Keď človek privrie oči, dokáže si predstaviť, že tu pred storočím boli prímorské kúpele s reštauráciami, promenádami, po ktorých chodili dámy so slnečníkmi a páni sa prevážali na koňoch. A v prútených boxoch sa ako inde na brehu Baltského mora schovávali pred vetrom kúpeľachtiví výletníci v čudesných kúpacích úboroch.
Stojím na Westerplatte, neveľkom polostrove pri ústí Visly, kadiaľ po storočia plávali lode do Gdanska, najväčšieho a najbohatšieho hanzového mesta celého Baltu. Prímorské letovisko pre gdanských nemeckých mešťanov tu bolo len v tom krátkom období dodnes nedostižného vrcholu európskych dejín – právom nazývaného belle époque. Predtým a potom tu bola väčšinou pevnosť, niekoľkokrát sa tu tvrdo bojovalo, napríklad, keď sa tu vylodili v roku 1734 francúzski vojaci, ktorí chceli ako intervenčné sily zasiahnuť do bojov o kráľovskú korunu.
Kým na dva a pol tisíc vojakov francúzskeho kráľa svet už zabudol, na dve stovky poľských vojakov nezabudne asi nikdy. Boli to totiž oni, ktorí od trištvrte na päť ráno 1. septembra 1939 bojovali prvú bitku druhej svetovej vojny. Dve stovky vojakov s jedným poľným delom v obyčajných zákopoch bez nejakých pevnostných bunkrov týždeň vzdorovali pätnásťnásobnej nemeckej presile.
Keď tu človek stojí, len ťažko si to vie predstaviť. Iba zopár stoviek metrov odtiaľto kotvil nemecký krížnik Schleswig-Holstein, ktorý zo svojich diel dňom i nocou polostrov takmer stále ostreľoval. Po týždni Poliaci beznádejný boj vzdali. Nemci boli už takmer pred Varšavou a bez prestávky bojujúci Poliaci na Westerplatte už jednoducho padali od únavy. Počas toho týždňa poslali do čerta štyri stovky útočiacich nacistov a sami mali iba dvadsať padlých. Na rozdiel od mnohých ostatných poľských zajatcov sa k nim nacisti správali pomerne slušne, takže veľká časť z nich prežila.
Dvaja z nich tu boli aj tohto prvého septembra medzi stovkami ďalších deväťdesiatročných veteránov, ktorí tvorili veľkú časť publika európskych štátnikov, čo sa tu pri príležitosti 70. výročia vypuknutia vojny zišli. A pred ich očami a na televíznych obrazovkách celého kontinentu, ale možno aj väčšiny sveta, sa pohádali. Nie porazení s víťazmi – lebo nemecká kancelárka Angela Merkelová opäť len prosila o odpustenie –, ale víťazi s víťazmi. Najmä Poliaci s Rusmi. Ruský premiér Vladimír Putin vyčítal Poliakom Mníchov a vôbec pokusy dohodnúť sa s Hitlerom; poľský prezident Lech Kaczynski zase Rusom pakt Molotov-Ribbentrop a aj Katyň. A poľský premiér Donald Tusk povedal, že „sovietski vojaci priniesli Poliakom oslobodenie, ale nie slobodu, ktorú sami nemali“.
Hoci sa to všetko skončilo dôstojne, stiskmi rúk, ba aj úsmevmi, nemohol som sa ubrániť dojmu, že si to títo štátnici mohli aspoň v tento deň odpustiť. Pretože tu na Westerplatte vlastne rečnili na hroboch šesťdesiatich miliónov ľudí, ktorí v tej desivej vojne zahynuli. A cintorín, ktorým Westerplatte už asi raz a navždy bude, nie je miesto na hádku. Aj keby na ňu bolo tisíc dôvodov, ktoré v prípade Poliakov a Rusov skutočne existujú. Autor je redaktor Lidových novín
Stojím na Westerplatte, neveľkom polostrove pri ústí Visly, kadiaľ po storočia plávali lode do Gdanska, najväčšieho a najbohatšieho hanzového mesta celého Baltu. Prímorské letovisko pre gdanských nemeckých mešťanov tu bolo len v tom krátkom období dodnes nedostižného vrcholu európskych dejín – právom nazývaného belle époque. Predtým a potom tu bola väčšinou pevnosť, niekoľkokrát sa tu tvrdo bojovalo, napríklad, keď sa tu vylodili v roku 1734 francúzski vojaci, ktorí chceli ako intervenčné sily zasiahnuť do bojov o kráľovskú korunu.
Kým na dva a pol tisíc vojakov francúzskeho kráľa svet už zabudol, na dve stovky poľských vojakov nezabudne asi nikdy. Boli to totiž oni, ktorí od trištvrte na päť ráno 1. septembra 1939 bojovali prvú bitku druhej svetovej vojny. Dve stovky vojakov s jedným poľným delom v obyčajných zákopoch bez nejakých pevnostných bunkrov týždeň vzdorovali pätnásťnásobnej nemeckej presile.
Keď tu človek stojí, len ťažko si to vie predstaviť. Iba zopár stoviek metrov odtiaľto kotvil nemecký krížnik Schleswig-Holstein, ktorý zo svojich diel dňom i nocou polostrov takmer stále ostreľoval. Po týždni Poliaci beznádejný boj vzdali. Nemci boli už takmer pred Varšavou a bez prestávky bojujúci Poliaci na Westerplatte už jednoducho padali od únavy. Počas toho týždňa poslali do čerta štyri stovky útočiacich nacistov a sami mali iba dvadsať padlých. Na rozdiel od mnohých ostatných poľských zajatcov sa k nim nacisti správali pomerne slušne, takže veľká časť z nich prežila.
Dvaja z nich tu boli aj tohto prvého septembra medzi stovkami ďalších deväťdesiatročných veteránov, ktorí tvorili veľkú časť publika európskych štátnikov, čo sa tu pri príležitosti 70. výročia vypuknutia vojny zišli. A pred ich očami a na televíznych obrazovkách celého kontinentu, ale možno aj väčšiny sveta, sa pohádali. Nie porazení s víťazmi – lebo nemecká kancelárka Angela Merkelová opäť len prosila o odpustenie –, ale víťazi s víťazmi. Najmä Poliaci s Rusmi. Ruský premiér Vladimír Putin vyčítal Poliakom Mníchov a vôbec pokusy dohodnúť sa s Hitlerom; poľský prezident Lech Kaczynski zase Rusom pakt Molotov-Ribbentrop a aj Katyň. A poľský premiér Donald Tusk povedal, že „sovietski vojaci priniesli Poliakom oslobodenie, ale nie slobodu, ktorú sami nemali“.
Hoci sa to všetko skončilo dôstojne, stiskmi rúk, ba aj úsmevmi, nemohol som sa ubrániť dojmu, že si to títo štátnici mohli aspoň v tento deň odpustiť. Pretože tu na Westerplatte vlastne rečnili na hroboch šesťdesiatich miliónov ľudí, ktorí v tej desivej vojne zahynuli. A cintorín, ktorým Westerplatte už asi raz a navždy bude, nie je miesto na hádku. Aj keby na ňu bolo tisíc dôvodov, ktoré v prípade Poliakov a Rusov skutočne existujú. Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.