Už od rána ste mohli v jeho uliciach stretnúť fanúšikov futbalu a hudby. Miestny Celtic si meral sily v zápase Ligy majstrov s londýnskym Arsenalom, na štadióne Hampden Park, v sídle konkurenčných Rangers, zase pre zmenu hrali írski U2. No a práve sem smerovali kroky približne šesťdesiatich tisícok divákov.
Írska kapela navštívila Glasgow v rámci európskej časti svojej 360° Tour, ktorá zahrňovala 25 koncertov v 15 mestách starého kontinentu a britských ostrovov. U2 sú dnes fenoménom, ktorý momentálne asi nemáme s kým porovnať. Tomu, samozrejme, zodpovedajú aj koncerty. Tie nie sú len veľkolepým divadlom, dokonalou hudobnou šou, ale ako sme si u Bona a spol. zvykli, nesú aj iný rozmer. Už pred vstupom do štadióna sme stretli aktivistov Greenpeace, Amnesty International či charitatívnej organizácie One (jej spoluzakladateľom je Paul Hewson čiže Bono). Toto všetko však ku koncertom U2 neodmysliteľne patrí. Aj v prípade 360° Tour bolo už od vstupu do arény jasné, že vystúpenie bude po vizuálnej stránke ohromujúce a keďže ho predvedú ostrieľaní profíci, netreba sa báť ani o kvalitu hudobnej produkcie. Pódium, pripomínajúce akýsi vesmírny objekt s obrovskou anténou, vysoko prevyšujúcou strechy tribún, bolo umiestnené tak, že diváci mohli koncert bezproblémovo sledovať zo všetkých strán.
Ako prví nastúpili predskokani The Hours z Anglicka a po nich domáci Glasvegas. Najmä Glasgovčania celkom slušne rozpálili publikum. A to aj napriek tomu, že zvuk u oboch skupín sa nedal nazvať ináč ako tragédia. Ten sa však zázračne zlepšil po nástupe hlavných hviezd. U2 začali štyrmi skladbami z najnovšieho albumu No Line On the Horizont vrátane hitovky Get On Your Boots. Napriek relatívne krátkemu času od vydania albumu publikum ich všetky odspievalo a následne bolo odmenené škótskou „národnou piesňou“ Flowers of Scotland, megahitom Beautiful Day, ale aj beatlesovkou Here Comes The Sun. Svetelné efekty boli prepracované a dokonale korešpondovali s piesňami. Postupne boli odohrané staršie, časom overené skladby a ďalšia novinka Unknown Caller. Atmosféra na štadióne bola skvelá, publikum sa bavilo, hudobníci evidentne tiež. Potom prišiel čas na mierové posolstvá. Počas skladby Walk On sa na obrovských obrazovkách zajvila tvár Aun Schan Su Ťij, hudba stíchla a Bono sa len za sprievodu basgitary a bicích začal prihovárať k publiku. V tom momente však zlyhala technika a celý štadión sa ponoril do ticha. Vypadol zvuk. Kapela to v tej chvíli ešte netušila, pretože odposluchy fungovali. Situáciu pochopili až vtedy, keď sa ozval ohlušujúci piskot. Našťastie sa problém podarilo rýchlo odstrániť. Lenže čosi predsa len zostalo visieť vo vzduchu: prečo sa Bono nevrátil k tomu, čo chcel povedať? Takéto situácie sa stávajú. Ak dokáže mimo plánu pozvať na pódium českých fanúšikov, aby si zahrali so svojimi vzormi, prečo sa neprispôsobil aj teraz? Odkaz, ktorý chcel poslať do sveta, predsa mohol vysloviť ešte raz. Nebolo by to možno také efektné, ale o to úprimnejšie a pôsobivejšie. Takto sa vynára otázka, či to všetko nie je len súčasťou jedného veľkého divadla. Či by si vybral Su Ťij aj bez nedávneho známeho incidentu, či to nie je naozaj len póza na udržiavanie imidžu filantropa a bojovníka za ľudské práva. U2 potom odohrali ešte dve skladby a vrátili sa s tromi prídavkami. Ten tretí, Moment Of Surrender, bol v podstate reklamou na Bonov projekt „One“. To však práve v súvislosti s prázdnom, ktoré zostalo po nevypovedanej výzve na podporu barmskej bojovníčky za spravodlivosť, vyznelo násilne a umelo. Chcem veriť Bonovi, že ho k jeho aktivitám vedie úprimná snaha pomôcť. Snažím sa ignorovať články, že za všetkým je len kalkul a biznis. Ale po glasgowskom koncerte mi tieto otázky vŕtajú v hlave.
Na druhý deň som si v írskych novinách prečítal, že U2 na 360° Tour zlomili dva rekordy. Jeden v návštevnosti v londýnskej Wembley, druhý vo výške zarobenej sumy počas turné. Pamätám si časy, keď sa kvalita U2 nemerala počtom predaných albumov, počtom návštevníkov na megakoncertoch ani zarobenými miliónmi. Často si ich pripomínam počúvaním albumov October, či War. Teraz si však čoraz častejšie kladiem cézarovskú otázku: Aj ty Bono? Aj vy, U2? U2, Glasgow 18.augusta 2009
Írska kapela navštívila Glasgow v rámci európskej časti svojej 360° Tour, ktorá zahrňovala 25 koncertov v 15 mestách starého kontinentu a britských ostrovov. U2 sú dnes fenoménom, ktorý momentálne asi nemáme s kým porovnať. Tomu, samozrejme, zodpovedajú aj koncerty. Tie nie sú len veľkolepým divadlom, dokonalou hudobnou šou, ale ako sme si u Bona a spol. zvykli, nesú aj iný rozmer. Už pred vstupom do štadióna sme stretli aktivistov Greenpeace, Amnesty International či charitatívnej organizácie One (jej spoluzakladateľom je Paul Hewson čiže Bono). Toto všetko však ku koncertom U2 neodmysliteľne patrí. Aj v prípade 360° Tour bolo už od vstupu do arény jasné, že vystúpenie bude po vizuálnej stránke ohromujúce a keďže ho predvedú ostrieľaní profíci, netreba sa báť ani o kvalitu hudobnej produkcie. Pódium, pripomínajúce akýsi vesmírny objekt s obrovskou anténou, vysoko prevyšujúcou strechy tribún, bolo umiestnené tak, že diváci mohli koncert bezproblémovo sledovať zo všetkých strán.
Ako prví nastúpili predskokani The Hours z Anglicka a po nich domáci Glasvegas. Najmä Glasgovčania celkom slušne rozpálili publikum. A to aj napriek tomu, že zvuk u oboch skupín sa nedal nazvať ináč ako tragédia. Ten sa však zázračne zlepšil po nástupe hlavných hviezd. U2 začali štyrmi skladbami z najnovšieho albumu No Line On the Horizont vrátane hitovky Get On Your Boots. Napriek relatívne krátkemu času od vydania albumu publikum ich všetky odspievalo a následne bolo odmenené škótskou „národnou piesňou“ Flowers of Scotland, megahitom Beautiful Day, ale aj beatlesovkou Here Comes The Sun. Svetelné efekty boli prepracované a dokonale korešpondovali s piesňami. Postupne boli odohrané staršie, časom overené skladby a ďalšia novinka Unknown Caller. Atmosféra na štadióne bola skvelá, publikum sa bavilo, hudobníci evidentne tiež. Potom prišiel čas na mierové posolstvá. Počas skladby Walk On sa na obrovských obrazovkách zajvila tvár Aun Schan Su Ťij, hudba stíchla a Bono sa len za sprievodu basgitary a bicích začal prihovárať k publiku. V tom momente však zlyhala technika a celý štadión sa ponoril do ticha. Vypadol zvuk. Kapela to v tej chvíli ešte netušila, pretože odposluchy fungovali. Situáciu pochopili až vtedy, keď sa ozval ohlušujúci piskot. Našťastie sa problém podarilo rýchlo odstrániť. Lenže čosi predsa len zostalo visieť vo vzduchu: prečo sa Bono nevrátil k tomu, čo chcel povedať? Takéto situácie sa stávajú. Ak dokáže mimo plánu pozvať na pódium českých fanúšikov, aby si zahrali so svojimi vzormi, prečo sa neprispôsobil aj teraz? Odkaz, ktorý chcel poslať do sveta, predsa mohol vysloviť ešte raz. Nebolo by to možno také efektné, ale o to úprimnejšie a pôsobivejšie. Takto sa vynára otázka, či to všetko nie je len súčasťou jedného veľkého divadla. Či by si vybral Su Ťij aj bez nedávneho známeho incidentu, či to nie je naozaj len póza na udržiavanie imidžu filantropa a bojovníka za ľudské práva. U2 potom odohrali ešte dve skladby a vrátili sa s tromi prídavkami. Ten tretí, Moment Of Surrender, bol v podstate reklamou na Bonov projekt „One“. To však práve v súvislosti s prázdnom, ktoré zostalo po nevypovedanej výzve na podporu barmskej bojovníčky za spravodlivosť, vyznelo násilne a umelo. Chcem veriť Bonovi, že ho k jeho aktivitám vedie úprimná snaha pomôcť. Snažím sa ignorovať články, že za všetkým je len kalkul a biznis. Ale po glasgowskom koncerte mi tieto otázky vŕtajú v hlave.
Na druhý deň som si v írskych novinách prečítal, že U2 na 360° Tour zlomili dva rekordy. Jeden v návštevnosti v londýnskej Wembley, druhý vo výške zarobenej sumy počas turné. Pamätám si časy, keď sa kvalita U2 nemerala počtom predaných albumov, počtom návštevníkov na megakoncertoch ani zarobenými miliónmi. Často si ich pripomínam počúvaním albumov October, či War. Teraz si však čoraz častejšie kladiem cézarovskú otázku: Aj ty Bono? Aj vy, U2? U2, Glasgow 18.augusta 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.