Pohraničníci

Od malička som mal rád cestovanie, ale nikdy som nemal rád hranice. Už keď sme jazdili s maminkou do Nemeckej demokratickej republiky, zapísal sa mi v pamäti takmer panický strach z pohraničníkov. Prišli do autobusu a keď nemali náladu, mohli nám zabaviť aj moje nové topánky – kvôli ktorým sme do tých Drážďan vtedy šli. A i keď vás nechali byť, aspoň sa na vás poriadne nepríjemne tvárili. Čo máte koniec koncov cestovať za hranicu, všakže. Do cudziny kapitalistickej som sa pozrel až po novembri 1989, takže o pocitoch k tamojšej hranici neviem. Vraj to bolo na českej strane trikrát horšie. Ale dokážem si ich predstaviť. Pretože keď idete na východ od Slovenska, môžete ich zažiť tiež. Čím blbší štát, tým lenivejší, hlúpejší a nepríjemnejší pohraničníci. Vyžívajú sa v tom, ako pomaly pracujú, koľko vám dajú vyplniť papierov a zaplatiť poplatkov, ako vás zbuzerujú – než vás cez tú ich hranicu pustia. S pocitom neobmedzených pánov nad tými chudákmi, ktorí sa rozhodli niekam odcestovať. Navyše, čím pomalšie robia, tým lenivejšie a nepríjemnejšie vyzerajú a čím nezmyselnejšie zákony a predpisy na vás môžu vytiahnuť, tým väčšiu majú šancu na úplatok. A ľudia dávajú. Čo iné im ostáva.
Úplatky nedávam, neviem to. Neviem, ako za niekým zájsť a ako sa spýtať, aby mu to zároveň došlo a pritom sa neurazil, alebo ma rovno nedal zavrieť.
Pred pár dňami som však úplatok dal, hoci sprostredkovane. Bola sobota dopoludnia a to sa Moldavčania vydávajú k moru do niekoľkých desiatok kilometrov vzdialenej ukrajinskej Odesy. Ja a ďalší traja ľudia sme v mikrobuse aeroliniek išli z moldavského Kišineva na letisko v ukrajinskej Odese. Päťkilometrový rad osobných aut pred prechodom ukazoval, že nemôžeme odlet stihnúť. Vodič bol však skúsený. Najskôr uplatil jedného, potom druhého pohraničníka. Len priamo na kontrole hľadal márne pol hodinu niekoho, kto by bol aspoň za úplatok ochotný minútu pracovať. Odlet sme stihli. A ja som mal nezabudnuteľný zážitok.
Dúfam, že vstupom do Schengenu zrušíme hranice a „pohraničníkov“ navždy. Ja viem, tí naši pohraničnícki policajti sú dnes milí, odbavujú často bleskovo, úplatky neberú. Ale jeden nikdy nevie.

.luboš Palata
Autor je redaktorom Lidových novín.