Nič nepotrebujem v Bruseli väčšmi než túto knihu. Raz som obedoval s jednou francúzskou tlmočníčkou. Zrazu stíšila hlas. Pri vedľajšom stole zbadala účastníkov konferencie, na ktorej práve tlmočila. Témou konferencie bola liberalizácia pošty. Úradníci členských štátov vraj zvyčajne mlčia, povedala mi. Na konferenciách na tejto úrovni sa tlmočí len z málo jazykov, angličtina úradníkov, najmä z východnej Európy, je údajne chabá, tak radšej mlčia.
Tlmočníčka mi ukázala muža s úzkou holou lebkou, vedúceho pracovníka medzinárodnej poradenskej firmy PriceWaterhouseCoopers. „Ten udáva na konferencii tón,“ povedala. Od tej chvíle som si začal tohto staršieho pána premeriavať. Konečne som mal v Bruseli taký zriedkavý pocit, že vidím niekoho ozaj mocného.
Poradca mal pichľavý pohľad. Keď ho niekto oslovil, nechal vidličku s napichnutým kúskom mäsa visieť v polovičnej výške nad tanierom. Poskytol stručnú odpoveď a vzápäti začal mohutne žuť.
Dovtedy som o nich nepočul. Vplyv „veľkej štvorky“ bol pre mňa novinkou. Tiež som nevedel, že každý program Európskej komisie sa musí externe evaluovať, z čoho žijú zástupy poradcov a zase len „veľká štvorka“. Prišiel som do Bruselu celkom naivne. Ba nevedel som ani len to, že enviromentálna loby ako World Wildlife Fund sa necháva financovať Komisiou.
Zato teraz mám túto knihu, The European Public Affairs Directory. Najrozsiahlejší zoznam lobistických spoločností a inštitúcií v Bruseli, 578 strán, veľký formát, vysoký lesk, hmotnosť dobrých pár kíl. „Directory“ obsahuje 3 500 lobistických spoločností, 7 000 pracovníkov v lobingu a 20 000 európskych zamestnancov. Vydáva ho DODS v Londýne, v tlačenej aj elektronickej podobe, oboje za mastnú cenu. Päť mesiacov som žobronil o jeden exemplár, až kým mi neprišiel vo veľkej bielej, viackrát omotanej obálke švajčiarskej pošty. Odvtedy len nerád odchádzam z domu bez „Directory“.
Znova a znova si v „Directory“ listujem. Už dávno sa čudujem, že mi veľa mladých ľudí v eurobubline rozpráva ten istý príbeh: „Pracujem pre firmu, ktorá robí pre Komisiu internetové stránky.“ Zoznámil som sa s jednou mladou Nemkou, ktorá spolupracovala v Írsku na kampani za druhé referendum o zmluve z Nice. Výsledok tohto referenda bolo „áno“. Kto dokáže vnútiť vzpurným národom nezrozumiteľné zmluvy, má v Bruseli žiadanú špeciálnu kvalifikáciu. Túto mladú Nemku okamžite vzali. Zamestnala ju firma s dánskym vedením, produkujúca internetové filmy, pre ktoré by bolo najprv treba vyprodukovať publikum.
„European Service Network“ tak vyrobil pre komisára pre životné prostredie 21 videoanimácií. Na obraze veselo poskakuje 21 environmentálne uvedomelých tínedžerov a v 21 jazykoch navrhuje opatrenia proti klimatickým zmenám. Mladá Nemka radí: „Zbieram korkové zátky, odovzdávam ich v jednej firme, a potom sa zrecyklujú na sandále. Sú super pohodlné a nie sú škodlivé pre životné prostredie, kúp si ich aj ty!“
Pomocou „transparentného systému financovania“ Komisie som zistil, že „European Service Network“ zarobil za rok 2007 na Komisii 5 299 043 eur. Hľadal som firmu v „Directory“, no nenašiel som ju tam. Pritom zamestnáva v Bruseli stovku ľudí. V Bruseli je toho veľa, o čom nevie ani hrubé „Directory“.
A predsa sa s touto modrou knihou rád prechádzam. Najradšej by som z „Directory“ predčítaval celé večery v divadle. Ako zvučne sa niektoré poradenské firmy volajú: “Electus”, “Brattle Group”, “Insight Consulting”, “Métaphore”, “Plato Communications”, “Political Intelligence”, “Sovereign Strategy”.
A kto všetko si v hlavnom meste neplatí kanceláriu! „Európska asociácia výrobcov raňajkových cereálií“, „Európska federácia dovozcov parkiet”, „Európsky výbor pre profesionálnych inštruktorov potápania“. Zoznamy v „Directory“ sú poéziou Bruselu.
Tlmočníčka mi ukázala muža s úzkou holou lebkou, vedúceho pracovníka medzinárodnej poradenskej firmy PriceWaterhouseCoopers. „Ten udáva na konferencii tón,“ povedala. Od tej chvíle som si začal tohto staršieho pána premeriavať. Konečne som mal v Bruseli taký zriedkavý pocit, že vidím niekoho ozaj mocného.
Poradca mal pichľavý pohľad. Keď ho niekto oslovil, nechal vidličku s napichnutým kúskom mäsa visieť v polovičnej výške nad tanierom. Poskytol stručnú odpoveď a vzápäti začal mohutne žuť.
Dovtedy som o nich nepočul. Vplyv „veľkej štvorky“ bol pre mňa novinkou. Tiež som nevedel, že každý program Európskej komisie sa musí externe evaluovať, z čoho žijú zástupy poradcov a zase len „veľká štvorka“. Prišiel som do Bruselu celkom naivne. Ba nevedel som ani len to, že enviromentálna loby ako World Wildlife Fund sa necháva financovať Komisiou.
Zato teraz mám túto knihu, The European Public Affairs Directory. Najrozsiahlejší zoznam lobistických spoločností a inštitúcií v Bruseli, 578 strán, veľký formát, vysoký lesk, hmotnosť dobrých pár kíl. „Directory“ obsahuje 3 500 lobistických spoločností, 7 000 pracovníkov v lobingu a 20 000 európskych zamestnancov. Vydáva ho DODS v Londýne, v tlačenej aj elektronickej podobe, oboje za mastnú cenu. Päť mesiacov som žobronil o jeden exemplár, až kým mi neprišiel vo veľkej bielej, viackrát omotanej obálke švajčiarskej pošty. Odvtedy len nerád odchádzam z domu bez „Directory“.
Znova a znova si v „Directory“ listujem. Už dávno sa čudujem, že mi veľa mladých ľudí v eurobubline rozpráva ten istý príbeh: „Pracujem pre firmu, ktorá robí pre Komisiu internetové stránky.“ Zoznámil som sa s jednou mladou Nemkou, ktorá spolupracovala v Írsku na kampani za druhé referendum o zmluve z Nice. Výsledok tohto referenda bolo „áno“. Kto dokáže vnútiť vzpurným národom nezrozumiteľné zmluvy, má v Bruseli žiadanú špeciálnu kvalifikáciu. Túto mladú Nemku okamžite vzali. Zamestnala ju firma s dánskym vedením, produkujúca internetové filmy, pre ktoré by bolo najprv treba vyprodukovať publikum.
„European Service Network“ tak vyrobil pre komisára pre životné prostredie 21 videoanimácií. Na obraze veselo poskakuje 21 environmentálne uvedomelých tínedžerov a v 21 jazykoch navrhuje opatrenia proti klimatickým zmenám. Mladá Nemka radí: „Zbieram korkové zátky, odovzdávam ich v jednej firme, a potom sa zrecyklujú na sandále. Sú super pohodlné a nie sú škodlivé pre životné prostredie, kúp si ich aj ty!“
Pomocou „transparentného systému financovania“ Komisie som zistil, že „European Service Network“ zarobil za rok 2007 na Komisii 5 299 043 eur. Hľadal som firmu v „Directory“, no nenašiel som ju tam. Pritom zamestnáva v Bruseli stovku ľudí. V Bruseli je toho veľa, o čom nevie ani hrubé „Directory“.
A predsa sa s touto modrou knihou rád prechádzam. Najradšej by som z „Directory“ predčítaval celé večery v divadle. Ako zvučne sa niektoré poradenské firmy volajú: “Electus”, “Brattle Group”, “Insight Consulting”, “Métaphore”, “Plato Communications”, “Political Intelligence”, “Sovereign Strategy”.
A kto všetko si v hlavnom meste neplatí kanceláriu! „Európska asociácia výrobcov raňajkových cereálií“, „Európska federácia dovozcov parkiet”, „Európsky výbor pre profesionálnych inštruktorov potápania“. Zoznamy v „Directory“ sú poéziou Bruselu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.