S tým všetkým musí podľa eurokomisárky pre informačnú spoločnosť a médiá Viviane Redingovej najnovšie bojovať Európska únia.
Trvalo len štyri roky, čo sa z digitálne gramotnej menšiny (43%) stala tesná väčšina (56%) a už treba mať obavy, či štyria z desiatich Európanov nebudú mať náhodou ťažkosti s novými médiami, ako sú sociálne siete (!) alebo digitálna televízia (!), a tým pádom s interakciou s okolitým svetom.
Eurokomisárka mieni, že členské štáty musia (!) zvýšiť u svojich občanov povedomie o rôznych mediálnych výstupoch, s ktorými sa denne stretávajú. Napríklad o reklame, filme, on-line obsahu. Nehovoriac o chápaní a kritickom vyhodnocovaní obsahu a kontextov, ktoré sa k euroobčanom prostredníctvom médií dostávajú. Komisia vyzýva na debatu, ako na školy zaradiť mediálnu gramotnosť čoby prioritnú záležitosť.
Na rozdiel od komisie ja rozhodne nemám obavy o žiadnu digitálne negramotnú menšinu. Technológie sa každým dňom zjednodušujú a zlacňujú, stačí sa pozrieť na to, kto všetko dnes vlastní a dokáže aj obstojne používať televíziu či mobil. Ešte aj moja takmer storočná babička to zvládla, aj keď sa tvárila, že je to jadrová elektráreň. Stačila potreba dovolať sa prvej pomoci a hneď našla správne tlačidlo. Dnes už aj bezdomovci používajú internet, ak chcú a majú takú potrebu. Aj v poslednej osade bez elektriny majú televízor, bude aj internet. Poradili si s elektrinou, poriadia si aj s pripojením, keď bude treba.
Väčšiu obavu mám o schopnosť mladých ľudí chápať a kriticky vyhodnocovať obsah a kontext toho, čo sa im cez ten internet tlačí zo všetkých strán do hláv. Lenže tu žiadna nová a špeciálna výchova nepomôže. Napokon, taký predmet na školách oddávna existuje. Stačí si spomenúť na obľúbenú vetu slovenčinárky „Čo tým chcel básnik povedať?“
www.inland.sk
Trvalo len štyri roky, čo sa z digitálne gramotnej menšiny (43%) stala tesná väčšina (56%) a už treba mať obavy, či štyria z desiatich Európanov nebudú mať náhodou ťažkosti s novými médiami, ako sú sociálne siete (!) alebo digitálna televízia (!), a tým pádom s interakciou s okolitým svetom.
Eurokomisárka mieni, že členské štáty musia (!) zvýšiť u svojich občanov povedomie o rôznych mediálnych výstupoch, s ktorými sa denne stretávajú. Napríklad o reklame, filme, on-line obsahu. Nehovoriac o chápaní a kritickom vyhodnocovaní obsahu a kontextov, ktoré sa k euroobčanom prostredníctvom médií dostávajú. Komisia vyzýva na debatu, ako na školy zaradiť mediálnu gramotnosť čoby prioritnú záležitosť.
Na rozdiel od komisie ja rozhodne nemám obavy o žiadnu digitálne negramotnú menšinu. Technológie sa každým dňom zjednodušujú a zlacňujú, stačí sa pozrieť na to, kto všetko dnes vlastní a dokáže aj obstojne používať televíziu či mobil. Ešte aj moja takmer storočná babička to zvládla, aj keď sa tvárila, že je to jadrová elektráreň. Stačila potreba dovolať sa prvej pomoci a hneď našla správne tlačidlo. Dnes už aj bezdomovci používajú internet, ak chcú a majú takú potrebu. Aj v poslednej osade bez elektriny majú televízor, bude aj internet. Poradili si s elektrinou, poriadia si aj s pripojením, keď bude treba.
Väčšiu obavu mám o schopnosť mladých ľudí chápať a kriticky vyhodnocovať obsah a kontext toho, čo sa im cez ten internet tlačí zo všetkých strán do hláv. Lenže tu žiadna nová a špeciálna výchova nepomôže. Napokon, taký predmet na školách oddávna existuje. Stačí si spomenúť na obľúbenú vetu slovenčinárky „Čo tým chcel básnik povedať?“
www.inland.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.