Bol som síce stále závislý od rodičovskej podpory, ale s veľkou dávkou perspektívnej nezávislosti v rozhodovaní. A Bratislava pre naivného chlapca z malomesta poskytovala toľko výziev... To, že som bol prijatý na UK, mi dávalo pocit úprimnej hrdosti a bol som odhodlaný túto príležitosť využiť v maximálne možnej miere.
Prvé mesiace strávené na univerzite boli obdobím vytriezvenia. Keď si odmyslím študentské sociálne aktivity, bola atmosféra na škole sivá, plná podozrievavého šuškania, ideológie, zatvorených dverí, umelého podriaďovania sa nepodloženého prirodzenou autoritou, relativizáciou morálky, nudných prednášok, ktorých obsah i forma zapáchali naftalínom, formálnych seminárov bez šťavy, lektormi bez viditeľnej motivácie. Až na pár výnimiek. Mal som šťastie, že som sa dostal pod vplyv učiteľov, či už na pôde univerzity, alebo tých, ktorí boli odtiaľ vyhostení, ale stále mali možnosť viesť študentov. Bolo ich síce málo, ale fakt, že takíto výnimoční ľudia tu pôsobia (alebo pôsobili), dával tejto škole kredit, ktorý pocit hrdosti k príslušnosti k nej aspoň čiastočne racionalizoval.
Štúdium som ukončil na jar 1989. Tých pár výnimočných pedagógov, ktorých som počas štúdia stretol, vo mne evokovalo túžbu byť ako oni a stať sa vysokoškolským učiteľom. (Pre úplnosť musím dodať, že aj učitelia, na ktorých kurzy som chodil s odporom, boli pre mňa inšpiráciou: ako študent som si spísal zoznam zásad, čo učiteľ nikdy nesmie urobiť.) Vtedy som si však nevedel predstaviť, že by som na univerzite ostal. Nevedel som si predstaviť, že by som mohol fungovať v prevahe priemeru, zakomplexovanosti, zideologizovaných pseudopedagógov a odborných diletantov, ktorým slamu z nohavíc nemohol zakryť ani z povinnosti nosený biely plášť. Zvolil som možnosť ostať v laboratóriu môjho školiteľa vyhosteného z univerzity pre vlastnosti, ktoré mi imponovali: originalitu, kreativitu, morálnu autoritu. A potom som odišiel na vojnu.
Tam ma zastihol november 1989. Okrem unikátnej príležitosti sledovať ´prerod myslenia´ profesionálnych príslušníkov socialistickej armády mi poskytol možnosť, ktorú som pri rozhodovaní o osobnej perspektíve po promóciách nemohol tušiť: UK sa oslobodila od ideologického jarma a deklarovala ambíciu využiť svoj skrývaný potenciál. Nebol dôvod neveriť a nič nestálo v ceste túžbu stať sa vysokoškolským pedagógom realizovať a pokúsiť sa napodobniť vzory zo študentských čias. Vtedajší vedúci mojej domovskej katedry mi prvýkrát odmietnutú ponuku veľkoryso zopakoval. Od roku 1990 tak pôsobím na univerzite ako učiteľ.
.sivá univerzita
Pri všetkom tom šťastí som ešte mohol stráviť dva roky na prestížnej americkej univerzite a na jar 1993 sa plný inšpirácií a ambícií sa vrátiť na univerzitu, ktorej legislatíva prvých ponovembrových vlád dala možnosť zbaviť sa komunistických deformácií a stať sa modernou európskou univerzitou. Odvtedy uplynulo viac ako 15 rokov. Čo sa na UK zmenilo? Aká je v jubilejnom 90. roku jej existencie? Využila svoj potenciál? Dominuje excelencia nad priemerom? Opodstatnené sebavedomie nad zakomplexovanosťou? Prirodzená autorita nad predstieranou odbornosťou? Vytvorili sme my, jej zamestnanci, z univerzity inštitúciu, ktorá svojou kvalitou patrí medzi to najlepšie, čo ponúka európska veda a kultúra?
Priznajme si napriek slávnostnej atmosfére spojenej s 90. výročím: univerzita ostáva inštitúciou rovnako sivou, ako pred 25 rokmi, pričom na jej fasádu ešte nasadal aj nový prach. Nemyslím tým fyzickú zanedbanosť. Tá je skôr len vizuálnym sprievodným javom morálnej opotrebovanosti, ktorá je znakom typickým pre všetky úrovne univerzity. Uvediem tri paradigmatické príklady týkajúce sa úrovne najvyššej:
1. Citát zo základného, verejne dostupného dokumentu UK:
„Základným poslaním Univerzity Komenského je rozvíjať a šíriť vzdelanosť a starať sa o jej hlboké pochopenie, pričom ako vedecká inštitúcia činí tak tvorivým vedeckým výskumom, ktorým otvára nové horizonty vo vede i vo vzdelávaní.“
Citát z rozhovoru s rektorom univerzity Františkom Gáherom (.týždeň 39/2007):
„Teda do ,rektorovania' ste nešli ani tak pre napĺňanie akejsi vízie, ale skôr so snahou zabrániť nebezpečenstvu? – Áno, dá sa to tak povedať, aj keď len sčasti. Boli aj iné dôvody. Nesúhlasil som napríklad vo všetkom so smerovaním univerzity. Vzdelávanie vôbec nebolo cenené, ani jeho kvalita sa nijako nemerala.” Rektor otvorene, verejne priznáva, že pri nástupe do funkcie nemal ambíciu naplniť ani „akúsi víziu“ o naplnení oficiálne deklarovaného poslania UK.
2. Pri oficiálnych oslavách 90. výročia univerzity boli verejne dekorovaní ľudia, ktorí boli jej priamymi deformátormi počas komunistického režimu. Pedagóg, ktorý počas sviečkovej manifestácie ukazoval policajtom na študentov a posielali ich na výsluch či funkcionár, ktorý osobne sedel v čistkových komisiách vyhadzujúcich ľudí príliš neohybných vzhľadom na štandardy socialistickej morálky. Takíto ľudia prijímajú od rektora poďakovanie za celoživotnú prácu pre UK.
3. Emeritný profesor Štefan Toma vyjadrí v tlači svoj názor na rozdeľovanie peňazí na UK (SME, 24. 3. 2009). Rektor reaguje vyhlásením (SME, 26. 3. 2009, Naša Univerzita máj 2009), že profesor je klamár a jeho názor je vlastne irelevantný, keďže podľa štatútu nie je členom akademickej obce UK.
Tieto tri príklady nemajú ilustrovať zlyhanie rektora UK, ale zlyhanie jej akademickej obce. Rektor je totiž obrazom svojich zamestnancov. Rektor nemá víziu. Máme ju my na katedrách, ústavoch, fakultách? Ak áno, kde sme tieto vízie prezentovali? Ako sme ich presadili? Že rektor odmeňuje morálne deformovaných ľudí? Kto mu ich navrhol? Kto s týmito návrhmi súhlasil? Že rektor vyhlási emeritného profesora UK za luhára a vyobcuje ho na stránkach tlače z akademickej obce? Tak mu treba, dôchodcovi. Nech je rád, že môže využívať služby najlepšej univerzity na Slovensku.
.nič než priemer
Sme sterilní. Na schôdzach, kde by sa mali riešiť zásadné veci buď tliachame bez schopnosti vygenerovať rozumné uznesenie, alebo pasívne sedíme a zívajúc pozeráme na hodinky. Na prednáškach nás však potom rozčuľuje, že študenti robia presne to isté (tliachajú, zívajú), pričom len preberajú naše stereotypné správanie. Na odborné semináre nechodíme, pretože musíme skúšať masy študentov. Sedíme v komisiách pre bakalárske „štátnice“, hoci sme si vedomí, že ide o dlhé stresujúce dni oberajúce učiteľov o čas, študentov o semester a obe skupiny o nervy. S kolegami sa rozprávame (ak sa vôbec rozprávame) o nedostatku peňazí a nekompetentnosti ministerstva a nie o odborných problémoch. Študenti sú prijímaní na väčšinu odborov bez pohovorov, pričom niektorí z nich nie sú schopní zvládnuť predstavu nepriamej úmery či sformulovať jednoduchú rozvitú vetu. Namiesto toho, aby sme sa venovali individuálnemu vzdelávaniu tých najlepších príslušníkov mladej generácie, ktorí sa z nejakých dôvodov stále hlásia na UK, podliehame mýtu, že kvalita školy je meraná počtom jej absolventov a plytváme ich talentom a naším časom dopĺňaním triviálnych vedomostí (a elementárnych návykov slušného správania) ľuďom, ktorí si už dávno mohli zarábať inou, intelektuálne nenáročnou formou práce. Nie sme asertívni: aktívne nevyhľadávame na jednej strane talentovaných stredoškolákov, aby sme na školu dostali najlepších maturantov, na druhej strane neoslovujeme špičkových vedcov v zahraničí, aby sme robili kompetitívny výskum. Priemer, priemer, priemer. Imperatív slovenskej kultúry.
.kto zlyhal?
Najväčšiu zodpovednosť za tragický stav UK nesie stredná generácia. Nie sme dostatočné osobnosti. Nie sme schopní bojovať s vyhorenými šesťdesiatnikmi a nie sme schopní zapáliť apatických dvadsiatnikov. Nie sme schopní sa spoločne zmobilizovať. Predstava Martina Bútoru a Sone Szomolányi o „ostrovoch pozitívnej deviácie“ nefunguje: hoci majú nepochybnú emotívnu hodnotu pre ich príslušníkov, ako prostriedok systémovej premeny však (minimálne na UK) tieto ostrovy totálne zlyhali. Nastúpili sme na univerzitu v ideálnom čase, keď sa dali robiť zásadné zmeny. Umožňovala to legislatíva a aj istý strach príslušníkov predchádzajúceho establišmentu univerzity (práve na správaní dôstojníkov v roku 1989 bolo vidno, ako je možné túto neistotu využiť; podstatné bolo realizovať zmeny v „kritickom období“, ktorého trvanie však bolo relatívne krátke). Toto obdobie sme totálne premrhali pasivitou, sebabičovaním, monotónnym sťažovaním sa, štylizovaním do pozície sebaobetujúcich sa trpiteľov. Ak nie tí istí ľudia, tak aspoň tie isté archetypy sa realizujú v riadiacich funkciách. A ich vzorom dávame medaily UK. Naopak, neurobili sme nič podstatné. Nezabránili sme univerzite stať sa veľkovýrobňou povrchne vzdelaných absolventov bezhlavým prijatím dvojstupňového systému vysokoškolského vzdelávania, ktoré nemá absolútne žiadne rozumné odôvodnenie.
Nevytvorili sme podmienky na návrat tých najlepších odborníkov, ktorí boli úspešní na svojich pobytoch v zahraničí (fakt, že prostriedky na získanie týchto ľudí sú ľahko dostupné, len zdôrazňuje našu neschopnosť). Nezabezpečili sme, aby UK bola pod kontrolou medzinárodnej vedeckej rady zloženej zo svetovo uznávaných odborníkov a zamedzujúcej zhubným následkom sociálneho incestu. Neumožnili sme reálnu modernizáciu študijných programov na základe inšpirácií z najlepších svetových univerzít. Nezviditeľnili sme najlepších členov akademickej obce a nevytvárali alternatívne vzory pre mládež. Neeliminovali sme bedákanie nad pomermi ako základný nástroj na ospravedlnenie vlastnej neschopnosti. Nevytvorili sme z akademickej pôdy miesto na kritickú a zároveň kompetentnú výmenu názorov o veciach odborných a spoločenských.
.nie vďaka, ale napriek
Stačí, keď raz prikývneš, a potom privykneš (Tomáš Janovic). Presne to sa stalo. Prikyvujeme a privykáme. Adaptovali sme sa. Vyhárame. Keď sa UK umiestni na chvoste rebríčka svetových univerzít (prípadne vôbec v rebríčku nefiguruje) a niekto na to upozorní, mrzí nás to, ale povieme si: to nie je naša vina, my sme v našom odbore celkom dobrí, ale naša kvalita sa riedi v univerzitnom priemere. Aj keby sme si odmysleli možnosť, že mierne preceňujeme svoje kvality, stále máme v dôsledku našej neschopnosti a pasivity na žalostnom stave univerzity významný podiel. Áno, na univerzite sú aj prvotriedni vedci, vynikajúci učitelia, skvelí študenti a absolventi. Principiálny problém je, že existujú nie vďaka, ale napriek pomerom na UK.
V roku 2010 budú voľby nového rektora. Musíme nájsť kandidáta, ktorý bude mať jasnú víziu a predstavu, ako túto víziu realizovať. Rektora, ktorý bude oceňovať skutočné osobnosti, a nie morálne zdevastovaných ľudí. Rektora, ktorý bude mať jasný názor, ale ktorý bude schopný reflektovať názor tých najlepších a nebude sa v kritických chvíľach alibisticky skrývať za názor väčšiny. Rektora, ktorý sa nebude submisívne takticky podriaďovať politickej moci, ale prostredníctvom ktorého bude UK aktívne ovplyvňovať spoločenské dianie. Rektora, ktorý bude ilustrovať potenciál univerzity reprezentovaný tými pár nadpriemernými učiteľmi, ktorí racionalizovali aj moju hrdosť na príslušnosť k univerzite. Rektora, ktorý je odbornou i morálnou autoritou schopnou strhnúť akademickú obec aj k bolestivým, ale esenciálnym zmenám. Zmenám, na ktorých by sme my ostatní mohli participovať a ktoré urobia z univerzity inštitúciu hodnú svojho mena. Je to jedna z posledných šancí našej generácie na reparát.
Autor je profesorom a vedúcim katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty UK.
Prvé mesiace strávené na univerzite boli obdobím vytriezvenia. Keď si odmyslím študentské sociálne aktivity, bola atmosféra na škole sivá, plná podozrievavého šuškania, ideológie, zatvorených dverí, umelého podriaďovania sa nepodloženého prirodzenou autoritou, relativizáciou morálky, nudných prednášok, ktorých obsah i forma zapáchali naftalínom, formálnych seminárov bez šťavy, lektormi bez viditeľnej motivácie. Až na pár výnimiek. Mal som šťastie, že som sa dostal pod vplyv učiteľov, či už na pôde univerzity, alebo tých, ktorí boli odtiaľ vyhostení, ale stále mali možnosť viesť študentov. Bolo ich síce málo, ale fakt, že takíto výnimoční ľudia tu pôsobia (alebo pôsobili), dával tejto škole kredit, ktorý pocit hrdosti k príslušnosti k nej aspoň čiastočne racionalizoval.
Štúdium som ukončil na jar 1989. Tých pár výnimočných pedagógov, ktorých som počas štúdia stretol, vo mne evokovalo túžbu byť ako oni a stať sa vysokoškolským učiteľom. (Pre úplnosť musím dodať, že aj učitelia, na ktorých kurzy som chodil s odporom, boli pre mňa inšpiráciou: ako študent som si spísal zoznam zásad, čo učiteľ nikdy nesmie urobiť.) Vtedy som si však nevedel predstaviť, že by som na univerzite ostal. Nevedel som si predstaviť, že by som mohol fungovať v prevahe priemeru, zakomplexovanosti, zideologizovaných pseudopedagógov a odborných diletantov, ktorým slamu z nohavíc nemohol zakryť ani z povinnosti nosený biely plášť. Zvolil som možnosť ostať v laboratóriu môjho školiteľa vyhosteného z univerzity pre vlastnosti, ktoré mi imponovali: originalitu, kreativitu, morálnu autoritu. A potom som odišiel na vojnu.
Tam ma zastihol november 1989. Okrem unikátnej príležitosti sledovať ´prerod myslenia´ profesionálnych príslušníkov socialistickej armády mi poskytol možnosť, ktorú som pri rozhodovaní o osobnej perspektíve po promóciách nemohol tušiť: UK sa oslobodila od ideologického jarma a deklarovala ambíciu využiť svoj skrývaný potenciál. Nebol dôvod neveriť a nič nestálo v ceste túžbu stať sa vysokoškolským pedagógom realizovať a pokúsiť sa napodobniť vzory zo študentských čias. Vtedajší vedúci mojej domovskej katedry mi prvýkrát odmietnutú ponuku veľkoryso zopakoval. Od roku 1990 tak pôsobím na univerzite ako učiteľ.
.sivá univerzita
Pri všetkom tom šťastí som ešte mohol stráviť dva roky na prestížnej americkej univerzite a na jar 1993 sa plný inšpirácií a ambícií sa vrátiť na univerzitu, ktorej legislatíva prvých ponovembrových vlád dala možnosť zbaviť sa komunistických deformácií a stať sa modernou európskou univerzitou. Odvtedy uplynulo viac ako 15 rokov. Čo sa na UK zmenilo? Aká je v jubilejnom 90. roku jej existencie? Využila svoj potenciál? Dominuje excelencia nad priemerom? Opodstatnené sebavedomie nad zakomplexovanosťou? Prirodzená autorita nad predstieranou odbornosťou? Vytvorili sme my, jej zamestnanci, z univerzity inštitúciu, ktorá svojou kvalitou patrí medzi to najlepšie, čo ponúka európska veda a kultúra?
Priznajme si napriek slávnostnej atmosfére spojenej s 90. výročím: univerzita ostáva inštitúciou rovnako sivou, ako pred 25 rokmi, pričom na jej fasádu ešte nasadal aj nový prach. Nemyslím tým fyzickú zanedbanosť. Tá je skôr len vizuálnym sprievodným javom morálnej opotrebovanosti, ktorá je znakom typickým pre všetky úrovne univerzity. Uvediem tri paradigmatické príklady týkajúce sa úrovne najvyššej:
1. Citát zo základného, verejne dostupného dokumentu UK:
„Základným poslaním Univerzity Komenského je rozvíjať a šíriť vzdelanosť a starať sa o jej hlboké pochopenie, pričom ako vedecká inštitúcia činí tak tvorivým vedeckým výskumom, ktorým otvára nové horizonty vo vede i vo vzdelávaní.“
Citát z rozhovoru s rektorom univerzity Františkom Gáherom (.týždeň 39/2007):
„Teda do ,rektorovania' ste nešli ani tak pre napĺňanie akejsi vízie, ale skôr so snahou zabrániť nebezpečenstvu? – Áno, dá sa to tak povedať, aj keď len sčasti. Boli aj iné dôvody. Nesúhlasil som napríklad vo všetkom so smerovaním univerzity. Vzdelávanie vôbec nebolo cenené, ani jeho kvalita sa nijako nemerala.” Rektor otvorene, verejne priznáva, že pri nástupe do funkcie nemal ambíciu naplniť ani „akúsi víziu“ o naplnení oficiálne deklarovaného poslania UK.
2. Pri oficiálnych oslavách 90. výročia univerzity boli verejne dekorovaní ľudia, ktorí boli jej priamymi deformátormi počas komunistického režimu. Pedagóg, ktorý počas sviečkovej manifestácie ukazoval policajtom na študentov a posielali ich na výsluch či funkcionár, ktorý osobne sedel v čistkových komisiách vyhadzujúcich ľudí príliš neohybných vzhľadom na štandardy socialistickej morálky. Takíto ľudia prijímajú od rektora poďakovanie za celoživotnú prácu pre UK.
3. Emeritný profesor Štefan Toma vyjadrí v tlači svoj názor na rozdeľovanie peňazí na UK (SME, 24. 3. 2009). Rektor reaguje vyhlásením (SME, 26. 3. 2009, Naša Univerzita máj 2009), že profesor je klamár a jeho názor je vlastne irelevantný, keďže podľa štatútu nie je členom akademickej obce UK.
Tieto tri príklady nemajú ilustrovať zlyhanie rektora UK, ale zlyhanie jej akademickej obce. Rektor je totiž obrazom svojich zamestnancov. Rektor nemá víziu. Máme ju my na katedrách, ústavoch, fakultách? Ak áno, kde sme tieto vízie prezentovali? Ako sme ich presadili? Že rektor odmeňuje morálne deformovaných ľudí? Kto mu ich navrhol? Kto s týmito návrhmi súhlasil? Že rektor vyhlási emeritného profesora UK za luhára a vyobcuje ho na stránkach tlače z akademickej obce? Tak mu treba, dôchodcovi. Nech je rád, že môže využívať služby najlepšej univerzity na Slovensku.
.nič než priemer
Sme sterilní. Na schôdzach, kde by sa mali riešiť zásadné veci buď tliachame bez schopnosti vygenerovať rozumné uznesenie, alebo pasívne sedíme a zívajúc pozeráme na hodinky. Na prednáškach nás však potom rozčuľuje, že študenti robia presne to isté (tliachajú, zívajú), pričom len preberajú naše stereotypné správanie. Na odborné semináre nechodíme, pretože musíme skúšať masy študentov. Sedíme v komisiách pre bakalárske „štátnice“, hoci sme si vedomí, že ide o dlhé stresujúce dni oberajúce učiteľov o čas, študentov o semester a obe skupiny o nervy. S kolegami sa rozprávame (ak sa vôbec rozprávame) o nedostatku peňazí a nekompetentnosti ministerstva a nie o odborných problémoch. Študenti sú prijímaní na väčšinu odborov bez pohovorov, pričom niektorí z nich nie sú schopní zvládnuť predstavu nepriamej úmery či sformulovať jednoduchú rozvitú vetu. Namiesto toho, aby sme sa venovali individuálnemu vzdelávaniu tých najlepších príslušníkov mladej generácie, ktorí sa z nejakých dôvodov stále hlásia na UK, podliehame mýtu, že kvalita školy je meraná počtom jej absolventov a plytváme ich talentom a naším časom dopĺňaním triviálnych vedomostí (a elementárnych návykov slušného správania) ľuďom, ktorí si už dávno mohli zarábať inou, intelektuálne nenáročnou formou práce. Nie sme asertívni: aktívne nevyhľadávame na jednej strane talentovaných stredoškolákov, aby sme na školu dostali najlepších maturantov, na druhej strane neoslovujeme špičkových vedcov v zahraničí, aby sme robili kompetitívny výskum. Priemer, priemer, priemer. Imperatív slovenskej kultúry.
.kto zlyhal?
Najväčšiu zodpovednosť za tragický stav UK nesie stredná generácia. Nie sme dostatočné osobnosti. Nie sme schopní bojovať s vyhorenými šesťdesiatnikmi a nie sme schopní zapáliť apatických dvadsiatnikov. Nie sme schopní sa spoločne zmobilizovať. Predstava Martina Bútoru a Sone Szomolányi o „ostrovoch pozitívnej deviácie“ nefunguje: hoci majú nepochybnú emotívnu hodnotu pre ich príslušníkov, ako prostriedok systémovej premeny však (minimálne na UK) tieto ostrovy totálne zlyhali. Nastúpili sme na univerzitu v ideálnom čase, keď sa dali robiť zásadné zmeny. Umožňovala to legislatíva a aj istý strach príslušníkov predchádzajúceho establišmentu univerzity (práve na správaní dôstojníkov v roku 1989 bolo vidno, ako je možné túto neistotu využiť; podstatné bolo realizovať zmeny v „kritickom období“, ktorého trvanie však bolo relatívne krátke). Toto obdobie sme totálne premrhali pasivitou, sebabičovaním, monotónnym sťažovaním sa, štylizovaním do pozície sebaobetujúcich sa trpiteľov. Ak nie tí istí ľudia, tak aspoň tie isté archetypy sa realizujú v riadiacich funkciách. A ich vzorom dávame medaily UK. Naopak, neurobili sme nič podstatné. Nezabránili sme univerzite stať sa veľkovýrobňou povrchne vzdelaných absolventov bezhlavým prijatím dvojstupňového systému vysokoškolského vzdelávania, ktoré nemá absolútne žiadne rozumné odôvodnenie.
Nevytvorili sme podmienky na návrat tých najlepších odborníkov, ktorí boli úspešní na svojich pobytoch v zahraničí (fakt, že prostriedky na získanie týchto ľudí sú ľahko dostupné, len zdôrazňuje našu neschopnosť). Nezabezpečili sme, aby UK bola pod kontrolou medzinárodnej vedeckej rady zloženej zo svetovo uznávaných odborníkov a zamedzujúcej zhubným následkom sociálneho incestu. Neumožnili sme reálnu modernizáciu študijných programov na základe inšpirácií z najlepších svetových univerzít. Nezviditeľnili sme najlepších členov akademickej obce a nevytvárali alternatívne vzory pre mládež. Neeliminovali sme bedákanie nad pomermi ako základný nástroj na ospravedlnenie vlastnej neschopnosti. Nevytvorili sme z akademickej pôdy miesto na kritickú a zároveň kompetentnú výmenu názorov o veciach odborných a spoločenských.
.nie vďaka, ale napriek
Stačí, keď raz prikývneš, a potom privykneš (Tomáš Janovic). Presne to sa stalo. Prikyvujeme a privykáme. Adaptovali sme sa. Vyhárame. Keď sa UK umiestni na chvoste rebríčka svetových univerzít (prípadne vôbec v rebríčku nefiguruje) a niekto na to upozorní, mrzí nás to, ale povieme si: to nie je naša vina, my sme v našom odbore celkom dobrí, ale naša kvalita sa riedi v univerzitnom priemere. Aj keby sme si odmysleli možnosť, že mierne preceňujeme svoje kvality, stále máme v dôsledku našej neschopnosti a pasivity na žalostnom stave univerzity významný podiel. Áno, na univerzite sú aj prvotriedni vedci, vynikajúci učitelia, skvelí študenti a absolventi. Principiálny problém je, že existujú nie vďaka, ale napriek pomerom na UK.
V roku 2010 budú voľby nového rektora. Musíme nájsť kandidáta, ktorý bude mať jasnú víziu a predstavu, ako túto víziu realizovať. Rektora, ktorý bude oceňovať skutočné osobnosti, a nie morálne zdevastovaných ľudí. Rektora, ktorý bude mať jasný názor, ale ktorý bude schopný reflektovať názor tých najlepších a nebude sa v kritických chvíľach alibisticky skrývať za názor väčšiny. Rektora, ktorý sa nebude submisívne takticky podriaďovať politickej moci, ale prostredníctvom ktorého bude UK aktívne ovplyvňovať spoločenské dianie. Rektora, ktorý bude ilustrovať potenciál univerzity reprezentovaný tými pár nadpriemernými učiteľmi, ktorí racionalizovali aj moju hrdosť na príslušnosť k univerzite. Rektora, ktorý je odbornou i morálnou autoritou schopnou strhnúť akademickú obec aj k bolestivým, ale esenciálnym zmenám. Zmenám, na ktorých by sme my ostatní mohli participovať a ktoré urobia z univerzity inštitúciu hodnú svojho mena. Je to jedna z posledných šancí našej generácie na reparát.
Autor je profesorom a vedúcim katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty UK.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.