77-ročný Kennedy nebol prezident, ako by sa z tohto uctenia mohlo zdať. Pochádzal však z rodiny, ktorá dala Amerike viacero vplyvných politikov, vrátane jedného prezidenta, a ktorá (v americkej stroho nemonarchistickej republike) v čomsi pripomínala kráľovské dynastie európskych monarchií.
Kennedy slúžil v Senáte vo farbách Demokratickej strany 47 rokov, bol spomedzi svojich ôsmich súrodencov najmladší, a ako jediný z mužov aj zomrel prirodzenou smrťou. Jeho najznámejší brat, prezident John Kennedy, bol zavraždený ako 43-ročný, jeho starší brat, senátor Robert Kennedy, bol zavraždený ako 42-ročný počas ďalšej prezidentskej kampane, najstarší brat celej rodiny Joseph zahynul ako pilot počas druhej svetovej vojny ako 29-ročný. Aj celý rad ďalších členov veľkého kennedyovského klanu stíhali nešťastia a predčasné úmrtia, samotný Edward Kennedy so zraneniami prežil leteckú a neskôr automobilovú haváriu, pri ktorých zahynuli iní ľudia. To, že sa dožil staroby a desaťročí politickej kariéry, mu umožnilo ovplyvniť americký verejný život takmer rovnako ako jeho bratovi-prezidentovi. Aj on, podobne ako bratia John a Robert, bral senátorský post ako odrazový mostík pre úrad prezidenta. V roku 1980 v jediných primárkach Demokratickej strany, na ktorých sa zúčastnil, však prehral s úradujúcim prezidentom Jimmym Carterom, a odvtedy sa venoval už iba práci senátora. Keď vlani Kennedy v demokratických primárkach spolu so svojou neterou, prezidentovou dcérou Caroline Kennedyovou, podporil namiesto Hillary Clintonovej Baracka Obamu, symbolicky mu odovzdal „kennedyovskú pochodeň“ – a to bol posledný krok, ktorý Obamovi zaistil nomináciu Demokratickej strany
Kennedyho podpora pre Obamu súvisela aj s ich ideovou spriaznenosťou. Edward Kennedy bol americkým liberálom starého strihu, vyznávajúcim etatistické méty ako dosiahnutie plnej zamestnanosti, štátnu priemyselnú politiku, štátom garantované zdravotné poistenie, občas dokonca požadoval štátom garantovanú kontrolu cien. Prinajmenšom od nástupu Ronalda Reagana a neskôr aj silnej republikánskej vlny v Kongrese sa svojimi presvedčeniami dostával mimo hlavného prúdu americkej politiky. Dokonca aj demokratický prezident Bill Clinton hlásal, že „éra veľkého štátu sa skončila“. Kennedy viac sympatizoval s idealistickým Obamom ako s pragmatickými Clintonovcami. Aj Kennedyho kritici však senátorovi priznávali jeho schopnosť dosiahnuť politický kompromis, ako keď podporil svojho ideologického protivníka, prezidenta Georga W. Busha pri prijímaní zákona na podporu vzdelávania detí z chudobnejších rodín (No Child Left Behind); komentátor New York Times David Brooks nezabudol pripomenúť, že tento zákon pomohol zmenšiť rozdiely vo výkonnosti belošských a černošských detí najviac za posledné desaťročia.
Jeho spor s republikánskymi (a časom aj demokratickými) vyznávačmi menšieho štátu bol tiež vyjadrením hlavnej charakteristiky amerického systému vlády check and balances, ktorý trošku ťažkopádne prekladáme ako systém bŕzd a protiváh; faktu, že každý americký prezident má v niektorých oblastiach zviazané ruky Kongresom, že Najvyšší súd občas vynesie rozsudok, ktorý je hlboko proti srsti prezidentovi i Kongresu, a že jediný senátor na správnom mieste môže zablokovať nomináciu na veľvyslanca alebo na sudcu Najvyššieho súdu, ako to sám Edwad Kennedy dokázal v prípade nominácie konzervatívneho sudcu Roberta Borka. Check and balances sú súčasťou tvrdej politickej hry, v rámci ktorej senátori a kongresmani často zriaďujú vyšetrovacie výbory, ktoré idú po krku vládnym úradníkom či samotnému prezidentovi. Výsledkom je však krajina, ktorá historicky s nevídanou otvorenosťou skúma a rozoberá všetky prešľapy, omyly a neprávosti, ktorých sa jej predstavitelia dopustili v dávnejšej i nedávnej dobe, ktorá perie svoju špinavú bielizeň na očiach celej domácej verejnosti (a vďaka médiám a americkej atraktivite aj na očiach verejnosti svetovej), a ktorá si v tomto sebaspytovaní dokáže obnovovať svoje základné hodnoty a presvedčenia. Edward Kennedy bol viac ako jedným z hráčov, bol tvorcom hry svojho tímu. Preto mu minulý týždeň venovali americké televízie takmer celé večerné správy.
Kennedy slúžil v Senáte vo farbách Demokratickej strany 47 rokov, bol spomedzi svojich ôsmich súrodencov najmladší, a ako jediný z mužov aj zomrel prirodzenou smrťou. Jeho najznámejší brat, prezident John Kennedy, bol zavraždený ako 43-ročný, jeho starší brat, senátor Robert Kennedy, bol zavraždený ako 42-ročný počas ďalšej prezidentskej kampane, najstarší brat celej rodiny Joseph zahynul ako pilot počas druhej svetovej vojny ako 29-ročný. Aj celý rad ďalších členov veľkého kennedyovského klanu stíhali nešťastia a predčasné úmrtia, samotný Edward Kennedy so zraneniami prežil leteckú a neskôr automobilovú haváriu, pri ktorých zahynuli iní ľudia. To, že sa dožil staroby a desaťročí politickej kariéry, mu umožnilo ovplyvniť americký verejný život takmer rovnako ako jeho bratovi-prezidentovi. Aj on, podobne ako bratia John a Robert, bral senátorský post ako odrazový mostík pre úrad prezidenta. V roku 1980 v jediných primárkach Demokratickej strany, na ktorých sa zúčastnil, však prehral s úradujúcim prezidentom Jimmym Carterom, a odvtedy sa venoval už iba práci senátora. Keď vlani Kennedy v demokratických primárkach spolu so svojou neterou, prezidentovou dcérou Caroline Kennedyovou, podporil namiesto Hillary Clintonovej Baracka Obamu, symbolicky mu odovzdal „kennedyovskú pochodeň“ – a to bol posledný krok, ktorý Obamovi zaistil nomináciu Demokratickej strany
Kennedyho podpora pre Obamu súvisela aj s ich ideovou spriaznenosťou. Edward Kennedy bol americkým liberálom starého strihu, vyznávajúcim etatistické méty ako dosiahnutie plnej zamestnanosti, štátnu priemyselnú politiku, štátom garantované zdravotné poistenie, občas dokonca požadoval štátom garantovanú kontrolu cien. Prinajmenšom od nástupu Ronalda Reagana a neskôr aj silnej republikánskej vlny v Kongrese sa svojimi presvedčeniami dostával mimo hlavného prúdu americkej politiky. Dokonca aj demokratický prezident Bill Clinton hlásal, že „éra veľkého štátu sa skončila“. Kennedy viac sympatizoval s idealistickým Obamom ako s pragmatickými Clintonovcami. Aj Kennedyho kritici však senátorovi priznávali jeho schopnosť dosiahnuť politický kompromis, ako keď podporil svojho ideologického protivníka, prezidenta Georga W. Busha pri prijímaní zákona na podporu vzdelávania detí z chudobnejších rodín (No Child Left Behind); komentátor New York Times David Brooks nezabudol pripomenúť, že tento zákon pomohol zmenšiť rozdiely vo výkonnosti belošských a černošských detí najviac za posledné desaťročia.
Jeho spor s republikánskymi (a časom aj demokratickými) vyznávačmi menšieho štátu bol tiež vyjadrením hlavnej charakteristiky amerického systému vlády check and balances, ktorý trošku ťažkopádne prekladáme ako systém bŕzd a protiváh; faktu, že každý americký prezident má v niektorých oblastiach zviazané ruky Kongresom, že Najvyšší súd občas vynesie rozsudok, ktorý je hlboko proti srsti prezidentovi i Kongresu, a že jediný senátor na správnom mieste môže zablokovať nomináciu na veľvyslanca alebo na sudcu Najvyššieho súdu, ako to sám Edwad Kennedy dokázal v prípade nominácie konzervatívneho sudcu Roberta Borka. Check and balances sú súčasťou tvrdej politickej hry, v rámci ktorej senátori a kongresmani často zriaďujú vyšetrovacie výbory, ktoré idú po krku vládnym úradníkom či samotnému prezidentovi. Výsledkom je však krajina, ktorá historicky s nevídanou otvorenosťou skúma a rozoberá všetky prešľapy, omyly a neprávosti, ktorých sa jej predstavitelia dopustili v dávnejšej i nedávnej dobe, ktorá perie svoju špinavú bielizeň na očiach celej domácej verejnosti (a vďaka médiám a americkej atraktivite aj na očiach verejnosti svetovej), a ktorá si v tomto sebaspytovaní dokáže obnovovať svoje základné hodnoty a presvedčenia. Edward Kennedy bol viac ako jedným z hráčov, bol tvorcom hry svojho tímu. Preto mu minulý týždeň venovali americké televízie takmer celé večerné správy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.