.stovky veteránov, vojenskí pridelenci, dôstojníci mnohých armád sveta, policajti i mladí parašutisti v maskáčoch. Všetci v Banskej Bystrici moknú, striasajú vodu z dáždnikov. Vyťahujú vreckovky a utierajú biele plastové stoličky, aby dámy mohli sedieť na suchom. Z pôvodne plánovaných 930-tisíc eur na oslavy SNP bolo pre krízu vyčlenených len 160-tisíc. K tomu pridal 17-tisíc zo svojej rezervy premiér Fico. Na dáždniky s pekným logom osláv sa peniaze, žiaľ, nenašli. Nebuďme však citlivky, pár kvapiek dažďa nikomu neuškodí. A vojakom už vôbec nie.
.generálov mercedes
Zaujímavejšie než oficiality bolo pozorovanie odrazu večného ohňa, obloženého vencami v dymových sklách, či roztrasených siluet čestnej prezidentskej stráže v neveľkej kaluži. Partia muzeálnych upratovačiek pravidelne „za pochodu“ stierala mokrý mramor podlahy pri vstupe do pamätníka. V krásnych bledomodrých fertuchách so žltým lemovaním a s úsmevmi na tvárach udržiavali priestory takmer v absolútnej čistote. Po skončení pietneho aktu sa do múzea vovalili davy, tlačiace sa okolo stien s reprodukciami dobových fotografií. V neveľkej miestnosti na prízemí bol v strede zaparkovaný Mercedes Benz povstaleckého generála Goliana. A dookola zväčšeniny fotiek z Povstania, na ktorých auto dominuje. Hlavná atrakcia expozície a výstav v pamätníku je sprevádzana detskými výkrikmi nadšenia a tlmeným šepotom po nemecky hovoriaceho staršieho manželského páru. Pán nemá na hrudi jediné vyznamenanie ani „plastovú placku“ účastníka osláv. Niet sa čo čudovať.
.zákulisie
Dychový orchester pohraničnej stráže bieloruských ozbrojených síl nemal chybu. Excelovali aj kozáci z Ruska, slovenskí folkloristi a folkloristky, Wings of Dixie z USA spravili náladu pred Ondřejom Havelkom & Melody Makers. Zákulisie osláv však bolo o inom. O stiskoch rúk niekdajších bratov a sestier v zbrani, dodnes priateľov, oddelených od seba často stovkami kilometrov. Bolo aj o stretnutí s veteránom z Banskej Bystrice, ktorý prišiel na oslavy v rodnom meste, kde dodnes býva, tohto roku prvý raz. Bolo aj o veľmi chutnom povstaleckom guláši, ktorý pre účastníkov a organizátorov navarili v poľnej kuchyni naši vojenskí kuchári, či o tesilových oblekoch vzor 74 partizánskeho zájazdu odkiaľsi z ďalekého východu krajiny. Ale aj o autobusoch družstiev a dedinských športových klubov, na ktoré sa účastníkom poskladali sponzori. To zákulisie však nebolo o obsmŕdajúcich prívržencoch extrémistických hnutí v čiernych bomberoch s plackami účastníkov na vypasovaných tričkách.
.ticho nad masovým hrobom
Na starobylom židovskom cintoríne vo Zvolene znie harfa a clivá pieseň, modlitba v jidiš. Pár desiatkam rodinných príslušníkov a nenápadnej verejnosti sa prihovára rabín: „Ľudia boli zavraždení ľuďmi.“ Stojíme na tráve, pod nohami masový hrob 128 obetí. Museli si ho vykopať sami. Muži, ženy, deti. Vyše dvanásťtisíc ľudí zo Zvolena a okolia vyviezli do koncentračných táborov. Nezabudneme – to je posolstvo pre budúce generácie. Na sedemramennom svietniku horí šesť sviec. Jedna za tých. ktorí zachraňovali, ukrývali, dokým ich za to nezavraždili. Vietor o pár minút sfúkne plamienky, len jeden dlho odoláva. Uctenie si pamiatky zavraždených a umučených Židov sa už odohráva na rozdiel od včerajška pod jasnou modrou oblohou, v tieni starých stromov.
.parný podvečer
Do Čierneho Balogu je cesta zarúbaná niekoľkokilometrovou kolónou áut, tiahnucou sa až po Brezno. Preplnená Vydrovská dolina pripomína hypermarket. Organizátori odhadujú, že prišlo najmenej šesťtisíc ľudí. Láka ich najmä zrekonštruovaný povstalecký pancierový vlak Štefánik, jediný exemplár na svete. Odohráva sa tu rekonštrukcia verbovačky do Povstania a povstaleckých bojov v okolí obce, ktorá dodnes hrdo nesie prívlastok „povstalecká“. Chýba už iba Janko Giertli z Jilemnického Kroniky.
Preplnené vláčiky ťahané parnými lokomotívami „kmitajú“ v kyvadlovej doprave. Nad dolinou rýchlejšie zapadá slnko. Na pozadí tmavých smrekov vyniká sivý dym z parnej lokomotívy, aj prúžky dymu z marsiek v rukách pilčíkov. Z lesov naokolo sa ozývajú výstrely a krátke dávky zo samopalov. To členovia klubov vojenskej histórie likvidujú pár slepých patrónov, ktoré im ostali v zásobníkoch po „bojoch“. Sisa Sklovská, omotaná v sovietskej zástave, vyspevuje častušky aj Vyznanie od Mariky. S mikrofónom sa prepcháva davom nadšene aplaudujúcich poslucháčov. Všetci spievajú, prídavkom niet konca, černošský spevák z Dixie si pospevuje „singi-lingi-bum“ opakujúc Sisin refrén. Jeho kolegovia z USA sa pokúšajú zatancovať odzemok. Alexander Daško z cigánskej muziky sa smeje, pričom ťahá cimbal do dodávky.
Na večeru „servírujú“ buchty z bufetu (ako inak, na pare), zasypané hrubou vrstvou kakaa a zaliate štamperlíkom borovičky. Šéf železničky Aleš Bílek, nadšenec z Plzne a „mašinfírer“ partie nadšencov, ktorí úzkorozchodnú Čiernohronskú železnicu zachránili a venovali tomu pár desiatok rokov života, si nasadí červenú čiapku, zdvihne „plácačku“ a zakričí: „Mimoriadny, špeciálny, jedinečný a ktovie aký ešte vláčik je pripravený na odchod. Nastupujte!“ Posledný vlak toho dňa sa pohne dolinou. Nie je pancierový.
.generálov mercedes
Zaujímavejšie než oficiality bolo pozorovanie odrazu večného ohňa, obloženého vencami v dymových sklách, či roztrasených siluet čestnej prezidentskej stráže v neveľkej kaluži. Partia muzeálnych upratovačiek pravidelne „za pochodu“ stierala mokrý mramor podlahy pri vstupe do pamätníka. V krásnych bledomodrých fertuchách so žltým lemovaním a s úsmevmi na tvárach udržiavali priestory takmer v absolútnej čistote. Po skončení pietneho aktu sa do múzea vovalili davy, tlačiace sa okolo stien s reprodukciami dobových fotografií. V neveľkej miestnosti na prízemí bol v strede zaparkovaný Mercedes Benz povstaleckého generála Goliana. A dookola zväčšeniny fotiek z Povstania, na ktorých auto dominuje. Hlavná atrakcia expozície a výstav v pamätníku je sprevádzana detskými výkrikmi nadšenia a tlmeným šepotom po nemecky hovoriaceho staršieho manželského páru. Pán nemá na hrudi jediné vyznamenanie ani „plastovú placku“ účastníka osláv. Niet sa čo čudovať.
.zákulisie
Dychový orchester pohraničnej stráže bieloruských ozbrojených síl nemal chybu. Excelovali aj kozáci z Ruska, slovenskí folkloristi a folkloristky, Wings of Dixie z USA spravili náladu pred Ondřejom Havelkom & Melody Makers. Zákulisie osláv však bolo o inom. O stiskoch rúk niekdajších bratov a sestier v zbrani, dodnes priateľov, oddelených od seba často stovkami kilometrov. Bolo aj o stretnutí s veteránom z Banskej Bystrice, ktorý prišiel na oslavy v rodnom meste, kde dodnes býva, tohto roku prvý raz. Bolo aj o veľmi chutnom povstaleckom guláši, ktorý pre účastníkov a organizátorov navarili v poľnej kuchyni naši vojenskí kuchári, či o tesilových oblekoch vzor 74 partizánskeho zájazdu odkiaľsi z ďalekého východu krajiny. Ale aj o autobusoch družstiev a dedinských športových klubov, na ktoré sa účastníkom poskladali sponzori. To zákulisie však nebolo o obsmŕdajúcich prívržencoch extrémistických hnutí v čiernych bomberoch s plackami účastníkov na vypasovaných tričkách.
.ticho nad masovým hrobom
Na starobylom židovskom cintoríne vo Zvolene znie harfa a clivá pieseň, modlitba v jidiš. Pár desiatkam rodinných príslušníkov a nenápadnej verejnosti sa prihovára rabín: „Ľudia boli zavraždení ľuďmi.“ Stojíme na tráve, pod nohami masový hrob 128 obetí. Museli si ho vykopať sami. Muži, ženy, deti. Vyše dvanásťtisíc ľudí zo Zvolena a okolia vyviezli do koncentračných táborov. Nezabudneme – to je posolstvo pre budúce generácie. Na sedemramennom svietniku horí šesť sviec. Jedna za tých. ktorí zachraňovali, ukrývali, dokým ich za to nezavraždili. Vietor o pár minút sfúkne plamienky, len jeden dlho odoláva. Uctenie si pamiatky zavraždených a umučených Židov sa už odohráva na rozdiel od včerajška pod jasnou modrou oblohou, v tieni starých stromov.
.parný podvečer
Do Čierneho Balogu je cesta zarúbaná niekoľkokilometrovou kolónou áut, tiahnucou sa až po Brezno. Preplnená Vydrovská dolina pripomína hypermarket. Organizátori odhadujú, že prišlo najmenej šesťtisíc ľudí. Láka ich najmä zrekonštruovaný povstalecký pancierový vlak Štefánik, jediný exemplár na svete. Odohráva sa tu rekonštrukcia verbovačky do Povstania a povstaleckých bojov v okolí obce, ktorá dodnes hrdo nesie prívlastok „povstalecká“. Chýba už iba Janko Giertli z Jilemnického Kroniky.
Preplnené vláčiky ťahané parnými lokomotívami „kmitajú“ v kyvadlovej doprave. Nad dolinou rýchlejšie zapadá slnko. Na pozadí tmavých smrekov vyniká sivý dym z parnej lokomotívy, aj prúžky dymu z marsiek v rukách pilčíkov. Z lesov naokolo sa ozývajú výstrely a krátke dávky zo samopalov. To členovia klubov vojenskej histórie likvidujú pár slepých patrónov, ktoré im ostali v zásobníkoch po „bojoch“. Sisa Sklovská, omotaná v sovietskej zástave, vyspevuje častušky aj Vyznanie od Mariky. S mikrofónom sa prepcháva davom nadšene aplaudujúcich poslucháčov. Všetci spievajú, prídavkom niet konca, černošský spevák z Dixie si pospevuje „singi-lingi-bum“ opakujúc Sisin refrén. Jeho kolegovia z USA sa pokúšajú zatancovať odzemok. Alexander Daško z cigánskej muziky sa smeje, pričom ťahá cimbal do dodávky.
Na večeru „servírujú“ buchty z bufetu (ako inak, na pare), zasypané hrubou vrstvou kakaa a zaliate štamperlíkom borovičky. Šéf železničky Aleš Bílek, nadšenec z Plzne a „mašinfírer“ partie nadšencov, ktorí úzkorozchodnú Čiernohronskú železnicu zachránili a venovali tomu pár desiatok rokov života, si nasadí červenú čiapku, zdvihne „plácačku“ a zakričí: „Mimoriadny, špeciálny, jedinečný a ktovie aký ešte vláčik je pripravený na odchod. Nastupujte!“ Posledný vlak toho dňa sa pohne dolinou. Nie je pancierový.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.