.bratislava síce mala vďaka kráľovi Matejovi Korvínovi univerzitu v 15. storočí, ale začiatkom 20. storočia už dávno nepatrila medzi univerzitné mestá. Až v roku 1912 tu bola oficiálne založená Bratislavská maďarská kráľovská Alžbetínska univerzita. V nasledujúcich rokoch si vybudovala lekársku, právnickú a filozofickú fakultu a chystala sa aj fakulta matematická, prírodných vied a poľnohospodárstva. Išlo o čisto maďarskú školu a na filozofickej fakulte nebol ani len seminár slavistiky.
Alžbetínska univerzita sa nestihla ani poriadne etablovať, keď sa ocitla v novom štáte. Nariadenie novej československej vlády ju v roku 1921 zrušilo. Alžbetínska univerzita sa potom aj s väčšinou pedagógov odsťahovala do Pécsu.
.iniciatíva Dr. Hynka
Situácia sa spočiatku nejavila pre slovenské vysoké školstvo dobre – štát mal k dispozícii na budovanie školstva medzi Slovákmi ani nie 300 učiteľov a asi 20 stredoškolských profesorov.
O tom, že na Slovensku by mala byť univerzita, sa uvažovalo najmä v Prahe. A bolo jasné, že prvá univerzita na Slovensku nebude univerzitou národnou – teda že v nej bude dominovať čeština. Iniciatívu zobrala do rúk skupina lekárov okolo Dr. Kristiána Hynka (1879 –1960). Hynkova skupina sa sformovala ešte počas prvej svetovej vojny, keď vytvárala akúsi záložnú lekársku fakultu pre prípad, že by Nemci vojnu vyhrali. Boli to mladí lekári, do istej miery aj romantici, ktorí mali silnú potrebu robiť niečo užitočné.
Po vzniku ČSR v marci 1919 sa Hynkova skupina rozhodla pre inú úlohu – založiť lekársku fakultu v Bratislave. Ich dobrovoľnícka iniciatíva urýchlila celý vývoj. Koncom apríla 1919 už odchádza do Bratislavy delegácia lekárov zisťovať situáciu.
„Dojem, jenž na nás město udělalo, byl nevalný,“ spomínal neskôr MUDr. K. Hynek. „Sešli sme z hlavní třídy a dostali se na Náměstí svobody – tehdy Esterházyho s cirkusem v rohu. Cirkus Kludský byl první známy, který nás uvítal. Kolega Müller se zastavil, podíval se na mně a řekl: Do té vesnice máme jít? Skutečně vábny náš vstup nebyl. Neslyšeli jsme skoro slovenského slova, cizí duch se nám vtíral až příliš nápadně.“
Bratislava bola ešte frontové mesto, kde sa ešte občas ozývali výstrely, keď tu českí lekári debatovali so slovenskými politikmi Ivanom Hálkom a Vavrom Šrobárom o novej univerzite. Dr. Šrobár nebol českou iniciatívou nadšený, bol skôr za ponechanie Alžbetínskej univerzity. Mal obavy, že bez maďarských profesorov sa Bratislava nezaobíde. Hynek však tvrdil, že maďarskí profesori nebudú mať záujem o spoluprácu s novým štátom, a dal si podmienku: ak sa maďarská univerzita nezruší, do Bratislavy neprídu. Šrobára presvedčili Hynkovci aj tým, že prioritne im išlo o lekársku fakultu. MUDr. Šrobár mal totiž získať titul profesora, čo sa mu v roku 1935 aj podarilo.
V júni 1919 Národné zhromaždenie schválilo zákon, ktorým vznikla v Bratislave Československá štátna univerzita so štyrmi fakultami: právnickou, lekárskou, prírodovedeckou a filozofickou. Úradným jazykom na univerzite mala byť slovenčina a čeština. Klasickú štruktúru stredovekej univerzity, do ktorej patrila aj bohoslovecká fakulta, Masarykova pokrokárska vláda zamietla a bohosloveckú fakultu do univerzity nezačlenila. O pár mesiacov sa názov zmenil na Univerzitu Komenského.
Nedalo sa prirodzene naraz založiť všetky fakulty. Najlepšie podmienky na vznik mala lekárska fakulta, ktorá vďaka Hynkovej skupine mohla začať fungovať už na jeseň roku 1919. Profesorský zbor pražskej Lekárskej fakulty UK navrhol prvých profesorov. V júli prezident Masaryk odovzdal menovacie dekréty prvým siedmim profesorom Lekárskej fakulty Československej štátnej univerzity v Bratislave, čoskoro k nim pribudli ešte štyria.
Ešte v Prahe sa ustanovil profesorský zbor Lekárskej fakulty. Udialo sa to v súkromnej ambulancii pána doktora Hynka. Ten bol potom neskôr zvolený za prvého rektora. V septembri odcestovali páni profesori a docenti do Bratislavy. Privítalo ich nevľúdne počasie a nahnevaní profesori zrušenej Alžbetínskej univerzity. Ale už 21. septembra 1919 škola existovala a v decembri vítala vo svojej aule na Kapitulskej ulici prvých študentov.
.nie celkom vedecká
Lekárskej fakulte prvé roky chýbali teoretické ústavy, začať sa preto mohlo len výučbou vo vyšších ročníkoch pre študentov, ktorí už teoretický základ získali v Prahe či v Brne. Až od roku 1923 mohli nastúpiť aj študenti prvého ročníka. Prihlásilo sa ich až 142, ale väčšinu tvorili cudzinci. Škola nemala ani posluchárne pre toľko študentov. Niekde sa ich zmestilo len 40 či 50 a najviac – až 60 študentov mohlo počúvať prednášky z anatómie. Do učebne sa dostal ten, kto skôr prišiel. Chýbalo úplne všetko – asistentov nahrádzali medici z vyšších ročníkov, mŕtvoly na pitvanie kupoval prednosta anatomického ústavu za vlastné, laboratóriá sa vybavovali zastaranými mikroskopmi z českých fakúlt.
S výučbou na filozofickej a právnickej fakulte sa začalo v školskom roku 1921/1922. Aj tu mali rozhodujúce slovo českí profesori. Negatívom bolo, že univerzita musela dodržiavať oficiálnu štátnu ideológiu čechoslovakizmu, čo v neskorších rokoch vzbudzovalo oprávnenú kritiku nielen zo strany študentov, ale aj slovenských politikov. Problémom bola aj častá fluktuácia českých profesorov, ktorí sa po pár rokoch vrátili do Čiech kvôli lepšej možnosti na vedeckú prácu.
Bratislavská univerzita totiž nebola v pravom zmysle univerzitou. Neboli tu materiálne ani personálne možnosti na vedeckú prácu. Hoci niektorí profesori dosiahli individuálne vedecké úspechy aj medzinárodné renomé, ktoré by im mohli závidieť aj dnešní kolegovia. Hlavnou úlohou tejto ustanovizne v predvojnových časoch však bolo čím skôr vyškoliť pre Slovensko dostatok svojich právnikov, lekárov či stredoškolských učiteľov. Vážnym nedostatkom univerzity bolo najmä to, že sa jej až do roku 1940 nepodarilo založiť prírodovedeckú fakultu.
Za dvadsať rokov, teda do začiatku vojny, sa univerzite podarilo vytvoriť širšiu základňu slovenskej inteligencie, ktorá potom bola schopná nahradiť aj povinne odsunutých Čechov. Tí museli odísť aj z univerzity.
Akademický senát na svojom zasadnutí 26. januára 1939 v zmysle rozhodnutia vlády „dal k dispozícii zemi Českej a Moravsko-sliezskej“ 31 učiteľov českej národnosti a penzionoval 5 profesorov. Zároveň zmenil názov univerzity na Slovenskú univerzitu. Zrušila sa aj voľba akademických hodnostárov, odstránilo sa habilitačné konanie a výrazne sa oklieštila samospráva univerzity.
Tento zásah vlády do vnútorného organizmu univerzity začal etapu neslobody a závislosti od politiky vládnucej strany. S krátkou prestávkou v povojnových časoch pokračovala táto smutná história až do roku 1989 a negatívne na dlhý čas poznamenala charakter tejto inštitúcie.
Alžbetínska univerzita sa nestihla ani poriadne etablovať, keď sa ocitla v novom štáte. Nariadenie novej československej vlády ju v roku 1921 zrušilo. Alžbetínska univerzita sa potom aj s väčšinou pedagógov odsťahovala do Pécsu.
.iniciatíva Dr. Hynka
Situácia sa spočiatku nejavila pre slovenské vysoké školstvo dobre – štát mal k dispozícii na budovanie školstva medzi Slovákmi ani nie 300 učiteľov a asi 20 stredoškolských profesorov.
O tom, že na Slovensku by mala byť univerzita, sa uvažovalo najmä v Prahe. A bolo jasné, že prvá univerzita na Slovensku nebude univerzitou národnou – teda že v nej bude dominovať čeština. Iniciatívu zobrala do rúk skupina lekárov okolo Dr. Kristiána Hynka (1879 –1960). Hynkova skupina sa sformovala ešte počas prvej svetovej vojny, keď vytvárala akúsi záložnú lekársku fakultu pre prípad, že by Nemci vojnu vyhrali. Boli to mladí lekári, do istej miery aj romantici, ktorí mali silnú potrebu robiť niečo užitočné.
Po vzniku ČSR v marci 1919 sa Hynkova skupina rozhodla pre inú úlohu – založiť lekársku fakultu v Bratislave. Ich dobrovoľnícka iniciatíva urýchlila celý vývoj. Koncom apríla 1919 už odchádza do Bratislavy delegácia lekárov zisťovať situáciu.
„Dojem, jenž na nás město udělalo, byl nevalný,“ spomínal neskôr MUDr. K. Hynek. „Sešli sme z hlavní třídy a dostali se na Náměstí svobody – tehdy Esterházyho s cirkusem v rohu. Cirkus Kludský byl první známy, který nás uvítal. Kolega Müller se zastavil, podíval se na mně a řekl: Do té vesnice máme jít? Skutečně vábny náš vstup nebyl. Neslyšeli jsme skoro slovenského slova, cizí duch se nám vtíral až příliš nápadně.“
Bratislava bola ešte frontové mesto, kde sa ešte občas ozývali výstrely, keď tu českí lekári debatovali so slovenskými politikmi Ivanom Hálkom a Vavrom Šrobárom o novej univerzite. Dr. Šrobár nebol českou iniciatívou nadšený, bol skôr za ponechanie Alžbetínskej univerzity. Mal obavy, že bez maďarských profesorov sa Bratislava nezaobíde. Hynek však tvrdil, že maďarskí profesori nebudú mať záujem o spoluprácu s novým štátom, a dal si podmienku: ak sa maďarská univerzita nezruší, do Bratislavy neprídu. Šrobára presvedčili Hynkovci aj tým, že prioritne im išlo o lekársku fakultu. MUDr. Šrobár mal totiž získať titul profesora, čo sa mu v roku 1935 aj podarilo.
V júni 1919 Národné zhromaždenie schválilo zákon, ktorým vznikla v Bratislave Československá štátna univerzita so štyrmi fakultami: právnickou, lekárskou, prírodovedeckou a filozofickou. Úradným jazykom na univerzite mala byť slovenčina a čeština. Klasickú štruktúru stredovekej univerzity, do ktorej patrila aj bohoslovecká fakulta, Masarykova pokrokárska vláda zamietla a bohosloveckú fakultu do univerzity nezačlenila. O pár mesiacov sa názov zmenil na Univerzitu Komenského.
Nedalo sa prirodzene naraz založiť všetky fakulty. Najlepšie podmienky na vznik mala lekárska fakulta, ktorá vďaka Hynkovej skupine mohla začať fungovať už na jeseň roku 1919. Profesorský zbor pražskej Lekárskej fakulty UK navrhol prvých profesorov. V júli prezident Masaryk odovzdal menovacie dekréty prvým siedmim profesorom Lekárskej fakulty Československej štátnej univerzity v Bratislave, čoskoro k nim pribudli ešte štyria.
Ešte v Prahe sa ustanovil profesorský zbor Lekárskej fakulty. Udialo sa to v súkromnej ambulancii pána doktora Hynka. Ten bol potom neskôr zvolený za prvého rektora. V septembri odcestovali páni profesori a docenti do Bratislavy. Privítalo ich nevľúdne počasie a nahnevaní profesori zrušenej Alžbetínskej univerzity. Ale už 21. septembra 1919 škola existovala a v decembri vítala vo svojej aule na Kapitulskej ulici prvých študentov.
.nie celkom vedecká
Lekárskej fakulte prvé roky chýbali teoretické ústavy, začať sa preto mohlo len výučbou vo vyšších ročníkoch pre študentov, ktorí už teoretický základ získali v Prahe či v Brne. Až od roku 1923 mohli nastúpiť aj študenti prvého ročníka. Prihlásilo sa ich až 142, ale väčšinu tvorili cudzinci. Škola nemala ani posluchárne pre toľko študentov. Niekde sa ich zmestilo len 40 či 50 a najviac – až 60 študentov mohlo počúvať prednášky z anatómie. Do učebne sa dostal ten, kto skôr prišiel. Chýbalo úplne všetko – asistentov nahrádzali medici z vyšších ročníkov, mŕtvoly na pitvanie kupoval prednosta anatomického ústavu za vlastné, laboratóriá sa vybavovali zastaranými mikroskopmi z českých fakúlt.
S výučbou na filozofickej a právnickej fakulte sa začalo v školskom roku 1921/1922. Aj tu mali rozhodujúce slovo českí profesori. Negatívom bolo, že univerzita musela dodržiavať oficiálnu štátnu ideológiu čechoslovakizmu, čo v neskorších rokoch vzbudzovalo oprávnenú kritiku nielen zo strany študentov, ale aj slovenských politikov. Problémom bola aj častá fluktuácia českých profesorov, ktorí sa po pár rokoch vrátili do Čiech kvôli lepšej možnosti na vedeckú prácu.
Bratislavská univerzita totiž nebola v pravom zmysle univerzitou. Neboli tu materiálne ani personálne možnosti na vedeckú prácu. Hoci niektorí profesori dosiahli individuálne vedecké úspechy aj medzinárodné renomé, ktoré by im mohli závidieť aj dnešní kolegovia. Hlavnou úlohou tejto ustanovizne v predvojnových časoch však bolo čím skôr vyškoliť pre Slovensko dostatok svojich právnikov, lekárov či stredoškolských učiteľov. Vážnym nedostatkom univerzity bolo najmä to, že sa jej až do roku 1940 nepodarilo založiť prírodovedeckú fakultu.
Za dvadsať rokov, teda do začiatku vojny, sa univerzite podarilo vytvoriť širšiu základňu slovenskej inteligencie, ktorá potom bola schopná nahradiť aj povinne odsunutých Čechov. Tí museli odísť aj z univerzity.
Akademický senát na svojom zasadnutí 26. januára 1939 v zmysle rozhodnutia vlády „dal k dispozícii zemi Českej a Moravsko-sliezskej“ 31 učiteľov českej národnosti a penzionoval 5 profesorov. Zároveň zmenil názov univerzity na Slovenskú univerzitu. Zrušila sa aj voľba akademických hodnostárov, odstránilo sa habilitačné konanie a výrazne sa oklieštila samospráva univerzity.
Tento zásah vlády do vnútorného organizmu univerzity začal etapu neslobody a závislosti od politiky vládnucej strany. S krátkou prestávkou v povojnových časoch pokračovala táto smutná história až do roku 1989 a negatívne na dlhý čas poznamenala charakter tejto inštitúcie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.