O pakte medzi Stalinovým Ruskom a Hitlerovým Nemeckom sa dlho vedelo len z počutia. Pakt, datovaný 23. augusta 1939 a podpísaný nadránom 24. augusta, sa oficiálne nazýval Zmluva o neútočení medzi Treťou nemeckou ríšou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Zaväzoval Rusko a Nemecko na vzájomné neútočenie a na odmietnutie zväzku so štátmi, ktoré sú „priamo či nepriamo namierené proti druhej zmluvnej strane“. Pre Európu bolo podstatné, že v zmluve boli zakotvené nové územné členenia – starý kontinent si Rusko a Nemecko rozdelili na dve sféry vplyvu. Následkom bola invázia Nemecka a Ruska do Poľska, Rusko si privlastnilo časť Fínska, ale aj východ a sever Rumunska plus Estónsko, Lotyšsko a Litvu.
Možno sa spýtať, načo odriekame jednoduché fakty z histórie. Lenže s paktom známym pod menami ministrov, ktorí ho podpísali, Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova, to jednoduché nikdy nebolo. Rusi dokonca popierali jeho existenciu. Mohli si to dovoliť, keďže pri dobytí Berlína v roku 1945 sa zmocnili originálneho textu a odniesli ho so sebou.
Až v roku 1989 Rusko, to perestrojkové, oficiálne priznalo, že zmluva, ktorú dovtedy vyhlasovalo za konšpiračnú teóriu, existuje. Dokonca ju aj odsúdilo. Dnes, 70 rokov po pakte, Rusko v pohode vyhlasuje, že neslávne známy pakt je úspechom Stalinovej diplomacie.
Vec názoru, dalo by sa povedať. Lenže názory Ruska treba brať vážne.
.moje milé regióny
Vladimír Putin má posledné slovo v Rusku aj tam, kde je ruský vplyv podstatný pre existenciu. Keď sa Vladimír Putin vyjadrí, že Rusko bude brániť Južné Osetsko a Abcházsko pred „výbojmi“ Gruzínska, je to závažné posolstvo.
Aj preto, že Vladimír Putin to vyhlásil na otvorení priameho plynovodu, ktorý vedie z Ruska do Južného Osetska. Otvorili ho, aspoň podľa vyjadrenia Gazpromu, preto, lebo plyn, ktorý dosiaľ prichádzal z Ruska do Južného Osetska cez Gruzínsko, bol „z geopolitických dôvodov“ ohrozený. A tak sa nových 163 kilometrov potrubia, ktorých výstavba stála v prepočte 476 miliónov dolárov, stalo dokladom ešte pevnejšieho záväzku Ruska voči Južnému Osetsku.
„To, čo Rusko a osobne vy, Vladimír Vladimírovič, urobili pre náš malý národ, si náš ľud navždy, na celé generácie dopredu, zapamätá,“ ďakoval Putinovi líder Južného Osetska, Eduard Kokoity.
Gruzínsko, od ktorého sa Južné Osetsko odtrhlo (a Abcházsko tiež), ďalej považuje oba regióny za svoje územie. Medzinárodne ich uznalo iba Rusko, Nikaragua – a ešte Podnestersko, ktoré sa odštiepilo od Moldavska. Je pravda, že obyvatelia separatistických regiónov po samostatnosti od svojich „materských“ krajín túžia. Ale ich názor pre Rusko nie je podstatný. Podstatnejšie je to, že tieto kúsky krajiny dali Rusku možnosť udržať si vplyv v oblasti, kde by ho inak, vzhľadom na smerovanie Gruzínska aj Moldavska do západných štruktúr, strácalo.
.únia? Aká Únia?
Analytik Nicu Popescu uverejnil na svojom blogu na stránke Euobserver úryvky zo štúdie Ruské záujmy vo vzťahu k USA od Ruskej rady pre zahraničnú a obrannú politiku. Ruskí politológovia Sergej Karaganov, Dmitrij Suslov a Timofej Bordačev v nej okrem iného píšu toto: „Evolúcia postsovietskeho priestoru je zahraničnopolitickou prioritou Ruska. Rusko má záujem o reintegráciu tohto priestoru... Zároveň má záujem o vedúcu rolu v energetickom komplexe krajín SNŠ. K životne dôležitým záujmom Ruska patrí uchovať si de facto dominantný vplyv na území od Bieloruska po Kaukaz...“
A čo sa týka priestoru, kam sa mnohé postsovietske štáty vrátane Bieloruska usilujú dostať? Aj na ten má Rusko svoj názor. „Európska únia ako činiteľ v zahraničnej politike slabne. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ je stále v plienkach, vzhľadom na rôznorodé záujmy členských štátov a ich neochotu zvýšiť výdavky na zbrojenie a prijať zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Preto nemožno EÚ vnímať ako signifikantného hráča v svetovej politickej a najmä vojensko-politickej aréne.“
Popescu dokladá, že ešte pred štyrmi rokmi pokladali Karaganov a Bordačev EÚ za udržateľný projekt, ktorý sa prehĺbi a rozšíri svoj vplyv, normy aj politickú kultúru na svojich priľahlých územiach – a v dlhodobom meradle aj na západné postsovietske štáty. Vtedy boli rešpektovaní analytici tej mienky, že Rusko by si malo hľadať v EÚ spojencov a do dvadsiatich rokov nadniesť otázku svojho pripojenia k EÚ.
Zmena názoru? O stoosemdesiat stupňov. A ako sme už spomínali, názory Ruska treba brať vážne.
Možno sa spýtať, načo odriekame jednoduché fakty z histórie. Lenže s paktom známym pod menami ministrov, ktorí ho podpísali, Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova, to jednoduché nikdy nebolo. Rusi dokonca popierali jeho existenciu. Mohli si to dovoliť, keďže pri dobytí Berlína v roku 1945 sa zmocnili originálneho textu a odniesli ho so sebou.
Až v roku 1989 Rusko, to perestrojkové, oficiálne priznalo, že zmluva, ktorú dovtedy vyhlasovalo za konšpiračnú teóriu, existuje. Dokonca ju aj odsúdilo. Dnes, 70 rokov po pakte, Rusko v pohode vyhlasuje, že neslávne známy pakt je úspechom Stalinovej diplomacie.
Vec názoru, dalo by sa povedať. Lenže názory Ruska treba brať vážne.
.moje milé regióny
Vladimír Putin má posledné slovo v Rusku aj tam, kde je ruský vplyv podstatný pre existenciu. Keď sa Vladimír Putin vyjadrí, že Rusko bude brániť Južné Osetsko a Abcházsko pred „výbojmi“ Gruzínska, je to závažné posolstvo.
Aj preto, že Vladimír Putin to vyhlásil na otvorení priameho plynovodu, ktorý vedie z Ruska do Južného Osetska. Otvorili ho, aspoň podľa vyjadrenia Gazpromu, preto, lebo plyn, ktorý dosiaľ prichádzal z Ruska do Južného Osetska cez Gruzínsko, bol „z geopolitických dôvodov“ ohrozený. A tak sa nových 163 kilometrov potrubia, ktorých výstavba stála v prepočte 476 miliónov dolárov, stalo dokladom ešte pevnejšieho záväzku Ruska voči Južnému Osetsku.
„To, čo Rusko a osobne vy, Vladimír Vladimírovič, urobili pre náš malý národ, si náš ľud navždy, na celé generácie dopredu, zapamätá,“ ďakoval Putinovi líder Južného Osetska, Eduard Kokoity.
Gruzínsko, od ktorého sa Južné Osetsko odtrhlo (a Abcházsko tiež), ďalej považuje oba regióny za svoje územie. Medzinárodne ich uznalo iba Rusko, Nikaragua – a ešte Podnestersko, ktoré sa odštiepilo od Moldavska. Je pravda, že obyvatelia separatistických regiónov po samostatnosti od svojich „materských“ krajín túžia. Ale ich názor pre Rusko nie je podstatný. Podstatnejšie je to, že tieto kúsky krajiny dali Rusku možnosť udržať si vplyv v oblasti, kde by ho inak, vzhľadom na smerovanie Gruzínska aj Moldavska do západných štruktúr, strácalo.
.únia? Aká Únia?
Analytik Nicu Popescu uverejnil na svojom blogu na stránke Euobserver úryvky zo štúdie Ruské záujmy vo vzťahu k USA od Ruskej rady pre zahraničnú a obrannú politiku. Ruskí politológovia Sergej Karaganov, Dmitrij Suslov a Timofej Bordačev v nej okrem iného píšu toto: „Evolúcia postsovietskeho priestoru je zahraničnopolitickou prioritou Ruska. Rusko má záujem o reintegráciu tohto priestoru... Zároveň má záujem o vedúcu rolu v energetickom komplexe krajín SNŠ. K životne dôležitým záujmom Ruska patrí uchovať si de facto dominantný vplyv na území od Bieloruska po Kaukaz...“
A čo sa týka priestoru, kam sa mnohé postsovietske štáty vrátane Bieloruska usilujú dostať? Aj na ten má Rusko svoj názor. „Európska únia ako činiteľ v zahraničnej politike slabne. Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ je stále v plienkach, vzhľadom na rôznorodé záujmy členských štátov a ich neochotu zvýšiť výdavky na zbrojenie a prijať zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Preto nemožno EÚ vnímať ako signifikantného hráča v svetovej politickej a najmä vojensko-politickej aréne.“
Popescu dokladá, že ešte pred štyrmi rokmi pokladali Karaganov a Bordačev EÚ za udržateľný projekt, ktorý sa prehĺbi a rozšíri svoj vplyv, normy aj politickú kultúru na svojich priľahlých územiach – a v dlhodobom meradle aj na západné postsovietske štáty. Vtedy boli rešpektovaní analytici tej mienky, že Rusko by si malo hľadať v EÚ spojencov a do dvadsiatich rokov nadniesť otázku svojho pripojenia k EÚ.
Zmena názoru? O stoosemdesiat stupňov. A ako sme už spomínali, názory Ruska treba brať vážne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.