Dlho po roku 1989 bol radosťou nášho fanúšika hokej. Hráči hviezdili v NHL, nosili medaily z majstrovstiev, krása Pálffyho či Bondrovej hry vyrážala dych. Ten čas sa pre naše fatálne chyby pomaly končí, ale čosi prekvapujúce sa asi začína.
Slovenský futbal dlho chátral spolu s jeho štadiónmi. Pohľad na fasády Tehelného poľa pred zápasom s Českom bol bizarný. Všade naokolo kvitne obchod, v bezprostrednej blízkosti vyrástli Tri veže, Polus a NTC, len tu, v chráme nášho futbalu, kde sa zrodil Slovan ako jediný československý víťaz PVP, ale aj základ Československa, ktoré vyhralo v Belehrade európsky titul, išiel čas dozadu. Petr Čech, zvyknutý na komfort Stamford Bridge, sa deň pred zápasom pri pohľade na Tehelné pole milo usmial. Neviem, čo mu pri tom napadlo, mne napadlo, asi neprávom, Bielorusko. A predsa v tom pohrebisku vkusu bolo cítiť zrod čohosi úplne nového. Krátko pred dvojzápasom s Českom a Severným Írskom bolo vo vzduchu čosi také silné a dramatické, ako už dlho nie. Pretože naša reprezentácia práve prestala byť slabá.
Samozrejme, ešte to nie je európska špička, ešte nemáme dostatok kvalitných hráčov, takže jedno či dve zranenia môžu všetko skaziť. Ale už to nie je podpriemerné mužstvo. Dokonca sa zdá, že ak táto reprezentácia vydrží spolu ešte rok či dva, budeme mať po dlhom čase výber, na ktorý budú fanúšikovia právom hrdí. A pritom máme stále veľmi slabú ligu, veľmi málo dobrých trénerov, a veľmi veľa nehodných funkcionárov.
V čom je tajomstvo tohto Weissovho mužstva?
Tajomstvo prvé – slovenskému tímu vyrastajú hráči, ktorých myslenie už neurčujú domáce pomery, ale kvalitné zahraničné súťaže. Škrteľ, Hamšík, Šesták či Zábavník už nehľadajú po neúspechu vinníkov inde, pretože vedia, že za úspechom je vždy vlastná tvrdá práca a odvaha. Ešte výraznejšie sa to postupne prejaví u Stocha a Weissa juniora, ktorí v Anglicku zažili už mládežnícke kategórie, takže ich videnie sveta a návyky sú doslova z iného sveta. Prvým tajomstvom Weissovej squadry je teda fakt, že jeho hráči sa odchodom z chátrajúcej stavby nášho futbalu do vyspelého sveta zachránili.
Tajomstvo druhé – táto reprezentácia prestala byť zložená z 20 jednotlivcov, a stala sa tímom. Vidno to na tréningoch, vidno to pri obedoch, vidno to pri styku s médiami. Vlado Weiss vdýchol tímu takú vieru a ducha, aké tu už dlho neboli. Po európskom úspechu s Petržalkou tým tento cieľavedomý človek znovu potvrdzuje, že je naším najlepším trénerom. Ale potvrdzuje aj širšiu vec – jeden človek, ak chce, zmení aj nemožné. Dokonca aj náš schátraný futbal.
Mimochodom, tento dvojzápas bol aj testom Weissovej odvahy zaradiť do zostavy svojho syna. Nominovať syna sa u nás nenosí, v prípade neúspechu tu bude milión expertov, a všetci budú trénera obviňovať z pomáhania synovi. Lenže všetci sa budú mýliť. Weiss junior je najväčší talent nášho futbalu za posledné roky. Toto si rád tipnem – tento test odvahy tréner reprezentácie zvládol. Pomýlil som sa?
Zápas s Českom bol už týždeň pred jeho začiatkom nabitý atmosférou. .týždeň k tomu rád prispel mimoriadnym vydaním, ktoré dostali zdarma všetci návštevníci zápasu. Tejto reprezentácii veríme, a kedykoľvek jej aspoň takto pomôžeme.
Tento text píšem v piatok večer. Na štadióne prší, všetci novinári tipujú zostavu a výsledok. Ale státisíce ľudí sa už tešia na sobotný večer. Tu nie je čo tipovať, toto je jasné – tá široká radosť je najväčšie Weissovo víťazstvo.
Spolu s Martinom Mojžišom cestujeme v stredu na zápas do Severného Írska. O týždeň o tom napíšeme.
Slovenský futbal dlho chátral spolu s jeho štadiónmi. Pohľad na fasády Tehelného poľa pred zápasom s Českom bol bizarný. Všade naokolo kvitne obchod, v bezprostrednej blízkosti vyrástli Tri veže, Polus a NTC, len tu, v chráme nášho futbalu, kde sa zrodil Slovan ako jediný československý víťaz PVP, ale aj základ Československa, ktoré vyhralo v Belehrade európsky titul, išiel čas dozadu. Petr Čech, zvyknutý na komfort Stamford Bridge, sa deň pred zápasom pri pohľade na Tehelné pole milo usmial. Neviem, čo mu pri tom napadlo, mne napadlo, asi neprávom, Bielorusko. A predsa v tom pohrebisku vkusu bolo cítiť zrod čohosi úplne nového. Krátko pred dvojzápasom s Českom a Severným Írskom bolo vo vzduchu čosi také silné a dramatické, ako už dlho nie. Pretože naša reprezentácia práve prestala byť slabá.
Samozrejme, ešte to nie je európska špička, ešte nemáme dostatok kvalitných hráčov, takže jedno či dve zranenia môžu všetko skaziť. Ale už to nie je podpriemerné mužstvo. Dokonca sa zdá, že ak táto reprezentácia vydrží spolu ešte rok či dva, budeme mať po dlhom čase výber, na ktorý budú fanúšikovia právom hrdí. A pritom máme stále veľmi slabú ligu, veľmi málo dobrých trénerov, a veľmi veľa nehodných funkcionárov.
V čom je tajomstvo tohto Weissovho mužstva?
Tajomstvo prvé – slovenskému tímu vyrastajú hráči, ktorých myslenie už neurčujú domáce pomery, ale kvalitné zahraničné súťaže. Škrteľ, Hamšík, Šesták či Zábavník už nehľadajú po neúspechu vinníkov inde, pretože vedia, že za úspechom je vždy vlastná tvrdá práca a odvaha. Ešte výraznejšie sa to postupne prejaví u Stocha a Weissa juniora, ktorí v Anglicku zažili už mládežnícke kategórie, takže ich videnie sveta a návyky sú doslova z iného sveta. Prvým tajomstvom Weissovej squadry je teda fakt, že jeho hráči sa odchodom z chátrajúcej stavby nášho futbalu do vyspelého sveta zachránili.
Tajomstvo druhé – táto reprezentácia prestala byť zložená z 20 jednotlivcov, a stala sa tímom. Vidno to na tréningoch, vidno to pri obedoch, vidno to pri styku s médiami. Vlado Weiss vdýchol tímu takú vieru a ducha, aké tu už dlho neboli. Po európskom úspechu s Petržalkou tým tento cieľavedomý človek znovu potvrdzuje, že je naším najlepším trénerom. Ale potvrdzuje aj širšiu vec – jeden človek, ak chce, zmení aj nemožné. Dokonca aj náš schátraný futbal.
Mimochodom, tento dvojzápas bol aj testom Weissovej odvahy zaradiť do zostavy svojho syna. Nominovať syna sa u nás nenosí, v prípade neúspechu tu bude milión expertov, a všetci budú trénera obviňovať z pomáhania synovi. Lenže všetci sa budú mýliť. Weiss junior je najväčší talent nášho futbalu za posledné roky. Toto si rád tipnem – tento test odvahy tréner reprezentácie zvládol. Pomýlil som sa?
Zápas s Českom bol už týždeň pred jeho začiatkom nabitý atmosférou. .týždeň k tomu rád prispel mimoriadnym vydaním, ktoré dostali zdarma všetci návštevníci zápasu. Tejto reprezentácii veríme, a kedykoľvek jej aspoň takto pomôžeme.
Tento text píšem v piatok večer. Na štadióne prší, všetci novinári tipujú zostavu a výsledok. Ale státisíce ľudí sa už tešia na sobotný večer. Tu nie je čo tipovať, toto je jasné – tá široká radosť je najväčšie Weissovo víťazstvo.
Spolu s Martinom Mojžišom cestujeme v stredu na zápas do Severného Írska. O týždeň o tom napíšeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.