Na otázku, či veril, že sa dožije konca studenej vojny, Roger Scruton odpovedá, že vôbec nie. Tak ako on uvažovali v druhej polovici 20. storočia mnohí ľudia. Dnes, zdá sa, málokto čaká, že by studená vojna mohla ožiť. Ide opäť o omyl?
Britský filozof Roger Scruton nebol v otázke studenej vojny salónnym teoretikom. Podporoval československých disidentov, podieľal sa na organizácii ich bytových prednášok a seminárov a viackrát ako „tajný prednášateľ“ navštívil komunistické Československo. Sledovala ho ŠtB a britský profesor tak videl komunizmus nielen zvonka, ale zažil ho, aspoň čiastočne, aj na vlastnej koži. Potom ho prekvapilo, ako rýchlo tento zločinný režim padol. „Malo mi byť jasné,“ povedal pre .týždeň, „že studená vojna musí prestať, len čo si tajná polícia a vojenské kruhy v Sovietskom zväze uvedomia, že jej ukončením si zlepšia svoje osobné postavenie.“
.keď sa Sovieti bránia
Studená vojna má, aspoň podľa rôznych historických vysvetlení, viacero začiatkov. Najširšie prijímaná verzia hovorí, že ju možno datovať od konca druhej svetovej vojny, od januára roku 1947, keď sa americká a britská okupačná zóna v Nemecku spojili do jednej „dvojzóny“. Od tejto chvíle stáli Američania a Briti spoločne proti Sovietom. V marci vyhlásil americký prezident Harry Truman doktrínu, v ktorej sa spomínala stratégia „zadržiavania“ komunizmu – tzv. containment. Bola to reakcia na to, že Sovietskemu zväzu sa od konca druhej svetovej vojny podarilo dosiahnuť zásadný vplyv na politiku mnohých východoeurópskych a stredoeurópskych krajín. Trumanom ohlásená stratégia mala za úlohu udržať komunizmus tam, kde bol: nepustiť ho ďalej, ale ani ho nevyháňať z území, ktoré dobyl.
Časť amerických historikov od 60. rokov minulého storočia však tvrdí, že studená vojna má korene hlbšie – ešte v obchodných sporoch medzi Spojenými štátmi a Ruskom v 19. storočí. Podľa týchto historikov, známych ako „revizionisti“, je za studenou vojnou menej ideologických a viac pragmatických príčin. Veľmi kontroverzné je ich tvrdenie, že Sovietsky zväz sa v rokoch po druhej svetovej vojne cítil ohrozovaný Západom, takže si východnú Európu podrobil vlastne z „obranných dôvodov“. Ak by sme aj revizionistom uverili, na behu dejín to veľa nemení. Tak či onak, na sovietsky „pocit ohrozenia“ doplatili milióny ľudí.
Dnes Rusko opäť hlása, že sa cíti ohrozené. Hrozbu vidí v budovaní systému protiraketovej obrany v štátoch strednej a východnej Európy, v tom, že ho Západ údajne dostatočne nerešpektuje a adresuje mu kritiku. Je možné, že na ruský „pocit ohrozenia“ znovu ktosi doplatí? Kto to bude?
.bojte sa nás!
Rusko robí jeden za druhým kroky, ktoré vyvolávajú obavy. Najostrejšie vystupuje v otázke protiraketového obranného systému, ktorý má zahrnúť aj štáty strednej a východnej Európy. V týchto diskusiách nepripúšťa Kremeľ nijaké dôvody druhej strany. Aj Slovensko dostalo okľukou výstrahu, keď prezident Putin povedal osobne premiérovi Ficovi, že ak sa v Česku a Poľsku postavia protiraketové základne, Rusko na tieto krajiny namieri svoje jadrové rakety.
Prudká bola aj ruská reakcia na vyšetrovanie smrti bývalého agenta KGB Litvinenka, ktorého koncom minulého roka otrávili v Londýne. Rusko odmieta vydať hlavného podozrivého do Veľkej Británie a nešetrí invektívami. Nasledovali preteky vo vypovedávaní diplomatov a hneď aj ruské vojenské provokácie vo vzdušnom priestore.
Najväčšie obavy však prišli po rozhodnutí Ruska ukončiť účasť na Zmluve o konvenčných zbraniach v Európe uzavretej v roku 1990. Zmluva známa pod skratkou CFE bola totiž dlho vnímaná ako bodka za studenou vojnou. Už v apríli Putin vyhlásil, že Rusko na svoje plnenie podmienok tejto zmluvy uvaľuje moratórium. V júli podpísal dekrét o ukončení ruskej účasti na tejto zmluve. Odteraz, uviedlo ruské ministerstvo zahraničných vecí, bude počet ruskej vojenskej techniky závisieť od vojensko-politickej situácie.
Čo to všetko znamená? Čo Rusko chce, keď čoraz agresívnejšie vystupuje na medzinárodnej scéne? Napríklad aféra Litvinenko, teda otrávenie zbeha z KGB Litvinenka pravdepodobne iným bývalým agentom KGB, je podľa analytika Alexandra Dulebu zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku zároveň o konkrétnej afére, ako aj o medzinárodnej pozícii Ruska. „Británia sa dotkla záležitosti, ktorá je pre súčasné Rusko veľmi citlivá – fungovania ruských tajných služieb. Spochybnenie FSB by totiž znamenalo spochybnenie celého režimu v Rusku a to Kremeľ nemôže pred kľúčovými voľbami, ktoré sa budú konať koncom tohto a začiatkom budúceho roka, pripustiť.“ Rusko, tvrdí Duleba, potrebuje vonkajšiu konfrontáciu, aby si vnútorne stabilizovalo režim – odviedlo vnútorné napätie von, zvýšilo pocit vonkajšieho ohrozenia, a tak podporilo lojalitu občanov voči štátu. „Je to starý politický trik. A keď sú elektronické médiá pod kontrolou moci a verejnosť nemá alternatívny zdroj informácií, funguje to takmer bezchybne.“
Roger Scruton k afére Litvinenko hovorí, že tu ani tak nejde o to, čo chce dnešné Rusko. Skôr o to, „čo chce stará sieť KGB vedená Putinom. A tá chce, čo chcela vždy: ovládnuť zdroje a ľudí, ktorí im tieto zdroje zabezpečia. Putin chce svetu ukázať, že kto ho kritizuje, ten si to odpyká. Preto utečenci pred KGB hľadajú útočisko v Londýne, kde majú princípy ešte akú-takú váhu. A preto chcel Putin ukázať, že ich môže dať vraždiť aj tam. To všetko funguje podľa dávnej logiky ruskej vlády tajných služieb.“
.bipolárna európa
Rusko si zrejme naozaj rieši domáce problémy na zahraničnom javisku a zároveň sa lieči z pocitu outsiderstva. V usporiadaní sveta po studenej vojne mu totiž zvýšila menej významná rola, než po akej túži. Najohrozenejšie je tu teda ego Ruska. To však neznamená, že ruský pocit ohrozenia by nemohol svetu priniesť problémy. K radikálnym riešeniam frustrácie by totiž mohla patriť aj snaha o návrat k bipolárnemu svetu – takému, v ktorom by sa Rusku ušiel väčší kus vplyvu. Na podobnú snahu by medzi prvými doplatila práve stredná Európa.
Alexander Duleba je však presvedčený, že návrat k bipolárnemu svetu cieľom Kremľa nie je. Kremeľ podľa neho presadzuje od roku 1996 multipolárne usporiadanie sveta, kde by bolo Rusko iba jedným z pólov. „Na stratégii sa nezmenilo nič, rozdiel je iba v možnostiach Ruska presadzovať ju. Tie sa za posledné tri roky zmenili naozaj podstatne.“ Rusko má už totiž nielen jadrové zbrane, ale aj veľa peňazí vďaka rastu cien ropy na svetových trhoch. A tak sa presadzuje, kde môže – najmä keď Putin cíti potrebu zabezpečiť si aj domáci front. „Svet sa už bipolárne rozdeliť nedá. Ale Európa sa rozdeliť dá. Európa s Ruskom – takým, aké dnes je – bude bipolárna.“
Ak to tak dopadne, nebude to bipolárnosť ako za starých čias. Väčšina analýz dnes hlása, že studená vojna sa už zrejme nezopakuje. Takže, ak sa nepotvrdia hlasy najväčších pesimistov, čaká nás niečo iné. Bude to skôr čosi ako studený mier: napätie bez neprestajnej hrozby skutočnej vojenskej konfrontácie, no s neprestávajúcimi naťahovačkami o politický, hospodársky a ideologický vplyv, ktoré sa budú prejavovať pri každej príležitosti. O konštruktívnu spoluprácu bude v takomto usporiadaní núdza.
Máme sa my, tu v strednej Európe, čoho báť? Rozhodne je dôvod na ostražitosť. Podľa Alexandra Dulebu bude veľa závisieť od toho, či Európska únia zmení východnú Európu vrátane Ruska. Ak nie, tak potom Rusko zmení Európsku úniu.
Žiaľ, nie je to veľmi povzbudzujúca perspektíva. Dosiaľ totiž Únia veľa sily, ani morálnej, ani pragmatickej, v konfrontáciách s Putinovým Ruskom nepreukázala. „Putin už vie, že Európska únia kapituluje,“ krčí plecami Roger Scruton. „Lebo Európska únia nemá zásady, má iba záujmy.“
.marína Gálisová
Britský filozof Roger Scruton nebol v otázke studenej vojny salónnym teoretikom. Podporoval československých disidentov, podieľal sa na organizácii ich bytových prednášok a seminárov a viackrát ako „tajný prednášateľ“ navštívil komunistické Československo. Sledovala ho ŠtB a britský profesor tak videl komunizmus nielen zvonka, ale zažil ho, aspoň čiastočne, aj na vlastnej koži. Potom ho prekvapilo, ako rýchlo tento zločinný režim padol. „Malo mi byť jasné,“ povedal pre .týždeň, „že studená vojna musí prestať, len čo si tajná polícia a vojenské kruhy v Sovietskom zväze uvedomia, že jej ukončením si zlepšia svoje osobné postavenie.“
.keď sa Sovieti bránia
Studená vojna má, aspoň podľa rôznych historických vysvetlení, viacero začiatkov. Najširšie prijímaná verzia hovorí, že ju možno datovať od konca druhej svetovej vojny, od januára roku 1947, keď sa americká a britská okupačná zóna v Nemecku spojili do jednej „dvojzóny“. Od tejto chvíle stáli Američania a Briti spoločne proti Sovietom. V marci vyhlásil americký prezident Harry Truman doktrínu, v ktorej sa spomínala stratégia „zadržiavania“ komunizmu – tzv. containment. Bola to reakcia na to, že Sovietskemu zväzu sa od konca druhej svetovej vojny podarilo dosiahnuť zásadný vplyv na politiku mnohých východoeurópskych a stredoeurópskych krajín. Trumanom ohlásená stratégia mala za úlohu udržať komunizmus tam, kde bol: nepustiť ho ďalej, ale ani ho nevyháňať z území, ktoré dobyl.
Časť amerických historikov od 60. rokov minulého storočia však tvrdí, že studená vojna má korene hlbšie – ešte v obchodných sporoch medzi Spojenými štátmi a Ruskom v 19. storočí. Podľa týchto historikov, známych ako „revizionisti“, je za studenou vojnou menej ideologických a viac pragmatických príčin. Veľmi kontroverzné je ich tvrdenie, že Sovietsky zväz sa v rokoch po druhej svetovej vojne cítil ohrozovaný Západom, takže si východnú Európu podrobil vlastne z „obranných dôvodov“. Ak by sme aj revizionistom uverili, na behu dejín to veľa nemení. Tak či onak, na sovietsky „pocit ohrozenia“ doplatili milióny ľudí.
Dnes Rusko opäť hlása, že sa cíti ohrozené. Hrozbu vidí v budovaní systému protiraketovej obrany v štátoch strednej a východnej Európy, v tom, že ho Západ údajne dostatočne nerešpektuje a adresuje mu kritiku. Je možné, že na ruský „pocit ohrozenia“ znovu ktosi doplatí? Kto to bude?
.bojte sa nás!
Rusko robí jeden za druhým kroky, ktoré vyvolávajú obavy. Najostrejšie vystupuje v otázke protiraketového obranného systému, ktorý má zahrnúť aj štáty strednej a východnej Európy. V týchto diskusiách nepripúšťa Kremeľ nijaké dôvody druhej strany. Aj Slovensko dostalo okľukou výstrahu, keď prezident Putin povedal osobne premiérovi Ficovi, že ak sa v Česku a Poľsku postavia protiraketové základne, Rusko na tieto krajiny namieri svoje jadrové rakety.
Prudká bola aj ruská reakcia na vyšetrovanie smrti bývalého agenta KGB Litvinenka, ktorého koncom minulého roka otrávili v Londýne. Rusko odmieta vydať hlavného podozrivého do Veľkej Británie a nešetrí invektívami. Nasledovali preteky vo vypovedávaní diplomatov a hneď aj ruské vojenské provokácie vo vzdušnom priestore.
Najväčšie obavy však prišli po rozhodnutí Ruska ukončiť účasť na Zmluve o konvenčných zbraniach v Európe uzavretej v roku 1990. Zmluva známa pod skratkou CFE bola totiž dlho vnímaná ako bodka za studenou vojnou. Už v apríli Putin vyhlásil, že Rusko na svoje plnenie podmienok tejto zmluvy uvaľuje moratórium. V júli podpísal dekrét o ukončení ruskej účasti na tejto zmluve. Odteraz, uviedlo ruské ministerstvo zahraničných vecí, bude počet ruskej vojenskej techniky závisieť od vojensko-politickej situácie.
Čo to všetko znamená? Čo Rusko chce, keď čoraz agresívnejšie vystupuje na medzinárodnej scéne? Napríklad aféra Litvinenko, teda otrávenie zbeha z KGB Litvinenka pravdepodobne iným bývalým agentom KGB, je podľa analytika Alexandra Dulebu zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku zároveň o konkrétnej afére, ako aj o medzinárodnej pozícii Ruska. „Británia sa dotkla záležitosti, ktorá je pre súčasné Rusko veľmi citlivá – fungovania ruských tajných služieb. Spochybnenie FSB by totiž znamenalo spochybnenie celého režimu v Rusku a to Kremeľ nemôže pred kľúčovými voľbami, ktoré sa budú konať koncom tohto a začiatkom budúceho roka, pripustiť.“ Rusko, tvrdí Duleba, potrebuje vonkajšiu konfrontáciu, aby si vnútorne stabilizovalo režim – odviedlo vnútorné napätie von, zvýšilo pocit vonkajšieho ohrozenia, a tak podporilo lojalitu občanov voči štátu. „Je to starý politický trik. A keď sú elektronické médiá pod kontrolou moci a verejnosť nemá alternatívny zdroj informácií, funguje to takmer bezchybne.“
Roger Scruton k afére Litvinenko hovorí, že tu ani tak nejde o to, čo chce dnešné Rusko. Skôr o to, „čo chce stará sieť KGB vedená Putinom. A tá chce, čo chcela vždy: ovládnuť zdroje a ľudí, ktorí im tieto zdroje zabezpečia. Putin chce svetu ukázať, že kto ho kritizuje, ten si to odpyká. Preto utečenci pred KGB hľadajú útočisko v Londýne, kde majú princípy ešte akú-takú váhu. A preto chcel Putin ukázať, že ich môže dať vraždiť aj tam. To všetko funguje podľa dávnej logiky ruskej vlády tajných služieb.“
.bipolárna európa
Rusko si zrejme naozaj rieši domáce problémy na zahraničnom javisku a zároveň sa lieči z pocitu outsiderstva. V usporiadaní sveta po studenej vojne mu totiž zvýšila menej významná rola, než po akej túži. Najohrozenejšie je tu teda ego Ruska. To však neznamená, že ruský pocit ohrozenia by nemohol svetu priniesť problémy. K radikálnym riešeniam frustrácie by totiž mohla patriť aj snaha o návrat k bipolárnemu svetu – takému, v ktorom by sa Rusku ušiel väčší kus vplyvu. Na podobnú snahu by medzi prvými doplatila práve stredná Európa.
Alexander Duleba je však presvedčený, že návrat k bipolárnemu svetu cieľom Kremľa nie je. Kremeľ podľa neho presadzuje od roku 1996 multipolárne usporiadanie sveta, kde by bolo Rusko iba jedným z pólov. „Na stratégii sa nezmenilo nič, rozdiel je iba v možnostiach Ruska presadzovať ju. Tie sa za posledné tri roky zmenili naozaj podstatne.“ Rusko má už totiž nielen jadrové zbrane, ale aj veľa peňazí vďaka rastu cien ropy na svetových trhoch. A tak sa presadzuje, kde môže – najmä keď Putin cíti potrebu zabezpečiť si aj domáci front. „Svet sa už bipolárne rozdeliť nedá. Ale Európa sa rozdeliť dá. Európa s Ruskom – takým, aké dnes je – bude bipolárna.“
Ak to tak dopadne, nebude to bipolárnosť ako za starých čias. Väčšina analýz dnes hlása, že studená vojna sa už zrejme nezopakuje. Takže, ak sa nepotvrdia hlasy najväčších pesimistov, čaká nás niečo iné. Bude to skôr čosi ako studený mier: napätie bez neprestajnej hrozby skutočnej vojenskej konfrontácie, no s neprestávajúcimi naťahovačkami o politický, hospodársky a ideologický vplyv, ktoré sa budú prejavovať pri každej príležitosti. O konštruktívnu spoluprácu bude v takomto usporiadaní núdza.
Máme sa my, tu v strednej Európe, čoho báť? Rozhodne je dôvod na ostražitosť. Podľa Alexandra Dulebu bude veľa závisieť od toho, či Európska únia zmení východnú Európu vrátane Ruska. Ak nie, tak potom Rusko zmení Európsku úniu.
Žiaľ, nie je to veľmi povzbudzujúca perspektíva. Dosiaľ totiž Únia veľa sily, ani morálnej, ani pragmatickej, v konfrontáciách s Putinovým Ruskom nepreukázala. „Putin už vie, že Európska únia kapituluje,“ krčí plecami Roger Scruton. „Lebo Európska únia nemá zásady, má iba záujmy.“
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.