Dedinky na vymretie?

.v noci pred Dňom ústavy tu už síce mrzlo, no popoludní pripomína vrchárska stredoslovenská dedinka Sihla (206 duší a tri krčmy), kde bola kedysi slávna skláreň, rozpálenú pec. Ležíme na pľaci pred obecným úradom. Čakáme na starostu, ktorý sa pred trištvrte hodinou sľúbil, že príde „za jedno pätnásť minút“. Niet ho. Stanislav Bitala (SMER) je vo funkcii od roku 1994, štvrté volebné obdobie. Pracuje dobrovoľne, jedinou platenou silou na úrade je úradníčka. Bitala sa živí tým, že súkromničí s traktorom pri lesoch.
Pred pár týdňami tu na súťaž volských záprahov prišli tisíce divákov, dnes je však dedinka vyľudnená. To iba v krčme s dreveným rohatým volom zapriahnutým za voz a drevenými bocianmi v životnej veľkosti predáva kofolu a pivo znudená dievčina. Zrejme ju mal na mysli starosta susedného Lomu nad Rimavicou, keď nám ráno vravel: „Pracovná sila nám odchádza het. Začínajú sa ale vracať zo sveta, je kríza. Jedna naša šikovná mladá dáma je už doma z Írska, robí krčmárku na Sihle.“
Druhou živou dušou je náš starý známy, predstavil sa ako Šnek. Blíži sa pomalým krokom, ide kúpiť zápalky. Vraj do zásoby. Skôr máme podozrenie, že zaháňa nudu. Poznáme sa asi hodinu. Strnisko na brade, flanelová košeľa. Potomok nemeckých starousadlíkov vie po nemecky iba jednu vetu: Sprechen sie deutsch? Nevdojak si spomíname na Menzlov film Vesničko má středisková. Podobný kaleidoskop svojráznych postavičiek. Zvedavý Šnek sa pri nás pristaví s balíkom politologických otázok. „Prečo sa rozdelilo Československo?“ Vravíme, že sa musí opýtať Vlada Mečiara. „Hej? A prečo sa dnes každú chvíľu volí prezident a vždy je iný?“ Nuž, na to veru, milý Šnek, niet stručnej odpovede. Rovnako nepriestrelná je jeho vrchárska logika: „Chlapi, a to už ako? Lístok na autobus na Lom stále kedysi dve koruny, dnes stojí desať.“ Vravíme, že päťkrát vyšší od socializmu je v nominálnej hodnote aj jeho dôchodok. „Hej? Mám viac peňazí, ale nemuseli kvôli tomu zdražovať...“

.krajina vidiečanov
Väčšina Slovenska žije na vidieku. Takmer tritisíc obcí znamená, že z obecných daní treba uživiť takmer tritisíc starostov a vyše dvadsaťjedentisíc komunálnych poslancov. Načo toľko? Otázka aktuálna najmä v dedinkách s dvesto-tristo dušami, ako je Sihla, Lom alebo Drábsko. Nedávno prišla skupina treťosektorových aktivistov s Výzvou samosprávam a vláde. Taký počet starostov a poslancov považujú za luxus, ktorý si nedovolia živiť z daní ani v mnohých bohatších krajinách EÚ. „Zlučovaniu obcí sa nevyhneme,“ tvrdia aktivisti. Za socializmu vznikli takzvané strediskové obce, dnes sa hovorí o póloch rastu a mikroregiónoch, kam obce prenesú časť svojich právomocí.
Iniciatíva smerujúca k efektívnejšej verejnej správe však naráža na silný odpor. Všetky parlamentné strany si uvedomujú, že s takouto agendou asi neuspejú. Starostovia a poslanci malých obcí (a prostredníctvom nich iní občania) tvoria jadro verejnej mienky. Sú teda najnižšou a najväčšou lobingovou skupinou. Ak ich zbavia politici funkcií, postavia ich tým proti sebe  – a stratia voličov. Zhora to teda pôjde iba ťažko. A zdola?
Zlučovania malých obcí sa boja ich obyvatelia z mnohých dôvodov. V hre je obava zo straty identity, z „pohltenia“ menších väčšími, silnou bariérou je aj závisť a strata intimity, osobného vzťahu so starostom. Ako ukázal prieskum agentúry FOCUS z apríla 2005 zameraný na spokojnosť s využívaním samosprávnych kompetencií v malých a stredne veľkých obciach, ktorý bol realizovaný v okresoch Prešov a Rimavská Sobota, ideálny starosta by mal mať najmä „známosti na správnych miestach“ a mal by „vedieť všetko vybaviť“. Zároveň by mal osvedčiť zaujatosť pre záujmy obce a povznesený nad vlastné záujmy „to nemá robiť pre vlastné záujmy“. Existuje taký vôbec? Prieskum ukázal aj istý spasiteľský syndróm. Občania malých obcí si síce uvedomujú „nedobrý stav“, no nevedia navrhnúť riešenie, prípadne si myslia, že „všetko závisí od starostu“.

.póly rastu a chudoby
Každá krajina má centrá prosperity a oblasti chudoby, ide však o veľkosť rozdielov. Najmä juh a severovýchod Slovenska zaostáva z mnohých dôvodov, najmä historických. Dedinky sa vyľudňujú a sotva pomôže dánsky model (zlučovanie do dvadsaťťtisícových aglomerácií) či francúzska kampaň (hor sa na vidiek). Skôr platí to Chalúpkovo „a čo mladé, zutekalo, a čo staré, nevládalo“ – na perfirériách Gemera, Spiša či Šariša žijú skutočne iba zapadnutí vlastenci alebo tí, čo nemajú inú možnosť. Teda starí ľudia a Rómovia. Nie je tam práca, zle funguje doprava, často nie sú dostupní ani lekári, školy či obchody.
Počas príprav programovacieho obdobia 2007 až 2013 sa zdôrazňovala „územná koncentrácia“ zdrojov, ktorá by mala prispieť do určitých „pólov“ – teda vopred stanovených menších území. Cieľ? Pozitívny rozvojový vplyv na ich zázemie a zabránenie „živelnému boju“ o europeniaze, v ktorom si pri nerovných podmienkach budú konkurovať malé obce, veľké dediny aj mestá. Ako pripomína analytik Konzervatívneho inštitútu Dušan Sloboda, štátni prerozdeľovači nerozptýlia dotácie do regiónov plošne, ale cielene podporia najmä takzvané póly rastu vo viere, že tie sa stanú „motormi rozvoja“ a potiahnu na rast i svoje zázemia. Spor sa odohráva najmä o určenie príslušnosti obcí k najnižšej kategórii mimo pólov rastu, pretože pre tie je určený oveľa menší balík peňazí prostredníctvom plánu rozvoja vidieka, zatiaľ čo inovačné a kohézne póly rastu môžu čerpať z hlavného balíka eurofondov.
Ak si však koalícia s opozíciou dnes vyhadzujú na oči, kto čo urobil pre vidiek, ide podľa Slobodu iba o rétorickú hru. Kým za Dzurindovej vlády bolo medzi póly rastu zaradených 1 173 obcí (teda 40 percent zo všetkých), za Ficovej vlády sa ich počet zredukoval na 964 (33 percent). Čo je dôležitejšie, kým za Dzurindu sa do pólov rastu vtesnalo 82,18 percenta obyvateľov krajiny, za Fica je to dokonca nepatrne viac – 82,74 percenta. Farizejský je aj krik opozície, že vláda „chce liať peniaze čo najbližšie k Bratislave“. Práve za Dzurindu bolo do pólov rastu zaradených až 80 percent sídiel najbohatšieho, teda Bratislavského kraja. Za Fica sa ich počet znížil na 50 percent.

.štrba: držíme pokope
„Póly rastu? Zle sa to urobilo. Najskôr to malo ísť odspodu, až potom sa mal prijať dokument,“ sťažuje sa Michal Sýkora, dlhoročný richtár Štrby aj šéf ZMOS-u. Ťažko nájdete lepší protipól vymierajúcich dediniek, ako túto prosperujúcu štvortisícovú obec pod Vysokými Tatrami.
Poslednú augustovú nedeľu sa tu zišli zo širokého okolia stovky ľudí. Oslavuje sa Deň obce, tradícia založená v roku 1999. Štrba, kde mali prvú obecnú káblovú televíziu v bývalom Československu, je známa najmä tým, že dlhé roky viedla s Vysokými Tatrami súdny spor o Štrbské pleso. Úspešne. V turisticky atraktívnej osade je však trvalo prihlásených iba 140 obyvateľov, väčšinou dôchodcov, z čoho dve tretiny tam ani nebývajú. Starosta Sýkora si však pochvaľuje ich povedomie o identite obce: „Držíme pokope. Po revolúcii sme chodili na študijné pobyty do Ameriky, učili sme sa obnovovať samosprávu, občiansku spoločnosť. A pritom, títo starkí presne vedia, že Štrbské pleso bolo kedysi naše, že nám, Štrbanom, ho komunisti po vojne ukradli. A teraz sme si ho vybojovali späť.“
Deň obce je akcia, akú nemajú ani mnohé väčšie mestá. Skupina Senzus a do rytmu tlieskajúce babičky v krojoch na tribúne futbalového štadióna. Súťaže v dojení (umelej) kravy, v pití piva či pílení dreva. Medveď, ktorý chodí medzi divákmi. Výstava exotickej hydiny, prehliadka nových typov áut od importérov, trampolína pre deti, guláš pre všetkých a pohostenie v útrobách štadióna pre VIP hostí. Nie, tu rozvoj tak rýchlo „nezakape“. Či s pólom rastu, alebo bez neho.

.lom: najväčší medzi najmenšími
Lom nad Rimavicou (299 duší, ani jedna krčma) je s nadmorskou výškou 1 027 metrov najvyššie položená obec na Slovensku. Pramenia tu štyri prítoky riek (Rimava, Ipeľ, Slatina a Kamenistý potok), stretáva sa tu päť okresov (Rimavská Sobota, Lučenec, Poltár, Detva a Brezno).
Od roku 1990 na tejto „streche Slovenska“ starostuje Vladimír Vetrák (HZDS). Predtým, za socializmu, bol dlhé roky tajomníkom MNV jeho otec. Kým sa dostanete na úrad, musíte na prahu dverí prekročiť starostovho psa Maca. Neuhne. Starosta by si s príchodzími aj uhol „za jedního“, no nemôže. Berie antibiotiká. Nemôže preto ani vyberať krumple, ako ostatní v dedine. Božka, ako volá starosta svoju pravú ruku, ktorá tu tiež pracovala už za socializmu, servíruje kávu, keksy aj pepsikolu. Luxus dopĺňajú dary v podobe pier, zapaľovačov a brožúriek o histórii obce. Podchvíľou Božka podá starostovi služobný telefón. „Vetrák, Lom,“ predstaví sa, keď mu na úradoch zodvihnú. Potom mu volajú z Brezna. Vraj by chceli sponzorský príspevok na súťaž záchranárov, aspoň v naturáliách, dajakú pálenku. „A načo je záchranárom chľast?“ rozčúli sa starosta a povie: „Syra vám dáme!“
Nejaká hlava pomazaná na ministerstve vybrala Lom nad Rimavicou medzi kohézne póly rastu. Asi preto, že za Husáka to bola stredisková obec. Majú tu takmer všetko: matriku, základnú školu, zdravotné stredisko so záchrannou službou, farský úrad, aj garáž SAD-ky. Starosta dodáva, že s vypätím síl iba udržiavajú to, čo sa vybudovalo za socializmu. S tromi stovkami duší ide bezonkurenčne o najmenší pól rastu v Banskobystrickom kraji. Susedné dedinky Sihla ani Drábsko toľké šťastie nemali. Starosta Vetrák však nie je nadšený: „Prečo my áno a oni nie, to veru neviem. Mne bolo len povedané: si v póle rastu.“
Aký je teda život v póle rastu? Nijaká výhra. Miestni, ktorí neutiekli do sveta, robia buď sezónne práce v lesoch (v zime sa potom „hodia“ na podporu z Úradu práce), alebo sa súkromne venujú poľnohospodárstvu. Farbriky v okolí, ZŤS v Hriňovej aj Mostáreň v Brezne už dávno skrachovali. Obec má ročný rozpočet deväť miliónov (v korunách), z čoho je však príspevok ministerstva školstva 6,7 milióna na prevádzku školy. Chodia do nej aj deti zo Sihly a Drábska. No niet detí. Vlani bolo pätnásť prvákov, ďalšie roky už bude iba jeden. Vrchárske obce vymierajú. A nebude ani práca pre jednásť učiteľov. Starosta si preto búcha hlavu o stôl, že nemali tak svojrázne vyriešiť spolužitie s Rómami. „Dakedy pred pätnástimi rokmi ich tu žilo zopár rodín. Keď raz odišli na vyšetrenie do Brezna, vyhoreli im koliby,“ povie Vetrák a dodá: „Škoda. Keby boli Rómovia, mali by sme deti v škole. A peniaze. Jedna starostka z Horehronia mi raz takto vraví: Ty sa čo serieš? Ja mám Cigánov sedem tried a nemám problémy s uhlím, ani s platmi učiteľov. Lebo na nášho žiaka je 3 600 korún na jedného a na Róma desať...“
Nebyť všeobecnej biedy, obec by mohla nažívať harmonicky. Napokon, sú tu všetko „čistí Slováci a čistí katolíci“. Kedysi boli aj čistí HZDS, dnes sú zrejme čistí SMER. Starosta je však verný. „Nie som nezávislý, tu na vrchoch by som neprešiel. Už pár rokov som za Vlada Mečiara. A poviem pravdu, tu sa ani neoplatí prestup. Načo? HZDS síce padá, ale keď môj zástupca, predseda miestneho HZDS, urobí kampaň v krčme, tak vyhráme zas!“

.eurofondy: trikrát a dosť
Starosta Vetrák nemá veru dobré skúsenosti s eurofondmi. Pokúšal sa trikrát, no vždy obišiel naprázdno. Iba čo minul státisíce korún z obecnej kasy na projekty pre agentúry. Aj sa to domácim bojí priznať, aby ho nezlynčovali. Prvým bol pred piatimi rokmi projekt rozvoja obce na 25 rokov. Vypracovali mu ho na VÚC v Banskej Bystrici, jeho kamaráti. Odpoveď z Bratislavy? Neuspeli ste, zle preložená angličtina. Druhý projekt bol zameraný na agroturistiku. „Chceli sme tu dáke salaše vybudovať. Ukazovali by sme návštevníkom, ako sa tu kravy dojili, prasce chovali, ovce strihali...“ Ani ten neprešiel, údajne opäť pre zlú angličtinu. To už sa starosta vážne nahneval. „Pán Rusko bol vtedy minister. Vraveli mi: ak nemáš postrk, darmo tam do Bratislavy chodíš. Kurva, ja som tam chodil v noci, v šóre sme tam stáli na ministerstve. A nič.“
Najdramatickejší bol tretí projekt zameraný na výstavbu hasičskej zbrojnice. Takisto ho robil VÚC a stál obec trištvrte milióna korún. Dňa 25. augusta však došla starostovi z ministerstva stručná odpoveď. Zamietnuté. „Cez kamaráta som sa dopočul, že sme projekt prešvihli o osem miliónov. Ale ja som ho nerobil. Zodpovedná je agentúra z Bystrice, tej ešte musím teraz platiť! Trikrát som bol kvôli tomu na ministerstve. A nič. Bolo mi povedanô, že som mal postrčiť dákyho človeka. Ale koho? Ako? Skade taká chudobná dedina? Keď som tam zašiel a odovzdával projekt, ženičky mi vzali projekt. Zaniesli ho do takej miestnosti, kde boli hromady projektov až po strop. Povedali: starosta, z týchto prejde iba päťdesiat. No boha, tak načo som tu? – pýtal som sa. A išiel som het.“
Zdá sa teda, že tak rýchlo v Lome nad Rimavicou nebudú turistom ukazovať dojenie kráv a ani miestni chlapi nebudú mať prácu v požiarnej zbrojnci. Hoci ich predtým ministerstvo vnútra vybralo do siete záchranných hasičských systémov. „Iveká a Tatry“ tu teda nebudú. A keď „zalomí od Detvy a Brezna a začne horieť“, budú hotoví. Ešteže tu organizujú súťaž malotraktorov a psích záprahov. Aj bez eurofondov.

.drábsko: eurofondom neverím
Starostí starostu Vetráka sa preventívne vyvaroval Peter Štefančík (SMER-SD), starosta susedného Drábska (207 obyvateľov, jedna krčma).
„Eurofondom vôbec neverím. Skade budeme mať päť percent na spolufinancovanie? A skade devätnásť percent na DPH?“ pýta sa Štefančík. So skromným rozpočtom vo výške milióna korún si úverové zaťaženie nemôže dovoliť. Študent sociálnej práce vo funkcii pracuje na polovičný úväzok, sám sebe robí aj administratívnu silu. V dedinke kontinuálne klesá počet obyvateľov. Obývaných domov ubúda, rekreačných chalúp, naopak, pribúda. Novými obyvateľmi obce sú iba tí, čo sa presťahovali do tunajšieho Domova dôchodcov. Obec všetko hradí z bežného rozpočtu. A odpúšťa, čo môže: podnikateľom dane (aby tu vôbec prišli, či ostali) a občanom dve tretiny ceny za odvoz smetí. A o polnoci vypína verejné osvetlenie, podobne ako jeho kolega v Lome, kam je to pár minút peši popri lese.

.malé Zlievce: nevymierame, žijeme
Stačí prejsť okolo sto kilometrov na juh a všetko je trochu inak. V dedinke Malé Zlievce neďaleko Veľkého Krtíša nám starosta Jozef Filkus pyšne ukazuje obecný úrad, kde funguje obchod a dokonca aj bar s údajne najnižšími cenami široko ďaleko. Niekoľko šarvancov už netrpezlivo čaká na jeho otvorenie, aby si mohli dať kofolu. Neostane len pritom, starosta si pokladá za povinnosť predviesť nám ešte nové detské ihrisko, opravený evanjelický kostol a tiež obecnú plantáž, na ktorej pestujú ríbezle, maliny, čiernu jarabinu, z ktorých potom robia džemy – ale aj ríbezľové víno. Rád by nám poukazoval ešte aj ďalšie veci, ale na futbalovom ihrisku sa práve začína zápas, kde hlava obce funguje dokonca v dvojitej úlohe. Je rozhodcom a zároveň trénerom domácich...
„Keď som pred desiatimi rokmi nastúpil do funkcie, mali sme 238 obyvateľov a priemerný vek 41 rokov. Dnes máme 291 ľudí a priemerný vek okolo 35 rokov. Postavili sme obecné nájomné byty a pritiahli mladých ľudí z okolia. Ďalším lákadlom je, že stále sa snažíme robiť niečo pre ľudí. Aj včera tu bola kresťanská kapela z Banskej Bystrice, bolo nás tu šesťdesiat, v pracovný deň o druhej popoludní,“ hovorí Filkus. Do richtárskej funkcie kandidoval ako nezávislý, ale podporovali ho SDKÚ a KDH. On sám nezabudne viackrát zdôrazniť, že je pravicový volič.
V jednej veci sa Malé Zlievce od iných dediniek výrazne odlišujú. Ešte v deväťdesiatych rokoch obec nabrala odvahu a začala podnikať. Starosta dal dokopy ľudí, prehrýzol sa množstvom byrokracie a po celom regióne začali ponúkať kosenie, úpravu verejných priestranstiev, upratovacie práce a neskôr aj pomocné murárske práce. „V roku 1999 sme mali príjem z podnikania 200-tisíc korún. To bolo dvadsať percent nášho rozpočtu. Potom sme to vyšpičkovali, sledovali sme všetky možné verejné súťaže, vedeli sme cenovo konkurovať každému. Už v roku 2007 dokázala obec zarobiť z podnikania takmer osem miliónov korún,“ tvrdí starosta.
V súčasnosti je obecné podnikanie v miernom útlme a na vine nie je len hospodárska kríza. Pribudol im nečakaný konkurent. Aj vo Veľkom Krtíši vznikol totiž sociálny podnik. „Viete, ak niekto dostane miliónové štátne dotácie, nemôžete mu konkurovať. Dá tú istú cenu ako vy, napriek tomu je pri verejných zákazkách politicky uprednostnený. Ja si stroje musím kúpiť za vlastné a oni majú štátne dotácie. Som frustrovaný, ale nevzdávam sa,“ vysvetľuje starosta. Snažia sa orientovať na súkromnú sféru, obecné podnikanie stále dáva prácu viac ako desiatke miestnych ľudí.
Keď pred Filkusom spomenieme eurofondy, len sa zamračí a povie, že keď počuje toto slovo, vždy sa rozruší. Z peňazí od EÚ si Malé Zlievce ako obec mimo pólov rastu zatiaľ vraj len „zobli“ zopár drobností. Aj keď momentálne majú podaný projekt v rámci programu na rozvoj vidieka. Chcú rekonštruovať časť miestnej komunikácie a dobudovať chodník. Projekt im síce vypracoval externista, ale dopredu mu nedali ani euro. Zaplatia iba, ak budú úspešní. „Otvorene som mu povedal, že nemám za chrbtom nikoho. Súhlasil,“ hovorí Filkus. Tvrdí, že na eurofondoch mu prekáža najmä korupčné pozadie. Keď na Rade ZMOS-u starosta Petržalky Milan Ftáčnik vyhlásil, že sa už sa ďalej nedá znášať, aby od nich vždy pýtali desať percent a treba s tým ísť do vlády, verejne ho podporil. Mnohí zúčastnení ich však zahriakli. „Potom za mnou prišiel primátor jedného mesta a povedal mi, že keby to bolo iba desať percent. Často je to však pätnásť percent a viac,“ opisuje svoj zážitok starosta Filkus.

.ratka: chvalabohu mimo pólov  
Pri Fiľakove leží malá obec Ratka. Čisto slovenská enkláva s 330 obyvateľmi v obkolesení dedín, kde žijú väčšinu Maďari. Starosta Milan Spodniak je z HZDS, ale podobne ako jeho pravicový kolega z Malých Zlievcov ani on sa nemusí báť, že jeho dedine hrozí vyľudnenie. „Počet obyvateľov nám stúpa, vypredali sme všetky prázdne domy, tento rok už máme tretieho stavebníka na trvalý pobyt. Záujemca z Banskej Bystrice dokonca chce kúpiť štrnásť stavebných pozemkov,“ hovorí hrdo Spodniak.
Svoju úlohu vraj zohráva dobré spojenie s blízkym Fiľakovom, priaznivá atmosféra v dedine a výhodné ceny pozemkov. Obci sa tiež rysuje nová investícia. Talianska spoločnosť tam chce vybudovať fotovoltaickú elektráreň. Starosta na naše prekvapenie hovorí, že obec je „našťastie“ mimo vytýčených  pólov rastu. Prečo našťastie? Vraj sa takto dá lepšie vyšpecifikovať vidiecka identita v žiadostiach na prostriedky z programu na podporu vidieka. Starosta celkovo pôsobí ako „mág cez eurofondy.“  Všetky inštrukcie, metodické pokyny a úskalia pri príprave projektov sype z rukáva. Jeho obec žiada peniaze najmä na cestné komunikácie. „Projekty som z 80-tich percent spracoval sám. Som zároveň podpredseda Združenia miest a obcí Novohradu a zúčastňoval som sa na príprave projektov pre ďalšie dediny. Dal som dokopy ľudí, od geodetickej kancelárie cez rozpočtára po verejné obstarávanie. Ak starosta na začiatku procesu dodal všetko, tak na konci podpísal hotovú žiadosť. Robilo sa to pre dvadsať obcí a ja som bol iniciátorom spájania kapacít,“ hovorí Spodniak. Malé obce sa podľa neho majú spoliehať najmä sami na seba, na vzájomnú spoluprácu. Európske peniaze im však môžu významne pomôcť. Na rozdiel od niektorých svojich kolegov sa nesťažuje ani na povinné spolufinacovanie zo strany obcí. „Ak získam projekt, tak kofinancovanie sa mi vráti za jeden rok bežnej údržby miestnej komunikácie. To je vec matematiky,“ tvrdí.
Aj na podmienenosť získania projektu správnym politickým tričkom, na čo sa sťažujú viacerí jeho kolegovia, sa Spodniak pozerá skepticky. A vraj to nie je kvôli tomu, že jeho strana je práve teraz vo vláde. Tento dojem podľa neho šíria najmä viaceré agentúry, ktoré projekty vypracovávajú. „Táto otázka zaznela na rôznych fórach. Prišli rôzne agentúry, ponúkali drahé služby a tvárili sa, koho všetkého majú za sebou. Sú agentúry, ktoré vybrali od dvesto starostov po 30-tisíc korún, bez ohľadu na to, či projekt bude úspešný. V prvom rade treba podať kvalitný projekt, zdrojov je  dosť. Nie je to vec politického krytia a lobingu, ale informácií,“ myslí si starosta Ratky.

.kto prežije?
Aké sú teda problémy malých obcí? Rovnako pestré, ako je pestrá celá krajina. Niektoré prežijú a budú sa rozvíjať, iné pravdepodobne zaniknú, zlúčia sa, alebo sa zmenia na chalupárske osady. Ich osud však oveľa viac ako od momentálneho počtu ľudí závisí od osoby a schopností starostu a ľudí, ktorí v obciach žijú. Len tie peniaze z EÚ by skutočne mohli byť prideľované transparentnejšie.