Ani sa nechcelo veriť, že 18 rokov po Novembri sa ešte objaví takéto vzrušujúce a literárne zaujímavé svedectvo o časoch komunizmu a o vytriezvovaní jednej generácie. Dvadsať rokov po Novembri je tu z tohto vydavateľstva ďalšia autentická výpoveď – knižka Sedem dní do pohrebu. Napísal ju človek, dnes už takmer neznámy a celkom zabudnutý – prekladateľ, publicista, literárny a filmový kritik Ján Rozner (1922 – 2006). Človek, ktorý po normalizácii prestal oficiálne existovať a v roku 1976 sa vysťahoval do západného Nemecka, kde aj zomrel. Vďaka vydavateľovi sa teraz Rozner akoby vrátil a povedal nám, ako to bolo.
Knižka je zaujímavá už svojou formou – je to vlastne akýsi denník siedmich dní, ktoré plynú medzi smrťou a pohrebom jeho manželky Zory Jesenskej. Známa prekladateľka a publicistka Jesenská zomrela v roku 1972 už ako odstavená dôchodkyňa, ktorej meno sa nesmelo verejne spomenúť a ktorej preklady – v prvom rade jej najznámejší preklad, Pasternakov Doktor Živago, knižnice dôsledne vyradili zo svojich zbierok.
Rozner podrobne opisuje sedem dní od ženinej náhlej smrti až do jej pohrebu, občas pritom zachádza až do neuveriteľných detailov (kedy išiel na WC, ako polieval kvety, čo si prihrieval na obed...), ale nie je to únavný zápis banalít, má to vnútorné napätie a každý zachytený detail má svoj presný zmysel a význam.
Rozner uprostred príprav na pohreb bilancuje svoj život, spomína na manželku, na to, ako sa vyvíjal ich nie celkom obvyklý a dlho odsudzovaný vzťah (Jesenská bola od Roznera staršia o 13 rokov). Neemotívne, vecne konfrontuje ich rozdielne povahy aj prístup k životu. Ona, so slávnym literárnym príbuzným (Jankom Jesenským), dievča z panskej martinskej rodiny, ktorú nedokázala opustiť ani kvôli manželovi, on chlapec z chudobnej bratislavskej periférie bez vzdelania i vysokých ambícií.
Podstata knižky však nie je v opise siedmich dní či jedného manželstva, Rozner zaznamenal najmä rozbiehajúcu sa normalizáciu, ktorá selektovala ľudí v ich okolí. A lámala aj mnohé charaktery. To Rozner zaznamenáva bez veľkých škrupúľ.
Napokon, on ani o sebe netají nič – priznáva psychické problémy, alkoholizmus, nízke sebavedomie, malú ambicióznosť i nedostatok pevnej vôle. O svojich nedostatkoch hovorí s chladnokrvnou otvorenosťou, a preto potom nemá zábrany hovoriť otvorene a s krutou iróniou aj o druhých. V niektorých prípadoch sa preto milosrdne objavujú iba krstné mená a iniciálky priezviska (je možné, že to upravil vydavateľ), aby tie spomienky neurazili či nezranili konkrétnych ľudí.
Ale pri písaní Roznera nijaké ohľady neobmedzovali, knižku písal v exile a ako rodený pesimista asi ani nedúfal, že raz na Slovensku vyjde. Preto nemal potrebu brať na niekoho ohľad, a už vôbec nie na seba. O sebe píše v tretej osobe, takže nie ja – ale on „nemal v sebe nejaké centrum“, on len „amatérsky fuškáril“ a „preflákal svoj život“. A on „veľmi rabiátne cítil na sebe všelijaké doby“. Alebo aj takto: „Keby bol preflákal ešte viac zo svojho života, čo na tom, suma života nie je súčet výkonov, dosiahnutých alebo nedosiahnutých. Desaťročia bol svedkom niečoho, čo sa stále menilo. Desaťročia bol trochu šibnutým outsiderom, ktorý najradšej stál na brehu a díval sa na uplývajúce vody, ako sa dvíhajú a klesajú...“
Škoda, že ten flákač a šibnutý outsider nenapísal toho viac.
Ale niekedy stačí aj jedna silná kniha. Tá Roznerova sa tu objavila tri roky po jeho smrti a 37 rokov od udalosti, ktorá ho na napísanie spomienok inšpirovala. Neskoro, ale predsa.
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu Albert Marenčin vydavateľstvo PT, 2009
Knižka je zaujímavá už svojou formou – je to vlastne akýsi denník siedmich dní, ktoré plynú medzi smrťou a pohrebom jeho manželky Zory Jesenskej. Známa prekladateľka a publicistka Jesenská zomrela v roku 1972 už ako odstavená dôchodkyňa, ktorej meno sa nesmelo verejne spomenúť a ktorej preklady – v prvom rade jej najznámejší preklad, Pasternakov Doktor Živago, knižnice dôsledne vyradili zo svojich zbierok.
Rozner podrobne opisuje sedem dní od ženinej náhlej smrti až do jej pohrebu, občas pritom zachádza až do neuveriteľných detailov (kedy išiel na WC, ako polieval kvety, čo si prihrieval na obed...), ale nie je to únavný zápis banalít, má to vnútorné napätie a každý zachytený detail má svoj presný zmysel a význam.
Rozner uprostred príprav na pohreb bilancuje svoj život, spomína na manželku, na to, ako sa vyvíjal ich nie celkom obvyklý a dlho odsudzovaný vzťah (Jesenská bola od Roznera staršia o 13 rokov). Neemotívne, vecne konfrontuje ich rozdielne povahy aj prístup k životu. Ona, so slávnym literárnym príbuzným (Jankom Jesenským), dievča z panskej martinskej rodiny, ktorú nedokázala opustiť ani kvôli manželovi, on chlapec z chudobnej bratislavskej periférie bez vzdelania i vysokých ambícií.
Podstata knižky však nie je v opise siedmich dní či jedného manželstva, Rozner zaznamenal najmä rozbiehajúcu sa normalizáciu, ktorá selektovala ľudí v ich okolí. A lámala aj mnohé charaktery. To Rozner zaznamenáva bez veľkých škrupúľ.
Napokon, on ani o sebe netají nič – priznáva psychické problémy, alkoholizmus, nízke sebavedomie, malú ambicióznosť i nedostatok pevnej vôle. O svojich nedostatkoch hovorí s chladnokrvnou otvorenosťou, a preto potom nemá zábrany hovoriť otvorene a s krutou iróniou aj o druhých. V niektorých prípadoch sa preto milosrdne objavujú iba krstné mená a iniciálky priezviska (je možné, že to upravil vydavateľ), aby tie spomienky neurazili či nezranili konkrétnych ľudí.
Ale pri písaní Roznera nijaké ohľady neobmedzovali, knižku písal v exile a ako rodený pesimista asi ani nedúfal, že raz na Slovensku vyjde. Preto nemal potrebu brať na niekoho ohľad, a už vôbec nie na seba. O sebe píše v tretej osobe, takže nie ja – ale on „nemal v sebe nejaké centrum“, on len „amatérsky fuškáril“ a „preflákal svoj život“. A on „veľmi rabiátne cítil na sebe všelijaké doby“. Alebo aj takto: „Keby bol preflákal ešte viac zo svojho života, čo na tom, suma života nie je súčet výkonov, dosiahnutých alebo nedosiahnutých. Desaťročia bol svedkom niečoho, čo sa stále menilo. Desaťročia bol trochu šibnutým outsiderom, ktorý najradšej stál na brehu a díval sa na uplývajúce vody, ako sa dvíhajú a klesajú...“
Škoda, že ten flákač a šibnutý outsider nenapísal toho viac.
Ale niekedy stačí aj jedna silná kniha. Tá Roznerova sa tu objavila tri roky po jeho smrti a 37 rokov od udalosti, ktorá ho na napísanie spomienok inšpirovala. Neskoro, ale predsa.
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu Albert Marenčin vydavateľstvo PT, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.