…čtvrtlibráku se sejrem?”
„Copak mu neříkaj čtvrtlibrák se sejrem?”
„Ne, člověče, maj tam metrickej systém, takže by neměli ani šajnu, co to ten čtvrtlibrák vůbec je.”
„Jak mu teda říkaj?”
„Říkaj mu Royale se sýrem.”
„Royale se sýrem.”
„Jo, přesně tak.”
Ten absolútne medzníkový film nakrútil dlháň s nesúmerným ksichtom a veľkou pusou, čo si ešte pred vstupom na scenáristickú a režisérsku pôdu (ale po tom, ako robil vyhadzovača v pornokine), v úlohe zamestnanca VideoArchives vyslúžil prezývku magor z videopožičovne. Volá sa Quentin Tarantino.
Zhruba prvé tri desaťročia Tarantinovho života pôsobia ako nič moc, posledných pätnásť rokov sa javí hviezdne. Narodený mladučkej sedemnásťročnej mame, otec odišiel ešte pred synovým narodením, vychovávaný zväčša starou mamou a televíznou obrazovkou, vyhodený zo strednej školy, absolvent hereckých kurzov, čo nevedel zohnať prácu. Vyhadzovač a véháespožičiavač a…
…scenárista, herec a režisér
Tarantino napísal scenáre k filmom, ktoré mal záujem aj režírovať, ale napokon ich zrealizovali iní: Pravdivá romanca (Tony Scott, 1993), kde sa milovník brakových filmov Clarence zosobáši s bývalou prostitútkou Alabamou, pomstí sa, získa kufor naplnený drogami a potom s ním aj s manželkou uteká pred kriminálnikmi; a Takí normálni zabijaci (1994), kde sa Mallory zaľúbi do mäsiara Mickeyho a ako masoví vrahovia sa vydajú na krvavú púť a ukáže sa, že v tomto svete nemajú zábrany len zabijaci, ale aj policajti či novinári. Režisér Oliver Stone si pri nakrúcaní počínal natoľko ťažkopádne (teda bez humoru) a neúctivo voči scenáru, až sa Tarantino rozhodol, že bude v titulkoch uvádzaný len ako autor námetu a nikdy sa netajil nenávisťou k tomuto Stonovmu opusu.
K známejším hereckých kreáciám Quentina Tarantina patrí účinkovanie v snímkach Johny Destiny ladí rádio a vo filmoch Roberta Rodrigueza Desperado (Tarantino v ňom hrá svojského dealera drog, čo pri barovom pulte v jednom pajzli rozpráva dlhý vtip, na ktorom sa zo všetkých prítomných on rehoce najväčšmi) a Od súmraku do svitania.
K najznámejším patrí úloha pána Hnedého v autorskej prvotine Gauneri (Reservoir Dogs, 1992). S jej vznikom je úzko spojený mnohodolárový vklad herca Harveyho Keitela alias pána Bieleho, bez ktorého finančnej a morálnej podpory by film pravdepodobne neuzrel svetlo sveta. Osem kriminálnikov vykradne veľké klenotníctvo a všetko by bolo fajn, keby sa na scéne nezjavili muži zákona. Odvtedy už nielen polícia prenasleduje gangsterov, ale aj gauneri poľujú v starom skladisku jeden na druhého v snahe odhaliť zradcu-udavača a neprísť o lup.
Už v debute Tarantino predvádza všetky svoje slávne, naozaj kultové, špecificky tarantinovské, nezameniteľné…
…trademarks
Čiže bravúrne, ostré, dlhé až dlhokánske rozhovory, skutočne dialógové lukulské hody; celé priehrštia citácií a citácií iných citácií najmä akčných béčkových snímok či francúzskeho filmu noir; formálne trieštenie príbehov na kapitoly, výrazne oddelené dejové línie, ktoré sa viac či menej náhodne kdesi stretnú; vynikajúco vybraní herci hrajúci mimo svojich typových zabehaných škatuliek; no a napokon krv, potoky krvi, kruté násilie spojené s niečím, čo je tiež jedným z uhoľných kameňov Tarantinovej kinematrografie – s humorom.
To všetko sa naplno prejavilo v druhom celovečernom filme Pulp fiction – historky z podsvetia (1994). Porušená chronológia, premiešané dejové línie, na hlavu postavená kauzalita, gangsterský film spojený s boxerským, to všetko s osemmiliónovým vkladom a dvestomiliónovým ziskom. A s Bruceom Willisom alias pästiarom Butchom, ktorý trpezlivo vysvetľuje svojej milenke Fabienne, že to, na čom unikajú, nie je motorka, ale chopper. A ten chopper je Zedov a Zed je mŕtvy. Našťastie.
Potom prišli poviedkové Štyri izby (segment Muž z Hollywoodu, 1995), Jackie Brownová (1997), Kill Bill 1 a 2 (2003 a 2004), Sin City – mesto hriechu (2005). A Grindhouse: Auto zabiják (2007), kde Kurt Russel láka slečny z barov do svojho čierneho fára, vskutku hrôzostrašného, zláka ich tam a sadisticky zabije, ale napokon predsa len šliapne vedľa a ukáže sa, aká dokáže byť pomsta v ženskom podaní sladká.
Alebo aj v mužskom podaní, napríklad vtedy, keď sa stáva…
…magor dejepiscom
Sme zatiaľ pri poslednom filme Quentina Tarantina, čo práve letí v svetových aj našich kinách. Dostal meno Nehanební bastardi (2009) a okrem iného v ňom počas druhej svetovej vojny vo Francúzsku komando židovských hrdlorezov pod vedením poručíka Alda Rainea z Tennessee (Brad Pitt) vraždí a po indiánsky skalpuje nacistických vojakov.
Umenie reflektovať históriu, z ktorej sa možno poučiť, je správna vec. Filmov o druhej svetovej vojne je veľa. Väčšinou sú vážne, kruté, smutné. Snímky Život je krásny Roberta Benigniho či Vlak života Radu Mihaileanua posunuli zorný uhol filmárov smerom k smiešnosti, odľahčili ho. Quentin Tarantino chytil jednu z najstrašnejších kapitol európskych dejín oboma rukami za plecia, postavil sa jej tvárou v tvár a pekne ňou zatriasol. S tou pravou dávkou americkej „naivity”, čo všetko na svoj obraz prekrúti. Spravil to tarantinovsky a – ako nakoniec vždy – servítku si pred ústa nedával. Chvalabohu.
Nehanební bastardi – opäť je to tu: narážky na dejiny kinematografie, herecké koncerty (nemecký herec Christopher Waltz v úlohe jazykovo nadaného Lovca Židov, plukovníka Landu, získal v Cannes Cenu za najlepší mužský herecký výkon), uhrančivé dialógové scény, päť kapitol (rozvíjajúcich dve paralelné dejové línie, ktoré sa v závere pretnú), dokonale zvládnutý jazyk filmu (pastvou pre dušu i oči je, napríklad, časť odohrávajúca sa v krčme, keď nemecký vojak oslavuje narodenie syna), komiksové srandičky, kečup...
Skupina nehanebných židovských bastardov guerillovým spôsobom čistí francúzsku zem od nacistov a blíži sa k mestu, kde sa chystá premiéra nového nemeckého propagačného filmu o vojenskom ostreľovačovi Frederickovi Zollerovi. Plukovník Landa vyvraždí farmársku rodinu, lebo ponúkla prístrešie prenasledovaným Židom. Podarí sa utiecť iba dcére Shosanne, ktorá sa po zmene identity stáva majiteľkou kina. Toho, kam majú prísť na premiéru mnohí nacistickí pohlavári. Niektorí z tých, čo pobehujú po plátne, by bláznivo radi tú smotánku utopili v krvi. Keby sa im to podarilo, dejiny by nabrali iný smer...
Nijaké filmové vojnové klišé, čistá tarantinovčina, vždy taká oslobodzujúca a osviežujúca. Tentoraz – vďaka výberu historickej doby – povýšená istou dávkou nástojčivosti.
„Copak mu neříkaj čtvrtlibrák se sejrem?”
„Ne, člověče, maj tam metrickej systém, takže by neměli ani šajnu, co to ten čtvrtlibrák vůbec je.”
„Jak mu teda říkaj?”
„Říkaj mu Royale se sýrem.”
„Royale se sýrem.”
„Jo, přesně tak.”
Ten absolútne medzníkový film nakrútil dlháň s nesúmerným ksichtom a veľkou pusou, čo si ešte pred vstupom na scenáristickú a režisérsku pôdu (ale po tom, ako robil vyhadzovača v pornokine), v úlohe zamestnanca VideoArchives vyslúžil prezývku magor z videopožičovne. Volá sa Quentin Tarantino.
Zhruba prvé tri desaťročia Tarantinovho života pôsobia ako nič moc, posledných pätnásť rokov sa javí hviezdne. Narodený mladučkej sedemnásťročnej mame, otec odišiel ešte pred synovým narodením, vychovávaný zväčša starou mamou a televíznou obrazovkou, vyhodený zo strednej školy, absolvent hereckých kurzov, čo nevedel zohnať prácu. Vyhadzovač a véháespožičiavač a…
…scenárista, herec a režisér
Tarantino napísal scenáre k filmom, ktoré mal záujem aj režírovať, ale napokon ich zrealizovali iní: Pravdivá romanca (Tony Scott, 1993), kde sa milovník brakových filmov Clarence zosobáši s bývalou prostitútkou Alabamou, pomstí sa, získa kufor naplnený drogami a potom s ním aj s manželkou uteká pred kriminálnikmi; a Takí normálni zabijaci (1994), kde sa Mallory zaľúbi do mäsiara Mickeyho a ako masoví vrahovia sa vydajú na krvavú púť a ukáže sa, že v tomto svete nemajú zábrany len zabijaci, ale aj policajti či novinári. Režisér Oliver Stone si pri nakrúcaní počínal natoľko ťažkopádne (teda bez humoru) a neúctivo voči scenáru, až sa Tarantino rozhodol, že bude v titulkoch uvádzaný len ako autor námetu a nikdy sa netajil nenávisťou k tomuto Stonovmu opusu.
K známejším hereckých kreáciám Quentina Tarantina patrí účinkovanie v snímkach Johny Destiny ladí rádio a vo filmoch Roberta Rodrigueza Desperado (Tarantino v ňom hrá svojského dealera drog, čo pri barovom pulte v jednom pajzli rozpráva dlhý vtip, na ktorom sa zo všetkých prítomných on rehoce najväčšmi) a Od súmraku do svitania.
K najznámejším patrí úloha pána Hnedého v autorskej prvotine Gauneri (Reservoir Dogs, 1992). S jej vznikom je úzko spojený mnohodolárový vklad herca Harveyho Keitela alias pána Bieleho, bez ktorého finančnej a morálnej podpory by film pravdepodobne neuzrel svetlo sveta. Osem kriminálnikov vykradne veľké klenotníctvo a všetko by bolo fajn, keby sa na scéne nezjavili muži zákona. Odvtedy už nielen polícia prenasleduje gangsterov, ale aj gauneri poľujú v starom skladisku jeden na druhého v snahe odhaliť zradcu-udavača a neprísť o lup.
Už v debute Tarantino predvádza všetky svoje slávne, naozaj kultové, špecificky tarantinovské, nezameniteľné…
…trademarks
Čiže bravúrne, ostré, dlhé až dlhokánske rozhovory, skutočne dialógové lukulské hody; celé priehrštia citácií a citácií iných citácií najmä akčných béčkových snímok či francúzskeho filmu noir; formálne trieštenie príbehov na kapitoly, výrazne oddelené dejové línie, ktoré sa viac či menej náhodne kdesi stretnú; vynikajúco vybraní herci hrajúci mimo svojich typových zabehaných škatuliek; no a napokon krv, potoky krvi, kruté násilie spojené s niečím, čo je tiež jedným z uhoľných kameňov Tarantinovej kinematrografie – s humorom.
To všetko sa naplno prejavilo v druhom celovečernom filme Pulp fiction – historky z podsvetia (1994). Porušená chronológia, premiešané dejové línie, na hlavu postavená kauzalita, gangsterský film spojený s boxerským, to všetko s osemmiliónovým vkladom a dvestomiliónovým ziskom. A s Bruceom Willisom alias pästiarom Butchom, ktorý trpezlivo vysvetľuje svojej milenke Fabienne, že to, na čom unikajú, nie je motorka, ale chopper. A ten chopper je Zedov a Zed je mŕtvy. Našťastie.
Potom prišli poviedkové Štyri izby (segment Muž z Hollywoodu, 1995), Jackie Brownová (1997), Kill Bill 1 a 2 (2003 a 2004), Sin City – mesto hriechu (2005). A Grindhouse: Auto zabiják (2007), kde Kurt Russel láka slečny z barov do svojho čierneho fára, vskutku hrôzostrašného, zláka ich tam a sadisticky zabije, ale napokon predsa len šliapne vedľa a ukáže sa, aká dokáže byť pomsta v ženskom podaní sladká.
Alebo aj v mužskom podaní, napríklad vtedy, keď sa stáva…
…magor dejepiscom
Sme zatiaľ pri poslednom filme Quentina Tarantina, čo práve letí v svetových aj našich kinách. Dostal meno Nehanební bastardi (2009) a okrem iného v ňom počas druhej svetovej vojny vo Francúzsku komando židovských hrdlorezov pod vedením poručíka Alda Rainea z Tennessee (Brad Pitt) vraždí a po indiánsky skalpuje nacistických vojakov.
Umenie reflektovať históriu, z ktorej sa možno poučiť, je správna vec. Filmov o druhej svetovej vojne je veľa. Väčšinou sú vážne, kruté, smutné. Snímky Život je krásny Roberta Benigniho či Vlak života Radu Mihaileanua posunuli zorný uhol filmárov smerom k smiešnosti, odľahčili ho. Quentin Tarantino chytil jednu z najstrašnejších kapitol európskych dejín oboma rukami za plecia, postavil sa jej tvárou v tvár a pekne ňou zatriasol. S tou pravou dávkou americkej „naivity”, čo všetko na svoj obraz prekrúti. Spravil to tarantinovsky a – ako nakoniec vždy – servítku si pred ústa nedával. Chvalabohu.
Nehanební bastardi – opäť je to tu: narážky na dejiny kinematografie, herecké koncerty (nemecký herec Christopher Waltz v úlohe jazykovo nadaného Lovca Židov, plukovníka Landu, získal v Cannes Cenu za najlepší mužský herecký výkon), uhrančivé dialógové scény, päť kapitol (rozvíjajúcich dve paralelné dejové línie, ktoré sa v závere pretnú), dokonale zvládnutý jazyk filmu (pastvou pre dušu i oči je, napríklad, časť odohrávajúca sa v krčme, keď nemecký vojak oslavuje narodenie syna), komiksové srandičky, kečup...
Skupina nehanebných židovských bastardov guerillovým spôsobom čistí francúzsku zem od nacistov a blíži sa k mestu, kde sa chystá premiéra nového nemeckého propagačného filmu o vojenskom ostreľovačovi Frederickovi Zollerovi. Plukovník Landa vyvraždí farmársku rodinu, lebo ponúkla prístrešie prenasledovaným Židom. Podarí sa utiecť iba dcére Shosanne, ktorá sa po zmene identity stáva majiteľkou kina. Toho, kam majú prísť na premiéru mnohí nacistickí pohlavári. Niektorí z tých, čo pobehujú po plátne, by bláznivo radi tú smotánku utopili v krvi. Keby sa im to podarilo, dejiny by nabrali iný smer...
Nijaké filmové vojnové klišé, čistá tarantinovčina, vždy taká oslobodzujúca a osviežujúca. Tentoraz – vďaka výberu historickej doby – povýšená istou dávkou nástojčivosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.