmä Island.. Bol to veľký šok a hrozba pre Wood & Company ako takú, pretože mnohé banky – najmä v Londýne – nám prestali veriť, napriek tomu, že my sme žiadne problémy nemali. Vtedy sme porušili firemné zvyky a všetci partneri sa vrátili z dovoleniek a odišli na Island. Rokovania trvali týždeň, a nakoniec sme akcie kúpili späť výhodne.
.angažujete sa aj v privatizačných projektoch. Ako sa zmenil ich spôsob od 90. rokov a sú rozdiely v jednotlivých krajinách strednej Európy?
Krajiny prešli cez rôzne stupne stransparentňovania privatizácie. Všetky si prešli svoje divoké 90. roky a potom sa procesy v rôznej miere štandardizovali. Napríklad Poliaci dnes privatizujú najtransparentnejšou možnou metódou – cez burzu. Aj preto je Varšavská burza živý organizmus a v posledných rokoch najväčšia v strednej Európe.
.na Slovensku sa privatizácia cez burzu nerobí prečo?
Dobrá otázka, ale pre politikov. Stále sa na rôznych fórach snažíme vysvetľovať, že je to jediná a posledná šanca ako zachrániť náš kapitálový trh a zobudiť bratislavskú burzu. Zároveň aj transparentný spôsob, ako doprivatizovať štátny majetok. Ale je to aj o politickej vôli, či vôbec privatizovať. Napríklad časť energetiky, ktorá ešte zostala v štátnych rukách. Tam už nejde iba o ekonomické hľadisko, ale aj o bezpečnostné a politické.
.nemusíte mať pri svojej práci prepojenie na politikov?
Sme finančníci. Pri obchodoch so štátom sme väčšinou stáli na strane zahraničného investora. Radíme klientovi, ktorý chce investovať na Slovensku, ako to urobiť čo najlepšie, pripravujeme biznis plány a poskytujeme informácie o lokálnom trhu. Do toho patrí aj všeobecný prehľad o politickej situácii. Na to nepotrebujeme prepojenia na politikov a politické štruktúry.
.burza je dosť riskatný projekt. Beriete na seba riziko, že sa firme na nej nebude dariť?
Zvyčajne negarantujeme, za akú cenu budeme schopní akcie predať. Máme isté rozmedzie, kde sa chceme pohybovať a snažíme sa ich predať čo najlepšie. Niekedy klient chce mať garantovanú aspoň spodnú minimálnu cenu akcie. Inokedy investičná banka garantuje, že nejaký čas cena ich akcií nebude padať. To sa dá dosiahnuť dobrým mixom jednotlivých typov investorov. Potrebujete krátkodobých, stredno, aj dlhodobých. Dobrý mix investorov je zrkadlo práce dobrej investičnej banky.
.je burza naozaj dobrým ukazovateľom stavu firmy?
Z dlhodobého hľadiska burza vie nájsť správnu vnútornú hodnotu firmy. Samozrejme, v krátkych časových úsekoch skáče a kolíše. Aj kvôli špekulantom. A sme v globálnej ekonomike, preto niekedy na poplašnú správu z iného konca sveta reaguje burza negatívne a často aj neopodstatnene.
.ako sa zmenila burza za posledých desať rokov?
Keď som na nej začínal ja, väčšina obchodov bola s penzijnými fondmi. Špekulatívnych obchodov bolo menej. Dnes je to naopak. A špekulatívne, často veľmi rizikové obchody sa robia najmä cez hedgové fondy, ktoré, paradoxne, vznikli ako zaisťovacie. Takže dosť veľká zmena. Okrem toho v súvislosti s globalizáciou extrémne stúpla informovanosť o pohyboch na jednotlivých kapitálových trhoch.
.zobudí sa niekedy bratislavská burza?
Sama od seba nie. Nie sú na nej obchodovateľné tituly. Nie sú tam analytici a ani investori. Naštartovať ju môže iba štát rozhodnutím o doprivatizácii istých odvetví. Vo všetkých okolitých krajinách sa to tak stalo. Aj varšavskej, aj budapeštianskej aj pražskej burze pomohol najprv štát, a potom sa obchodovanie na nich rozbehlo.
.finančné deriváty vymysleli vraj šikovní bankári v investičnej banke JP Morgan. Iní od nich tento koncept kopírovali, ale akosi sa im to vymklo z rúk. Akú zodpovednosť za krízu majú investiční bankári?
Predpokladám, že sa bavíme o finančných derivátoch typu CDOs (Collateralized dept obligations), ktoré sa často označujú ako zodpovedné za vznik finančnej krízy. Zodpovednosť je však kolektívna, nevinil by som iba investičných bankárov a ich finančné deriváty. Týmto nástrojom síce takmer nikto nerozumel, ale všetci ich chceli predávať a kupovať, pretože ponúkali obrovské zisky. Muselo to prasknúť, pretože, keď obchodujete s niečím, čo neviete oceniť, nemôže to skončiť dobre. Funguje to iba na trajektórii rastu.
My sme napríklad s týmito derivátmi nikdy neobchodovali práve preto, že ich rizikovosť sme nikdy nevedeli analyzovať. Ale príčin krízy je oveľa viac. Zlyhali regulátori trhu, ratingové agentúry. Negatívny vplyv malo aj nekontrolované prerastanie komerčných a investičných bánk a mnoho ďalších faktorov.
.zistí niekto vôbec, čo sa to vlastne stalo?
Na knižný trh už určite mieri niekoľko desiatok analýz svetových ekonómov a potom to všetci budeme 10 rokov študovať a snažiť sa zistiť, čo sa vlastne stalo. Ak by som mal čas, veľmi by ma lákalo práve toto zanalyzovať.
.nedávno ste kúpili českú pobočku Credit Suisse Asset Management. Prečo?
Správna investičná banka stojí na viacerých pilieroch. My sme začínali ako brokeri, neskôr sme pridali poradenstvo pri fúziách a akvizíciách a pred dvoma rokmi aj asset manažment. Nechceme konkurovať špecializovaným firmám, ale do nášho portfólia činnosti sa nám to hodí. Medzi týmito piliermi sú totiž veľké synergie. Navyše sú pri týchto biznisoch iné hospodárske cykly. Ak je jeden v útlme, druhý môže rásť. No a druhý dôvod je kríza. Pred dvoma, troma rokmi, by asi Credit Suisse nebola pripravená predať takúto firmu.
.a iné trhy ako stredoeurópske vás nelákajú?
Pre Wood & Company je už stredná Európa malá. Pozeráme sa na ruský, ukrajinský, ale aj turecký trh. Približne pred pol rokom sme sa stali členmi burzy v Dubai.
.čo robí investičný bankár vo voľnom čase?
(Smiech.) Skôr, čo by robil, keby ho mal? Veľkú časť môjho voľného času si metódou predaja vopred určenému vlastníkovi sprivatizovali moji dvaja malí synovia. Takže najmä rodina. To, čo zostane, delím medzi turistiku, športový jachting, potápanie, fotografovanie, knihy a filmy.
Ľubomír Šoltýs (36)
Narodil sa v Košiciach, kde vyštudoval podnikovohospodársku fakultu. Na univerzite absolvoval zahraničné stáže na Wirtschaftuniversitat vo Viedni a Georgetown University, v USA. Doktorantúru si robil na Národohospodárskej fakulte v Bratislave. V spoločnosti Wood & Company začal pracovať v roku 1996 ako burzový analytik. Neskôr sa stal riaditeľom analytického oddelenia a od roku 2001 aj partnerom vo firme.
Na gymnázium som chodil do matematickej triedy. Učitelia z nás chceli mať matematikov alebo informatikov. Lenže ja som končil školu krátko po revolúcii a vtedy začali byť populárne ekonomické školy. Tak som to skúsil aj ja. Myslím, že spolu nás bolo sedem..
.študovali ste v Košiciach na podnikovohospodárskej fakulte. Naučili vás tam o ekonómii veľa?
Na začiatku 90. rokov prakticky neexistovali učebnice ekonómie. Najlepšie prednášky boli od zahraničných lektorov a úplne najviac mi pomohli zahraničné stáže. Absolvoval som ich vo Viedni aj v USA. Z nich som nosil našim učiteľom učebnice, ktoré sa prekladali.
.ako ste sa dostali k investičnému bankovníctvu?
Náhodou. Pôvodne som chcel zostať pri makroekonómii a na akademickej pôde. Aj som si začal robiť doktorát. V poslednom ročníku som však už pracoval v jednej konzultantskej firme, kde sme robili biznis plány pre slovenské firmy. Raz som v Prahe stretol moju šéfku z tej konzultačnej firmy, ktorá mi navrhla, aby som šiel na pohovor v tom čase už do pomerne dobre etablovanej investičnej banky Wood & Company. Keďže mi investičné bankovníctvo, a teda ani meno firmy nič nehovorilo, na pohovore som vyhorel. Ale na osobné odporúčanie mojej šéfky ma predsa len vzali. Tak som sa ako začínajúci makroekonóm stal burzovým analytikom a postupne ma investičné bankovníctvo chytilo a drží dodnes.
.aký je rozdiel medzi obyčajnou komerčnou a investičnou bankou?
Investičná banka neprijíma vklady od klientov a robí sprostredkovateľa medzi kapitálom a klientom. Získava pre neho kapitál napríklad formou emisií dlhopisov či akcií, obchoduje za neho na burze a účtuje si za tieto služby poplatky. Ďalšou typickou oblasťou investičneho bankovníctva k je poradenstvo pri fúziach a akvizíciách.To všetko však platí u čistých investičných bánk. Tie boli historicky striktne oddelené od komerčných bánk. Dnes to už platí oveľa menej, pretože mnohé retailové banky kúpili aj investičné banky alebo začali ponúkať služby investičného bankovníctva vlastnými kapacitami.
.takže investičná banka neposkytuje klasické úvery ako komerčná banka?
Nie v tom striktnom pohľade na klasický komerčný úver. Ale tak ako komerčné banky začali svojimi službami konkurovať investičným, tak sa aj investičné banky začali púšťať do produktov komerčného bankovníctva. Takže dnes sa často vyskytujú situácie, keď investičná banka financuje klienta svojím vlastným kapitálom, aj keď najčastejšie ide o nejakú sofistikovanejšiu finančnú štruktúru, a nie o klasický úver.
.prečo sa firma rozhodne vydať dlhopisy?
Napríklad vtedy, keď chce rásť, ale má už vysokú úverovú angažovanosť a banky jej už nechcú požičať. Dlhopisy jej pomôžu splatiť dlhy, ale aj získať nových anonymných klientov, ktorí nakúpia jej dlhopisy. Ďalší dôvod najmä pri veľkých emisiách je ten, že dlhopisy sú zväčša lacnejšie ako úvery.
.kedy firma emituje nové akcie?
Najčastejšie keď chce získať nové zdroje na rozvoj a jej zadlženosť jej už neumožňuje získať ďalšie úverové zdroje.
.akej firme by ste radili ísť na burzu?
Rozhodnutie ísť na burzu veľmi zásadným spôsobom ovplyvní budúci fungovanie vnútorného chodu firmy. Firma sa stáva otvorenou verejnosti, musí pravidelne reportovať svoje čiastkové výsledky, komunikovať s investorskou verejnosťou, zdôvodňovať a vysvetľovať či už historické, alebo očakávané výsledky. To všetko predstavuje pomerne veľkú záťaž na manažment firmy, a preto si firma musí byť istá že je na to pripravená organizačne, ale aj svojou veľkosťou. Kedysi platilo nepísané, ale dodržiavané pravidlo, že na burzu môže ísť firma, ktorá má hodnotu aspoň sto miliónov eur. To už neplatí. Na burze sú dnes aj malé firmy s hodnotou desať miliónov eur. Mnohé z nich podľa mňa nemajú na burze čo robiť.
.ako sa stane, že zakladateľ úspešnej firmy Wood &Company ju predá štyrom mladým ľuďom z bývalého Československa?
Richard Wood firmu založil v 1991. Po desiatich rokoch sa rozhodol aj kvôli rodine z biznisu stiahnuť. Hľadal strategického investora, ale nenašiel ho, pretože trh neveril, že Wood & Company prežije ruskú krízu z roku 1998. Vtedy padlo veľa burzových maklérov. My sme tej firme verili a on nám ju predal. Možno aj preto, že vedel, že sme do nej investovali úplne všetky naše vtedajšie peniaze. Splácali sme mu to veľmi dlho, ale oplatilo sa. Preberali sme stratovú firmu v zlom období, ale vtedajšia kríza bola lokálna. Rýchlo odznela a keďže sme firmu nastavili na krízový režim, koniec krízy nás vystrelil hore. Pamätám si vtedy, že v Prahe sa v našich kruhoch neustále hovorilo, že Wood & Company nevydrží. Nakoniec sme skončili ako jednotka na pražskej burze.
.ale pred dvoma rokmi kúpila váš 50-percentný podiel jedna islandská investičná banka?
Áno, ale tento príbeh skončil na jar 2009. Paradoxne nám pomohla súčasná kríza, ktorá postihla najmä Island.. Bol to veľký šok a hrozba pre Wood & Company ako takú, pretože mnohé banky – najmä v Londýne – nám prestali veriť, napriek tomu, že my sme žiadne problémy nemali. Vtedy sme porušili firemné zvyky a všetci partneri sa vrátili z dovoleniek a odišli na Island. Rokovania trvali týždeň, a nakoniec sme akcie kúpili späť výhodne.
.angažujete sa aj v privatizačných projektoch. Ako sa zmenil ich spôsob od 90. rokov a sú rozdiely v jednotlivých krajinách strednej Európy?
Krajiny prešli cez rôzne stupne stransparentňovania privatizácie. Všetky si prešli svoje divoké 90. roky a potom sa procesy v rôznej miere štandardizovali. Napríklad Poliaci dnes privatizujú najtransparentnejšou možnou metódou – cez burzu. Aj preto je Varšavská burza živý organizmus a v posledných rokoch najväčšia v strednej Európe.
.na Slovensku sa privatizácia cez burzu nerobí prečo?
Dobrá otázka, ale pre politikov. Stále sa na rôznych fórach snažíme vysvetľovať, že je to jediná a posledná šanca ako zachrániť náš kapitálový trh a zobudiť bratislavskú burzu. Zároveň aj transparentný spôsob, ako doprivatizovať štátny majetok. Ale je to aj o politickej vôli, či vôbec privatizovať. Napríklad časť energetiky, ktorá ešte zostala v štátnych rukách. Tam už nejde iba o ekonomické hľadisko, ale aj o bezpečnostné a politické.
.nemusíte mať pri svojej práci prepojenie na politikov?
Sme finančníci. Pri obchodoch so štátom sme väčšinou stáli na strane zahraničného investora. Radíme klientovi, ktorý chce investovať na Slovensku, ako to urobiť čo najlepšie, pripravujeme biznis plány a poskytujeme informácie o lokálnom trhu. Do toho patrí aj všeobecný prehľad o politickej situácii. Na to nepotrebujeme prepojenia na politikov a politické štruktúry.
.burza je dosť riskatný projekt. Beriete na seba riziko, že sa firme na nej nebude dariť?
Zvyčajne negarantujeme, za akú cenu budeme schopní akcie predať. Máme isté rozmedzie, kde sa chceme pohybovať a snažíme sa ich predať čo najlepšie. Niekedy klient chce mať garantovanú aspoň spodnú minimálnu cenu akcie. Inokedy investičná banka garantuje, že nejaký čas cena ich akcií nebude padať. To sa dá dosiahnuť dobrým mixom jednotlivých typov investorov. Potrebujete krátkodobých, stredno, aj dlhodobých. Dobrý mix investorov je zrkadlo práce dobrej investičnej banky.
.je burza naozaj dobrým ukazovateľom stavu firmy?
Z dlhodobého hľadiska burza vie nájsť správnu vnútornú hodnotu firmy. Samozrejme, v krátkych časových úsekoch skáče a kolíše. Aj kvôli špekulantom. A sme v globálnej ekonomike, preto niekedy na poplašnú správu z iného konca sveta reaguje burza negatívne a často aj neopodstatnene.
.ako sa zmenila burza za posledých desať rokov?
Keď som na nej začínal ja, väčšina obchodov bola s penzijnými fondmi. Špekulatívnych obchodov bolo menej. Dnes je to naopak. A špekulatívne, často veľmi rizikové obchody sa robia najmä cez hedgové fondy, ktoré, paradoxne, vznikli ako zaisťovacie. Takže dosť veľká zmena. Okrem toho v súvislosti s globalizáciou extrémne stúpla informovanosť o pohyboch na jednotlivých kapitálových trhoch.
.zobudí sa niekedy bratislavská burza?
Sama od seba nie. Nie sú na nej obchodovateľné tituly. Nie sú tam analytici a ani investori. Naštartovať ju môže iba štát rozhodnutím o doprivatizácii istých odvetví. Vo všetkých okolitých krajinách sa to tak stalo. Aj varšavskej, aj budapeštianskej aj pražskej burze pomohol najprv štát, a potom sa obchodovanie na nich rozbehlo.
.finančné deriváty vymysleli vraj šikovní bankári v investičnej banke JP Morgan. Iní od nich tento koncept kopírovali, ale akosi sa im to vymklo z rúk. Akú zodpovednosť za krízu majú investiční bankári?
Predpokladám, že sa bavíme o finančných derivátoch typu CDOs (Collateralized dept obligations), ktoré sa často označujú ako zodpovedné za vznik finančnej krízy. Zodpovednosť je však kolektívna, nevinil by som iba investičných bankárov a ich finančné deriváty. Týmto nástrojom síce takmer nikto nerozumel, ale všetci ich chceli predávať a kupovať, pretože ponúkali obrovské zisky. Muselo to prasknúť, pretože, keď obchodujete s niečím, čo neviete oceniť, nemôže to skončiť dobre. Funguje to iba na trajektórii rastu.
My sme napríklad s týmito derivátmi nikdy neobchodovali práve preto, že ich rizikovosť sme nikdy nevedeli analyzovať. Ale príčin krízy je oveľa viac. Zlyhali regulátori trhu, ratingové agentúry. Negatívny vplyv malo aj nekontrolované prerastanie komerčných a investičných bánk a mnoho ďalších faktorov.
.zistí niekto vôbec, čo sa to vlastne stalo?
Na knižný trh už určite mieri niekoľko desiatok analýz svetových ekonómov a potom to všetci budeme 10 rokov študovať a snažiť sa zistiť, čo sa vlastne stalo. Ak by som mal čas, veľmi by ma lákalo práve toto zanalyzovať.
.nedávno ste kúpili českú pobočku Credit Suisse Asset Management. Prečo?
Správna investičná banka stojí na viacerých pilieroch. My sme začínali ako brokeri, neskôr sme pridali poradenstvo pri fúziách a akvizíciách a pred dvoma rokmi aj asset manažment. Nechceme konkurovať špecializovaným firmám, ale do nášho portfólia činnosti sa nám to hodí. Medzi týmito piliermi sú totiž veľké synergie. Navyše sú pri týchto biznisoch iné hospodárske cykly. Ak je jeden v útlme, druhý môže rásť. No a druhý dôvod je kríza. Pred dvoma, troma rokmi, by asi Credit Suisse nebola pripravená predať takúto firmu.
.a iné trhy ako stredoeurópske vás nelákajú?
Pre Wood & Company je už stredná Európa malá. Pozeráme sa na ruský, ukrajinský, ale aj turecký trh. Približne pred pol rokom sme sa stali členmi burzy v Dubai.
.čo robí investičný bankár vo voľnom čase?
(Smiech.) Skôr, čo by robil, keby ho mal? Veľkú časť môjho voľného času si metódou predaja vopred určenému vlastníkovi sprivatizovali moji dvaja malí synovia. Takže najmä rodina. To, čo zostane, delím medzi turistiku, športový jachting, potápanie, fotografovanie, knihy a filmy.
Ľubomír Šoltýs (36)
Narodil sa v Košiciach, kde vyštudoval podnikovohospodársku fakultu. Na univerzite absolvoval zahraničné stáže na Wirtschaftuniversitat vo Viedni a Georgetown University, v USA. Doktorantúru si robil na Národohospodárskej fakulte v Bratislave. V spoločnosti Wood & Company začal pracovať v roku 1996 ako burzový analytik. Neskôr sa stal riaditeľom analytického oddelenia a od roku 2001 aj partnerom vo firme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.