Bratislavu vystihujú prívlastky „drahá, veľká, rýchla“ a najviac ľudí si ju spája s vetou „žije na úkor zvyšku Slovenska“. Také sú výsledky prieskumu, ktoré v ostatných týždňoch prebehli médiami. Prečo je to tak?
S istou dávkou zjednodušenia by sa dalo povedať, že Bratislava sa stala obeťou svojho úspechu. Leží v blízkosti Rakúska a Maďarska, zažila búrlivú urbanizáciu, hlavným mestom Slovenska je nepretržite od roku 1919, ťažila zo svojho priemyslu, služieb, dopravného spojenia, univerzít i prisťahovalectva z regiónov. A napriek tomu (či práve preto) ju zvyšok Slovenska nemá veľmi v láske.
.prešporok
Stačilo pritom veľmi málo a dnes by sme možno nadávali na nejaké iné mesto. Keď sa v roku 1918 rozpadla rakúsko-uhorská monarchia a vznikla prvá Československá republika, vôbec nebolo jasné, či sa Prešporok stane súčasťou nového štátu. Geografické i etnické hranice územia horného Uhorska boli dosť nejasné. V samotnom Prešporku žilo možno päť percent Slovákov, okrem nich tu bývali najmä Maďari, Nemci, Židia a Chorváti.
Internacionálny charakter mesta a výhodná poloha dali vzniknúť predstave, že sa mesto na Dunaji môže zmeniť na samostatné a bohaté slobodné mesto podľa vzoru poľského Gdanska. Zo strategických príčin (ako bol napríklad veľký prístav, železničné spojenie a prirodzená hranica na rieke) však pražská vláda nemohla samostatnosť mesta dovoliť a na Nový rok 1919 mesto obsadili legionári.
Obyvatelia neboli nadšení – boli predsa uhorskými občanmi. Poslednou ranou, ktorá zabila sen o samostatnom vývoji, bola Versailleská dohoda, ktorá v júni v roku 1919 definitívne presadila pričlenenie mesta, vtedy už (trochu zmätočne) premenovaného na Bratislavu, k Československej republike. Maďari, ktorí neboli ochotní zložiť prísahu na československú ústavu, pomaly odchádzali a ich miesto začali zaujímať Česi. Tým sa vlastne začala aj slovakizácia mesta.
Myšlienka „hlavného mesta“ sa vyvinula už v 19. storočí. Kandidátov bolo viacero – Turčiansky Svätý Martin, Banská Bystrica a Zvolen, o ktorých sa hovorilo aj v tridsiatych a deväťdesiatych rokoch, či Nitra. Nakoniec však v polovici roku 1919 zvíťazila Bratislava. Pre všetky svoje danosti, preto, že počas tureckej okupácie už bola hlavným mestom Uhorska či preto, že v nej už od začiatku februára sídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom.
.vidiek proti „svojim“
Nebratislavčania môžu mať so svojím hlavným mestom problém už len preto, že si Bratislava svoje výsadné postavenie (i keď s meniacim sa množstvom právomocí) a s nim spojenú koncentráciu politickej a ekonomickej moci udržala počas prvej republiky, vojnového štátu i komunizmu a drží si ho dodnes. Podobne – teda s veľkou dávkou žiarlivosti a niekedy akejsi ukrivdenosti – sa konkurenčné mestá či vidiecke oblasti dívajú aj na Prahu, Varšavu či Madrid.
Dôvodom je množstvo úradov, podnikov ako aj neproporčnosť hlavného mesta vzhľadom k ostatným sídlam. V tom slovenskom žije takmer desatina obyvateľov celej krajiny.
Oproti iným metropolám sa však Bratislava môže „pochváliť“ jednou zvláštnosťou – väčšina staršej a strednej generácie sa nenarodila v Bratislave, ale prisťahovala sa sem v rámci veľkých imigračných vĺn po roku 1918, 1945 a v šesťdesiatych rokoch. Tým, že si uchovávajú silné väzby na svoje rodiská a zároveň „napáchli“ veľkomestským životom, si u svojich krajanov nezriedka vyslúžili závisť či pohŕdanie, čo sa mohlo premietnuť na vnímanie Bratislavčanov ako skupiny. Mimochodom, podľa niekoľko rokov starého výskumu sa Bratislavčania (po Rómoch, „tých hore“, majetných, Maďaroch a podnikateľoch) ocitli na šiestom mieste skupín obyvateľstva, voči ktorým má obyvateľstvo Slovenska najväčšie výhrady.
.rýchla, drahá, bohatá
Tento trend nedávno potvrdil aj prieskum spoločnosti TNS. Kým podľa Bratislavčanov je ich mesto najmä rýchle, príjemné, atraktívne a agresívne, obyvatelia ostatných regiónov sa domnievajú, že Bratislava je drahá, veľká, povrchná a romantická. Keď mali respondenti zhodnotiť jednotlivé výroky o „krásavici na Dunaji“, najväčšia časť z nich sa zhodla na vete, že Bratislava ekonomicky napreduje na úkor zvyšku krajiny (39 percent respondentov súhlasilo úplne a 32 percent skôr súhlasilo). Paradoxne rovnaký podiel respondentov súhlasil s názorom, že Bratislava začína byť preplnená ľuďmi z ostatných regiónov a že je oprávnene hlavným mestom Slovenska.
Na prvý pohľad sa takému vnímaniu nemôžeme čudovať. Bratislavský kraj sa podľa februárovej správy Eurostatu umiestnil v rebríčku priemernej výšky HDP na hlavu na 32. mieste z 268 skúmaných európskych regiónov. Bratislavský HDP prekročil európsky priemer o 29 percentuálnych bodov a oproti východoslovenskému je trojnásobný. Sama Bratislava je takisto jedinou časťou Slovenska, kde sa na tvorbe HDP podieľa väčšou mierou obchod a služby než priemysel. V Bratislave, ktorá má oficiálne okolo 425-tisíc obyvateľov, podniká vyše 22-tisíc právnických a 43-tisíc fyzických osôb. Nezamestnanosť v celom kraji dosahuje 4,3 percenta a priemerný plat takmer 25-tisíc korún. Spolu so stále rastúcimi cenami a počtom bytov, skvalitňujúcim sa vozovým parkom a novými dopravnými stavbami je tých dôvodov na predstavu, že je to život nad pomery a na úkor iných, vcelku dosť.
.kto sa má lepšie?
„Tvrdenie, že Bratislava rastie na úkor iných, je zvláštne a nezmyselné,“ hovorí ekonóm Anton Marcinčin. „Skôr by sa dalo baviť o tom, či bohatšie regióny dotujú chudobnejšie, či dochádza k prerozdeľovaniu. Mne sa zdá, že zaostalejšie regióny, ktoré historicky a z rôznych iných príčin nemajú to šťastie, z bohatších regiónov skôr ťažia a získavajú.“
Podobný názor zastáva aj Martin Chren z Nadácie F. A. Hayeka, podľa ktorého nemá otázka, ktorý región žije na úkor iného, pri slobodnom pohybe osôb a tovaru zmysel: „Pokiaľ hovoríme o slobodnom rozhodnutí ľudí prísť z iných regiónov žiť a pracovať do Bratislavy, ťažko v tejto prirodzenej situácii hovoriť o nejakom vykorisťovaní, takú diskusiu považujem skôr len za zámienku na hľadanie nejakých prerozdeľovacích mechanizmov.“
Chren navyše spochybňuje aj štatistiky o úrovni HDP na hlavu, ktoré sú silno skresľované napríklad ľuďmi, ktorí do veľkých miest dochádzajú za prácou. Ich príjmy sa totiž štatisticky zahŕňajú napríklad do Bratislavy, ale ich časť je využitá inde, čím sa rozdiely medzi regiónmi štatisticky umelo prehlbujú.
Dôležitým faktorom, prečo ľudia vnímajú Bratislavu ako mesto, ktoré „vykorisťuje“ ostatné kraje, je podľa Marcinčina fakt, že do obrazu Bratislavčanov v očiach zvyšku krajiny sa síce zmestí ich vyšší príjem, ale už nie aj vyššie životné náklady: „Keby si to ľudia zrátali, je veľmi pravdepodobné, že by z hľadiska životnej úrovne na tom boli štátni zamestnanci v regiónoch lepšie ako štátni zamestnanci v Bratislave. A rovnako by možno dopadli aj živnostníci.“
.nie sme si rovní
Zmysluplnejšie než pýtať sa, na čí úkor Bratislava napreduje, je hľadať príčiny, pre ktoré je hlavné mesto také úspešné. Odhliadnuc od už spomínaných predností stojí za to spomenúť vysokú koncentráciu ľudí, kapitálu a know-how. Bratislava je najväčším slovenským mestom už minimálne dve storočia, leží v blízkosti západných trhov, má bohatú priemyselnú tradíciu a tradíciu koncentrácie vzdelancov a podnikavých ľudí. Tí síce už nemusia podnikať v odbore, v ktorom uspeli ich starí rodičia, ale akýsi druh kolektívnej pamäte v nich pretrváva aj dnes.
Marcinčin upozorňuje, že keď chceme poznať podmienky rozvoja Bratislavy, mali by sme sa pozrieť aj na doterajšie smerovanie zahraničných investícií (nie však investičných stimulov a eurofondov, ktoré často nelogicky smerujú na bohatšie územia): „To nie je tak, že niekto určil, kam majú ísť, aby tým niekomu poškodil alebo ho zvýhodnil. Je to tak, že trh ohodnotil určité miesto ako vhodné na investovanie. A trh jednoznačne určil, že na prvom mieste to bola Bratislava.“ Dnes je Slovensko podľa Marcinčina čítankovým príkladom toho, ako sa, keď už hlavné mesto vyčerpáva svoje možnosti, investori začali obzerať aj po iných mestách, napríklad po Trnave a Žiline.
To, že by rovnaký boom zažili všetky regióny, je však iluzórne. Problémovým aj naďalej zostane napríklad pás južných okresov od Nitry po Košice, ktorému chýba pre veľké investície už jeden zo základných predpokladov – veľké mestá s vysokou koncentráciou kvalifikovaných ľudí.
Napriek všeobecnému trendu si treba priznať jednu vec – regionálne rozdiely sú normálne a latentne existovali aj za socializmu, ktorý sa síce snažil vyrovnávať sociálne rozdiely, ale hospodárske a ekonomické dedičstvo nezmenil. Po roku 1989 sa situácia s mnohými bolestnými dôsledkami len obnažila. Určite je však lepšie sa pozrieť na neskreslenú skutočnosť a trebárs aj na aktivitu obecných, mestských a župných úradov, ako nadávať na bratislavských „čávov“ v nablýskaných autách.
.tomáš Gális
S istou dávkou zjednodušenia by sa dalo povedať, že Bratislava sa stala obeťou svojho úspechu. Leží v blízkosti Rakúska a Maďarska, zažila búrlivú urbanizáciu, hlavným mestom Slovenska je nepretržite od roku 1919, ťažila zo svojho priemyslu, služieb, dopravného spojenia, univerzít i prisťahovalectva z regiónov. A napriek tomu (či práve preto) ju zvyšok Slovenska nemá veľmi v láske.
.prešporok
Stačilo pritom veľmi málo a dnes by sme možno nadávali na nejaké iné mesto. Keď sa v roku 1918 rozpadla rakúsko-uhorská monarchia a vznikla prvá Československá republika, vôbec nebolo jasné, či sa Prešporok stane súčasťou nového štátu. Geografické i etnické hranice územia horného Uhorska boli dosť nejasné. V samotnom Prešporku žilo možno päť percent Slovákov, okrem nich tu bývali najmä Maďari, Nemci, Židia a Chorváti.
Internacionálny charakter mesta a výhodná poloha dali vzniknúť predstave, že sa mesto na Dunaji môže zmeniť na samostatné a bohaté slobodné mesto podľa vzoru poľského Gdanska. Zo strategických príčin (ako bol napríklad veľký prístav, železničné spojenie a prirodzená hranica na rieke) však pražská vláda nemohla samostatnosť mesta dovoliť a na Nový rok 1919 mesto obsadili legionári.
Obyvatelia neboli nadšení – boli predsa uhorskými občanmi. Poslednou ranou, ktorá zabila sen o samostatnom vývoji, bola Versailleská dohoda, ktorá v júni v roku 1919 definitívne presadila pričlenenie mesta, vtedy už (trochu zmätočne) premenovaného na Bratislavu, k Československej republike. Maďari, ktorí neboli ochotní zložiť prísahu na československú ústavu, pomaly odchádzali a ich miesto začali zaujímať Česi. Tým sa vlastne začala aj slovakizácia mesta.
Myšlienka „hlavného mesta“ sa vyvinula už v 19. storočí. Kandidátov bolo viacero – Turčiansky Svätý Martin, Banská Bystrica a Zvolen, o ktorých sa hovorilo aj v tridsiatych a deväťdesiatych rokoch, či Nitra. Nakoniec však v polovici roku 1919 zvíťazila Bratislava. Pre všetky svoje danosti, preto, že počas tureckej okupácie už bola hlavným mestom Uhorska či preto, že v nej už od začiatku februára sídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom.
.vidiek proti „svojim“
Nebratislavčania môžu mať so svojím hlavným mestom problém už len preto, že si Bratislava svoje výsadné postavenie (i keď s meniacim sa množstvom právomocí) a s nim spojenú koncentráciu politickej a ekonomickej moci udržala počas prvej republiky, vojnového štátu i komunizmu a drží si ho dodnes. Podobne – teda s veľkou dávkou žiarlivosti a niekedy akejsi ukrivdenosti – sa konkurenčné mestá či vidiecke oblasti dívajú aj na Prahu, Varšavu či Madrid.
Dôvodom je množstvo úradov, podnikov ako aj neproporčnosť hlavného mesta vzhľadom k ostatným sídlam. V tom slovenskom žije takmer desatina obyvateľov celej krajiny.
Oproti iným metropolám sa však Bratislava môže „pochváliť“ jednou zvláštnosťou – väčšina staršej a strednej generácie sa nenarodila v Bratislave, ale prisťahovala sa sem v rámci veľkých imigračných vĺn po roku 1918, 1945 a v šesťdesiatych rokoch. Tým, že si uchovávajú silné väzby na svoje rodiská a zároveň „napáchli“ veľkomestským životom, si u svojich krajanov nezriedka vyslúžili závisť či pohŕdanie, čo sa mohlo premietnuť na vnímanie Bratislavčanov ako skupiny. Mimochodom, podľa niekoľko rokov starého výskumu sa Bratislavčania (po Rómoch, „tých hore“, majetných, Maďaroch a podnikateľoch) ocitli na šiestom mieste skupín obyvateľstva, voči ktorým má obyvateľstvo Slovenska najväčšie výhrady.
.rýchla, drahá, bohatá
Tento trend nedávno potvrdil aj prieskum spoločnosti TNS. Kým podľa Bratislavčanov je ich mesto najmä rýchle, príjemné, atraktívne a agresívne, obyvatelia ostatných regiónov sa domnievajú, že Bratislava je drahá, veľká, povrchná a romantická. Keď mali respondenti zhodnotiť jednotlivé výroky o „krásavici na Dunaji“, najväčšia časť z nich sa zhodla na vete, že Bratislava ekonomicky napreduje na úkor zvyšku krajiny (39 percent respondentov súhlasilo úplne a 32 percent skôr súhlasilo). Paradoxne rovnaký podiel respondentov súhlasil s názorom, že Bratislava začína byť preplnená ľuďmi z ostatných regiónov a že je oprávnene hlavným mestom Slovenska.
Na prvý pohľad sa takému vnímaniu nemôžeme čudovať. Bratislavský kraj sa podľa februárovej správy Eurostatu umiestnil v rebríčku priemernej výšky HDP na hlavu na 32. mieste z 268 skúmaných európskych regiónov. Bratislavský HDP prekročil európsky priemer o 29 percentuálnych bodov a oproti východoslovenskému je trojnásobný. Sama Bratislava je takisto jedinou časťou Slovenska, kde sa na tvorbe HDP podieľa väčšou mierou obchod a služby než priemysel. V Bratislave, ktorá má oficiálne okolo 425-tisíc obyvateľov, podniká vyše 22-tisíc právnických a 43-tisíc fyzických osôb. Nezamestnanosť v celom kraji dosahuje 4,3 percenta a priemerný plat takmer 25-tisíc korún. Spolu so stále rastúcimi cenami a počtom bytov, skvalitňujúcim sa vozovým parkom a novými dopravnými stavbami je tých dôvodov na predstavu, že je to život nad pomery a na úkor iných, vcelku dosť.
.kto sa má lepšie?
„Tvrdenie, že Bratislava rastie na úkor iných, je zvláštne a nezmyselné,“ hovorí ekonóm Anton Marcinčin. „Skôr by sa dalo baviť o tom, či bohatšie regióny dotujú chudobnejšie, či dochádza k prerozdeľovaniu. Mne sa zdá, že zaostalejšie regióny, ktoré historicky a z rôznych iných príčin nemajú to šťastie, z bohatších regiónov skôr ťažia a získavajú.“
Podobný názor zastáva aj Martin Chren z Nadácie F. A. Hayeka, podľa ktorého nemá otázka, ktorý región žije na úkor iného, pri slobodnom pohybe osôb a tovaru zmysel: „Pokiaľ hovoríme o slobodnom rozhodnutí ľudí prísť z iných regiónov žiť a pracovať do Bratislavy, ťažko v tejto prirodzenej situácii hovoriť o nejakom vykorisťovaní, takú diskusiu považujem skôr len za zámienku na hľadanie nejakých prerozdeľovacích mechanizmov.“
Chren navyše spochybňuje aj štatistiky o úrovni HDP na hlavu, ktoré sú silno skresľované napríklad ľuďmi, ktorí do veľkých miest dochádzajú za prácou. Ich príjmy sa totiž štatisticky zahŕňajú napríklad do Bratislavy, ale ich časť je využitá inde, čím sa rozdiely medzi regiónmi štatisticky umelo prehlbujú.
Dôležitým faktorom, prečo ľudia vnímajú Bratislavu ako mesto, ktoré „vykorisťuje“ ostatné kraje, je podľa Marcinčina fakt, že do obrazu Bratislavčanov v očiach zvyšku krajiny sa síce zmestí ich vyšší príjem, ale už nie aj vyššie životné náklady: „Keby si to ľudia zrátali, je veľmi pravdepodobné, že by z hľadiska životnej úrovne na tom boli štátni zamestnanci v regiónoch lepšie ako štátni zamestnanci v Bratislave. A rovnako by možno dopadli aj živnostníci.“
.nie sme si rovní
Zmysluplnejšie než pýtať sa, na čí úkor Bratislava napreduje, je hľadať príčiny, pre ktoré je hlavné mesto také úspešné. Odhliadnuc od už spomínaných predností stojí za to spomenúť vysokú koncentráciu ľudí, kapitálu a know-how. Bratislava je najväčším slovenským mestom už minimálne dve storočia, leží v blízkosti západných trhov, má bohatú priemyselnú tradíciu a tradíciu koncentrácie vzdelancov a podnikavých ľudí. Tí síce už nemusia podnikať v odbore, v ktorom uspeli ich starí rodičia, ale akýsi druh kolektívnej pamäte v nich pretrváva aj dnes.
Marcinčin upozorňuje, že keď chceme poznať podmienky rozvoja Bratislavy, mali by sme sa pozrieť aj na doterajšie smerovanie zahraničných investícií (nie však investičných stimulov a eurofondov, ktoré často nelogicky smerujú na bohatšie územia): „To nie je tak, že niekto určil, kam majú ísť, aby tým niekomu poškodil alebo ho zvýhodnil. Je to tak, že trh ohodnotil určité miesto ako vhodné na investovanie. A trh jednoznačne určil, že na prvom mieste to bola Bratislava.“ Dnes je Slovensko podľa Marcinčina čítankovým príkladom toho, ako sa, keď už hlavné mesto vyčerpáva svoje možnosti, investori začali obzerať aj po iných mestách, napríklad po Trnave a Žiline.
To, že by rovnaký boom zažili všetky regióny, je však iluzórne. Problémovým aj naďalej zostane napríklad pás južných okresov od Nitry po Košice, ktorému chýba pre veľké investície už jeden zo základných predpokladov – veľké mestá s vysokou koncentráciou kvalifikovaných ľudí.
Napriek všeobecnému trendu si treba priznať jednu vec – regionálne rozdiely sú normálne a latentne existovali aj za socializmu, ktorý sa síce snažil vyrovnávať sociálne rozdiely, ale hospodárske a ekonomické dedičstvo nezmenil. Po roku 1989 sa situácia s mnohými bolestnými dôsledkami len obnažila. Určite je však lepšie sa pozrieť na neskreslenú skutočnosť a trebárs aj na aktivitu obecných, mestských a župných úradov, ako nadávať na bratislavských „čávov“ v nablýskaných autách.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.