Na cestu do Vorarlberska sme si vybrali lietadlo, lebo je to asi jediný normálny spôsob, akým sa do tohto úplného konca Rakúska dá dostať. Veľa turistov z Česka či Slovenska sem aj tak nechodí. „Kým sem dôjdu, prejdú cez Salzburg a veľa alpských údolí, takže sem prosto nedoputujú,“ posťažoval sa šéf turistického združenia z mestečka Brand.
Väčšinu z niekoľkých stoviek tisícov turistov, ktorí sem každoročne zavítajú, tak okrem Nemcov a Švajčiarov (lebo tí to majú za rohom), tvoria najmä Angličania, Holanďania a im podobní – teda turisti, pre ktorých je Vorarlbersko v podstate bližšie než iné časti Álp. Aj my sme tam, trochu prekvapivo, cestovali cez švajčiarsky Zürich, najbližšie letisko, ktoré je od Brandu a najvyšších štítov vorarlberských Álp vzdialené „iba“ stopäťdesiat kilometrov.
.napodiv normálne mestečko
Rovinatej krajine od Bodamského jazera sa veľmi nechcelo zdvíhať do horských výšok, a tak prvý pocit, že sme konečne naozaj v Alpách, nás zastihol až niekoľko kilometrov pred Brandom – typickým alpským mestečkom, ktoré nežije v podstate z ničoho iného ako z turistov. Pre tých tu na penzión alebo na hotel prestavali už každý druhý dom a na okolitých horských lúkach pripravili vyše päťdesiat kilometrov zjazdoviek a bežeckých trás. Samozrejme, že chýbať nemôžu ani golfové ihriská, tenisové kurty, akvaparky či letné trasy pre horské bicykle. Zaujímavé je, že pri tej vybavenosti sa Brandu podarilo zachovať čaro „normálneho“ mestečka. Nečakajú vás tu žiadne zmesi obrovských hotelov, na aké narazíte napríklad vo francúzskych Alpách.
Zjazdovky nie sú v žiadnych závratných výškach, od tisícky do necelých dvoch tisícok metrov, a tak sa tu lyžuje približne tak ako v Nízkych Tatrách, od decembra do začiatku mája. S tým rozdielom, že za porovnateľné ceny môžete pokojne rátať s rakúskym turistickým štandardom – a ten je, čo sa dá robiť, stále o dve až tri dĺžky pred tým českým či slovenským. V našom hoteli (pravda, jednom z najlepších v mestečku), bol hlavný čašník skutočným sommelierom, za akého by sa nemuseli hanbiť päťhviezdičkové hotely v Bratislave. Vína, ktoré odporúčal, boli skutočne úžasné. Rovnako ako hotelové sauny, ktorých tu mali hneď šesť druhov. Samozrejme, všetko v cene izby – a tá sa začínala na sto eurách, čo je v porovnaní s Tatrami stále prijateľné.
Hlavným bodom programu bol výstup plánovaný na druhý deň – výstup na najvyšší vrch tunajších Álp, takmer trojtisícový štít Schesaplana. Začali sme už večer, keď si horský vodca prišiel skontrolovať, v akej obuvi sa na Schesaplanu mienime vydať. Podotkol, že pred mesiacom mu chceli na alpské štíty liezť nejakí Nemci v teniskách, tak si chce byť radšej na čistom...
.do toho nevleziem
Ráno sme vyrazili veľmi skoro, raňajky sme zhltli až pod úctyhodnými alpskými velikánmi, no stále ešte na horskej lúke. Pani Marie Müllerová s manželom tu bývajú iba v lete, lebo v zime im na statok občas padne nejaká tá lavína, takže sa do príbytku musia prekopať cez sneh. „Ale aj tak to tu mám najradšej, omnoho radšej ako náš dom dole v dedine,“ dodáva pani Müllerová.
Cesta z horskej lúky sa dvíha do strminy a odrazu mám pocit, že toto už nie je bežný treking, ale skutočné horolezectvo, najmä keď sa kde-tu už rúčkuje po reťazi a železných traverzách zatlčených do skaly. Po hodine stúpania sme pri ďalšej horskej chate a ukáže sa, že to bola iba taká malá skúška – aby bolo jasné, kto na ďalší výstup má a kto nie. „Kto chce, môže ísť ďalej lanovkou,“ dostávame na prvé počutie lákavú ponuku – teda dostáva ju najmä jedna neveľmi športovo zdatná štyridsiatnička. Ibaže nie je lanovka ako lanovka. Táto, ktorá mieri k horskej chate Mannheimer Hütte, nemá jediný oporný pilier. A prevýšenie z tunajších 1 800 metrov nad morom k vyše 2 700 metrom nad morom prekonáva v štyridsaťpäťstupňovom uhle. Navyše je to hlavne nákladná lanovka, vlastne nemá žiadne sedačky. Taká zavesená železná škatuľa. „Do toho by som nevliezol za žiadne peniaze,“ dušuje sa mládenec, ktorý má za sebou aj šesťtisícovky v Himalájach.
A tak sa všetci rozhodujeme pre peší výstup.
.kde už nie je chodník
Cestičku k vrcholu odtiaľto zospodu nevidíme a stačí niekoľko desiatok minút, aby sme sa dozvedeli, prečo. Žiadna cesta totiž neexistuje. Stúpame totiž priamo dohora takmer po kolmo klesajúcom lavínovom svahu, kde je čosi ako mierne vyšliapaná trasa, ale nie širšia ako tridsať a miestami päťdesiat centimetrov. Občas sa nám celkom stráca v skale, kameňoch, štrku a snehových závejoch. Len výnimočne sa tu nájde nejaký kúsok reťaze či lana, prípadne trámu zatlčeného do zeme. Väčšinou sa človek ledva ulepí na niekoľkých centimetroch podkladu a pod sebou aj nad sebou má stovky metrov strmého zrázu. „Choďte pomaly, robte krátke kroky, zakaždým vyskúšajte stabilitu a dívajte sa, na čo šliapete,“ vysvetľuje mládenec, ktorý nám robí horského vodcu – a v zime je tu jedným z mnohých lyžiarskych inštruktorov. Jeho prítomnosť na tejto výprave stála vyše tristo eur, ale rozhodne to neboli vyhodené peniaze. Napokon, v polovici skaly je tu pamätná doska s menom mladíka, ktorý sa tu pred rokmi pri výstupe zrútil. Keď človek v polovici svahu zabára nohy do metrového snehu, tak sa len ticho modlí, aby ten závej na letnom slnku ešte vydržal, lebo inak by na skale zrejme pribudla ďalšia pamätná doštička. Tisíc výškových metrov v stene je dosť náročných na fyzické sily, ale nie je to nič proti psychickej vyčerpanosti. Lenže tá na nás padne až hore na hrebeni, kde už sa pred nami vynorí horská chata obklopená ľadovcami a najvyššími štítmi tunajších Álp.
Mannheimer Hütte vo výške 2 700 metrov nie je síce úplne najvyššou horskou chatou v Rakúsku, ale určite jednou z najromantickejších. V časoch, keď ju stavali, sa musel všetok materiál hore vyniesť. Dnes tu môže prenocovať, najesť sa a umyť sa niekoľko desiatok ľudí, ale iba počas troch letných mesiacov – inak tu prevádzkujú len útulok pre zablúdených vysokohorských turistov
Západ slnka s nekonečným rozhľadom je tu úchvatný a ešte o tristo metrov vyšší štít Schesaplana, ktorý nás čaká zajtra, vyzerá lákavo. Večerný guláš za ľudových desať eur, čapované pivo a kvalitné červené víno nám dodávajú silu a najmä odvahu na ďalší výstup.
.tri hodiny ako večnosť
Lenže ráno je všetko inak. Veľhory sú veľhory a počasie sa tu mení z hodiny na hodinu. Prší a víchrica prevracia stoličky na terase pred hotelom. „To nič nie je, pozrite sa,“ argumentuje mladík z našej výpravy, ktorý chce trojtisícovku pokoriť stoj čo stoj. A otvára okno. Do miestnosti sa vovalí prúd dažďa, ktorý ho zmáča od hlavy po päty. Mladík zatvára okno, stíchne a je po argumentoch. Po chvíli náš horský vodca rozhoduje, že sa vrátime najkratšou trasou, teda tou, ktorou sme sem vystúpili.
Ak bol výstup zlý, zostup je malé peklo. Nohy sa šmýkajú na skale a hline, zachytiť sa niet čoho. Zostupujeme doslova po centimetroch, spolu s nami mieri dolu aj rakúska rodina s deťmi. Dážď, našťastie, po chvíli tíchne a víchrica tiež. Celé to trvá ani nie tri hodiny, ale väčšina z nás je určite presvedčená, že je to večnosť. Horská lúka vo výške 1 800 metrov, odkiaľ už do údolia vedie normálna cesta, nám pripadá ako raj.
Popoludní už prší tak, akoby sa na zem vylievali celé nebesá, no v hotelovom bazéne je dobre. Keď sedíme pri večeri, dozvedáme sa, že zo skupiny, ktorá sa, na rozdiel od nás, rozhodla na Schesaplanu vyliezť, sa jeden človek zrútil a zahynul. Hotelový sommelier, ktorý nám to oznamuje, sucho poznamenáva: „Môžete byť radi, že ste mali takého dobrého horského vodcu.“ Hovorí nám všetkým z duše.
Väčšinu z niekoľkých stoviek tisícov turistov, ktorí sem každoročne zavítajú, tak okrem Nemcov a Švajčiarov (lebo tí to majú za rohom), tvoria najmä Angličania, Holanďania a im podobní – teda turisti, pre ktorých je Vorarlbersko v podstate bližšie než iné časti Álp. Aj my sme tam, trochu prekvapivo, cestovali cez švajčiarsky Zürich, najbližšie letisko, ktoré je od Brandu a najvyšších štítov vorarlberských Álp vzdialené „iba“ stopäťdesiat kilometrov.
.napodiv normálne mestečko
Rovinatej krajine od Bodamského jazera sa veľmi nechcelo zdvíhať do horských výšok, a tak prvý pocit, že sme konečne naozaj v Alpách, nás zastihol až niekoľko kilometrov pred Brandom – typickým alpským mestečkom, ktoré nežije v podstate z ničoho iného ako z turistov. Pre tých tu na penzión alebo na hotel prestavali už každý druhý dom a na okolitých horských lúkach pripravili vyše päťdesiat kilometrov zjazdoviek a bežeckých trás. Samozrejme, že chýbať nemôžu ani golfové ihriská, tenisové kurty, akvaparky či letné trasy pre horské bicykle. Zaujímavé je, že pri tej vybavenosti sa Brandu podarilo zachovať čaro „normálneho“ mestečka. Nečakajú vás tu žiadne zmesi obrovských hotelov, na aké narazíte napríklad vo francúzskych Alpách.
Zjazdovky nie sú v žiadnych závratných výškach, od tisícky do necelých dvoch tisícok metrov, a tak sa tu lyžuje približne tak ako v Nízkych Tatrách, od decembra do začiatku mája. S tým rozdielom, že za porovnateľné ceny môžete pokojne rátať s rakúskym turistickým štandardom – a ten je, čo sa dá robiť, stále o dve až tri dĺžky pred tým českým či slovenským. V našom hoteli (pravda, jednom z najlepších v mestečku), bol hlavný čašník skutočným sommelierom, za akého by sa nemuseli hanbiť päťhviezdičkové hotely v Bratislave. Vína, ktoré odporúčal, boli skutočne úžasné. Rovnako ako hotelové sauny, ktorých tu mali hneď šesť druhov. Samozrejme, všetko v cene izby – a tá sa začínala na sto eurách, čo je v porovnaní s Tatrami stále prijateľné.
Hlavným bodom programu bol výstup plánovaný na druhý deň – výstup na najvyšší vrch tunajších Álp, takmer trojtisícový štít Schesaplana. Začali sme už večer, keď si horský vodca prišiel skontrolovať, v akej obuvi sa na Schesaplanu mienime vydať. Podotkol, že pred mesiacom mu chceli na alpské štíty liezť nejakí Nemci v teniskách, tak si chce byť radšej na čistom...
.do toho nevleziem
Ráno sme vyrazili veľmi skoro, raňajky sme zhltli až pod úctyhodnými alpskými velikánmi, no stále ešte na horskej lúke. Pani Marie Müllerová s manželom tu bývajú iba v lete, lebo v zime im na statok občas padne nejaká tá lavína, takže sa do príbytku musia prekopať cez sneh. „Ale aj tak to tu mám najradšej, omnoho radšej ako náš dom dole v dedine,“ dodáva pani Müllerová.
Cesta z horskej lúky sa dvíha do strminy a odrazu mám pocit, že toto už nie je bežný treking, ale skutočné horolezectvo, najmä keď sa kde-tu už rúčkuje po reťazi a železných traverzách zatlčených do skaly. Po hodine stúpania sme pri ďalšej horskej chate a ukáže sa, že to bola iba taká malá skúška – aby bolo jasné, kto na ďalší výstup má a kto nie. „Kto chce, môže ísť ďalej lanovkou,“ dostávame na prvé počutie lákavú ponuku – teda dostáva ju najmä jedna neveľmi športovo zdatná štyridsiatnička. Ibaže nie je lanovka ako lanovka. Táto, ktorá mieri k horskej chate Mannheimer Hütte, nemá jediný oporný pilier. A prevýšenie z tunajších 1 800 metrov nad morom k vyše 2 700 metrom nad morom prekonáva v štyridsaťpäťstupňovom uhle. Navyše je to hlavne nákladná lanovka, vlastne nemá žiadne sedačky. Taká zavesená železná škatuľa. „Do toho by som nevliezol za žiadne peniaze,“ dušuje sa mládenec, ktorý má za sebou aj šesťtisícovky v Himalájach.
A tak sa všetci rozhodujeme pre peší výstup.
.kde už nie je chodník
Cestičku k vrcholu odtiaľto zospodu nevidíme a stačí niekoľko desiatok minút, aby sme sa dozvedeli, prečo. Žiadna cesta totiž neexistuje. Stúpame totiž priamo dohora takmer po kolmo klesajúcom lavínovom svahu, kde je čosi ako mierne vyšliapaná trasa, ale nie širšia ako tridsať a miestami päťdesiat centimetrov. Občas sa nám celkom stráca v skale, kameňoch, štrku a snehových závejoch. Len výnimočne sa tu nájde nejaký kúsok reťaze či lana, prípadne trámu zatlčeného do zeme. Väčšinou sa človek ledva ulepí na niekoľkých centimetroch podkladu a pod sebou aj nad sebou má stovky metrov strmého zrázu. „Choďte pomaly, robte krátke kroky, zakaždým vyskúšajte stabilitu a dívajte sa, na čo šliapete,“ vysvetľuje mládenec, ktorý nám robí horského vodcu – a v zime je tu jedným z mnohých lyžiarskych inštruktorov. Jeho prítomnosť na tejto výprave stála vyše tristo eur, ale rozhodne to neboli vyhodené peniaze. Napokon, v polovici skaly je tu pamätná doska s menom mladíka, ktorý sa tu pred rokmi pri výstupe zrútil. Keď človek v polovici svahu zabára nohy do metrového snehu, tak sa len ticho modlí, aby ten závej na letnom slnku ešte vydržal, lebo inak by na skale zrejme pribudla ďalšia pamätná doštička. Tisíc výškových metrov v stene je dosť náročných na fyzické sily, ale nie je to nič proti psychickej vyčerpanosti. Lenže tá na nás padne až hore na hrebeni, kde už sa pred nami vynorí horská chata obklopená ľadovcami a najvyššími štítmi tunajších Álp.
Mannheimer Hütte vo výške 2 700 metrov nie je síce úplne najvyššou horskou chatou v Rakúsku, ale určite jednou z najromantickejších. V časoch, keď ju stavali, sa musel všetok materiál hore vyniesť. Dnes tu môže prenocovať, najesť sa a umyť sa niekoľko desiatok ľudí, ale iba počas troch letných mesiacov – inak tu prevádzkujú len útulok pre zablúdených vysokohorských turistov
Západ slnka s nekonečným rozhľadom je tu úchvatný a ešte o tristo metrov vyšší štít Schesaplana, ktorý nás čaká zajtra, vyzerá lákavo. Večerný guláš za ľudových desať eur, čapované pivo a kvalitné červené víno nám dodávajú silu a najmä odvahu na ďalší výstup.
.tri hodiny ako večnosť
Lenže ráno je všetko inak. Veľhory sú veľhory a počasie sa tu mení z hodiny na hodinu. Prší a víchrica prevracia stoličky na terase pred hotelom. „To nič nie je, pozrite sa,“ argumentuje mladík z našej výpravy, ktorý chce trojtisícovku pokoriť stoj čo stoj. A otvára okno. Do miestnosti sa vovalí prúd dažďa, ktorý ho zmáča od hlavy po päty. Mladík zatvára okno, stíchne a je po argumentoch. Po chvíli náš horský vodca rozhoduje, že sa vrátime najkratšou trasou, teda tou, ktorou sme sem vystúpili.
Ak bol výstup zlý, zostup je malé peklo. Nohy sa šmýkajú na skale a hline, zachytiť sa niet čoho. Zostupujeme doslova po centimetroch, spolu s nami mieri dolu aj rakúska rodina s deťmi. Dážď, našťastie, po chvíli tíchne a víchrica tiež. Celé to trvá ani nie tri hodiny, ale väčšina z nás je určite presvedčená, že je to večnosť. Horská lúka vo výške 1 800 metrov, odkiaľ už do údolia vedie normálna cesta, nám pripadá ako raj.
Popoludní už prší tak, akoby sa na zem vylievali celé nebesá, no v hotelovom bazéne je dobre. Keď sedíme pri večeri, dozvedáme sa, že zo skupiny, ktorá sa, na rozdiel od nás, rozhodla na Schesaplanu vyliezť, sa jeden človek zrútil a zahynul. Hotelový sommelier, ktorý nám to oznamuje, sucho poznamenáva: „Môžete byť radi, že ste mali takého dobrého horského vodcu.“ Hovorí nám všetkým z duše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.