Všetko sa to začalo zhruba pred tromi rokmi, keď konkurz na generálnu riaditeľku SND vyhrala Silvia Hroncová. Uznávaná, rozhľadená teatrologička a schopná manažérka prišla do národného divadla z Divadelného ústavu, ktorý šesť rokov viedla. Konkurznú komisiu z čias ministrovania Rudolfa Chmela jednoznačne presvedčila projektom, podľa ktorého sa dosť nedvižná a neefektívna národná inštitúcia s tromi súbormi mala zmeniť na moderné efektívne riadené divadlo, schopné fungovať aj v medzinárodnom kontexte. Do divadelného zákulisia chcela priniesť ekonomickú efektívnosť, na pódiá umeleckú kvalitu a do hľadiska aj mladších divákov. Najprv však musela zvládnuť presťahovanie súborov do novostavby SND, čo bolo náročnou operáciou vhodnou iba pre špičkového krízového manažéra.
Hroncová teda prišla s ambicióznym projektom a do jeho presadzovania sa pustila s veľkým pracovným nasadením a húževnatosťou, ktorú dodnes oceňujú aj jej kritici. Teda všetci tí, ktorí teraz tvrdia, že sa s ňou nedá pracovať.
.dobrý projekt
V čase, keď bola Silvia Hroncová uvedená do svojej funkcie, SND pôsobilo v štyroch budovách: Opera a Balet v Historickej budove na Hviezdoslavovom námestí, Činohra v budove Divadla P. O. Hviezdoslava a na Malej scéne. Samotné generálne riaditeľstvo malo vlastnú budovu na Gorkého ulici. Takto to bolo dlhé roky. Sťahovať tri súbory zo štyroch budov nebol jednoduchý proces a aj samotní členovia súborov prechod do novostavby neprežívali ľahko. Hoci verejne vítali novú budovu, vnútorné obavy z nového, veľkého a divadelne chladného priestoru boli silnejšie, ako sa verejne prezentovalo.
Časopis .týždeň patril v tom čase k menšine, ktorá novostavbu kritizovala. Keď sa však generálnou riaditeľkou SND stala Silvia Hroncová, zdalo sa nám, že ak niekto dokáže zmysluplne využiť ten megalomanský priestor, nevzdá sa pritom ekonomického pohľadu na vec a bude vedieť motivovať súbory, aby v týchto špecifických podmienkach vytvárali silné umelecké projekty, tak je to práve Hroncová. Ambiciózna, pracovitá, s teatrologickým prehľadom a manažérskym talentom.
Po príchode do divadla v júni 2006 začala energicky presadzovať projekt, s ktorým uspela v konkurze – sprehľadnenie organizačnej štruktúry, zefektívnenie prevádzky a posunutie jeho umeleckej produkcie bližšie k európskej úrovni. Po troch rokoch Silvia Hroncová predčasne končí vo svojej funkcii a svoj projekt nedotiahne do konca. Čia je to vina?
.na doraz
„Dominantným problémom bolo ustavičné zasahovanie generálnej riaditeľky do kompetencií riaditeľa Opery SND,“ vyhlásil pevným hlasom minulý týždeň nový šéf divadla Pavol Smolík. Presne ten človek, na ktorého sa pred pár mesiacmi aj Silvia Hroncová pozerala ako konečne na toho pravého človeka, ktorý vyvedie najnestabilnejší a najproblematickejší súbor SND – Operu – z dlhoročného marazmu. A Pavlovi Smolíkovi pri tých slovách o zasahovaní riaditeľky vážne prikyvuje riaditeľ Činohry SND Štefan Bučko. Práve oni dvaja radšej ponúkli svoju abdikáciu ako ďalej robiť s Hroncovou.
Prvá generálna riaditeľka SND mala od začiatku vo funkcii vážny hendikep. Určite nie ten, že je prvou ženou v tejto funkcii, ale fakt, že do divadla prišla „zvonka”, teda nepochádzala priamo z niektorého súboru. To jej na jednej strane uľahčovalo robiť radikálne kroky pri organizačných zmenách, ktoré boli po presťahovaní SND do novostavby nevyhnutné. Žiadny z troch súborov ju nemohol obviniť, že preferuje ten, z ktorého vzišla, čo sa v histórii SND bežne stávalo. Ale zároveň ostala visieť trošku vo vzduchoprázdne – jej domovom a zázemím bolo iba generálne riaditeľstvo s právnikmi, ekonómami a administratívnymi pracovníkmi.
Hoci je jasné, že organizácia s 900 zamestnancami potrebuje na svojom čele organizačne schopného človeka, v byzantsky komplikovaných vzťahoch vnútri divadla pôsobil racionálne uvažujúci človek asi ako Eskimák medzi černochmi. Navyše, nová riaditeľka mala ako divadelná vedkyňa skúsenosti z medzinárodnej divadelnej scény, a tá určovala aj jej ambície. Tie sa však nestretli v miestnych slovenských pomeroch s veľkým porozumením, jej pracovné okolie oveľa viac vnímalo slovenský kontext a jeho možnosti.
Hroncová však tak tvrdohlavo a húževnato išla za svojím cieľom (divadlo s medzinárodne silným menom) a za svojou víziou efektívne riadenej organizácie, až stratila sympatie svojich spolupracovníkov. Jej ambície voziť sem hviezdy, teda špičkových dirigentov, režisérov, sólistov, jej spolupracovníkov a podriadených skôr vyrušovali a znepokojovali. Nie celkom stačili aj jej tempu. Možno stačilo zvoľniť to rýchle tempo a netlačiť na pílu. Hroncovej však chýbala istá empatia vnímať tieto pocity svojich spolupracovníkov. Je to človek, ktorý má tendenciu ísť až na doraz, preto sa stávalo, že iniciatívne konala aj za svojich kolegov. Tí sa cítili dotknutí a vyčítali jej, že zasahuje do ich výlučných kompetencií. A tak sa začali v divadle viesť malé súkromné vojny.
.tri súbory
Ak by sme však príčiny sporu, ktorý koncom leta vypukol v SND a viedol k abdikácii generálnej riaditeľky, videli iba v rozdielnom osobnostnom založení Hroncovej a jej spolupracovníkov (Smolík, Bučko), bolo by to veľké zjednodušenie situácie. Hlavná príčina je totiž ešte niekde inde a v .týždni sme to skonštatovali už pred časom, keď sme písali o prvom roku SND v novostavbe. Už vtedy bola tá tendencia veľmi silná.
Verejne sa síce zvykne hovoriť, že SND je „jedna veľká rodina”, ale v skutočnosti to tak nie je. Táto federácia troch súborov je vnímaná – najmä v Opere a v Činohre – ako nutné zlo, ktoré treba čo najviac obmedzovať a uvoľňovať. Teda tak, aby mali súbory čo najmenej spoločného, možno iba spoločného vrátnika. Ale rozhodne nie spoločný bufet, spoločné pokladne, spoločný marketing či techniku. Cudzie nechceme, svoje si nedáme – to vládne aj na pôde SND a trošku to pripomína rozpad Československa.
Ale je to vyslovene zlá tendencia? Silvia Hroncová ide dôrazne proti nej – plne v súlade so svojím projektom, ale aj presvedčením. Preto sa snažila zjednotiť spoločné činnosti, ako sú pokladne, marketing, komunikácia s verejnosťou, technika, pod strechu generálneho riaditeľstva. Malo to svoju ekonomickú i organizačnú logiku, ale vnútorné nastavenie súborov ide proti tomuto trendu. Chcú mať vlastný marketing, vlastnú propagáciu a nechcú nijaké zásahy do umeleckej práce od generálneho riaditeľstva. Od toho očakávajú oveľa menej – nech funguje kúrenie, nech do budovy nezateká, nech je tam upratané. Celé desaťročia, ktoré súbory prežili od seba v rôznych budovách, výrazne oslabili pocit, že všetci sú nielen pod jednou značkou, ale mali by mať aj istú spoločnú stratégiu riadenia, marketingu či vonkajšej komunikácie.
Súbory mali problém už aj s tým, že spočiatku chodili spolu do jedného bufetu, nechceli byť spolu na jednom plagáte s programom, chceli mať svoje upratovačky, svojich technikov, svoje pokladníčky. Spoločná strecha priniesla množstvo konfliktov, ktoré v oddelených budovách neboli také vypuklé.
Aj preto sa pričasto menili riaditelia súborov, pričom väčšinou ani neboli schopní pomenovať dôvody svojich odchodov. Dodnes je mierne zabalený tajomstvom vlaňajší náhly odchod riaditeľa Činohry SND Romana Poláka a bizarnou epizódkou bolo aj krátke riaditeľovanie Opery Gabrielou Beňačkovou. Najstabilnejšia situácia je dnes v Balete SND, kde mala Hroncová mimoriadne šťastie na charizmatického a vo svete rozhľadeného Mária Radačovského. Jeho postoj v zlomových dňoch po niekoľkonásobných abdikáciách sa ukázal ako najelegantnejší a najkonzistnejší. Prijal abdikácie s istým pokojom, taktom a zároveň nemal obavy verejne povedať svoj názor. Bolo zábavné sledovať, ako novinári na tlačovke, ktorú zvolal novovymenovaný generálny riaditeľ Pavol Smolík a šéf Činohry Bučko, nedočkavo čakali najmä na slová Radačovského, ktorý stál v úzadí a aj takto prezentoval svoj odstup a nadhľad.
Radačovský, ako aj šéfdramaturgička Baletu Mirka Kovářová, po oficiálnej tlačovke vyjadrili podporu bývalej generálnej riaditeľke, hoci pripustili, že mala tendenciu prekračovať hranice aj ich kompetencií. Na rozdiel od kolegov z Opery a z Činohry však Radačovský s Kovářovou dokázali so svojou šéfkou otvorene nesúhlasiť, čo občas viedlo k prudkým polemikám, ale napokon vždy aj k obojstranne prijateľnému riešeniu.
.kritická opera
Je pravda, že kým sa Balet pozviechal z prachu a dlhodobo podceňovaný súbor sa už dnes stal rovnocennou zložkou, zúfalo sa nedarilo stabilizovať kritickú situáciu v Opere SND. Isté turbulencie boli aj v Činohre SND, kde bol po Polákovom odchode problém zohnať šéfa. Napokon sa dal nahovoriť dlhoročný člen súboru Štefan Bučko. Situácia sa upokojila, hoci tu pretrváva problém otvoriť Činohru ešte viac hosťujúcim režisérom s ambicióznejšími projektmi. No rozhodne najväčší problém bol v Opere, kde sa striedali šéfovia aj dirigenti. Hroncová urobila napokon správny krok, keď vypísala na post riaditeľa Opery konkurz. Vyhral ho dlhoročný režisér a dramaturg Pavol Smolík. Dovtedy nie veľmi výrazný člen tohto súboru, skôr nenápadný človek v pozadí. Ale konkurz vyhral presvedčivo a jeho vízia mala hlavu aj pätu.
Obidvaja – Bučko aj Smolík – majú povesť slušných a zodpovedných ľudí, obidvaja pochádzajú zvnútra SND, ani jednému z nich nebola cudzia umelecká vízia generálnej riaditeľky, dokonca ani jej túžba viac otvárať divadlo svetu.
Navonok vyzeralo všetko v poriadku, vnútri však stúpalo napätie medzi ambíciami generálnej riaditeľky a predstavami riaditeľov Smolíka a Bučka. Hoci nedošlo k žiadnemu väčšiemu konfliktu, riaditeľ opery Pavol Smolík už tlak riaditeľky chápal ako zasahovanie do svojich kompetencií. Ako príklad takéhoto zasahovania uviedol na tlačovej konferencii objednanie pôvodnej opery od slovenského skladateľa bez konzultácie s ním.
Po prvej poprázdninovej porade už Pavol Smolík napätie a tlak nezvládol a rozhodol sa radšej abdikovať. Solidárne s ním abdikoval aj dirigent Rastislav Štúr a šéfdramaturg Opery Slavomír Jakubek. O deň neskôr sa k nim viac-menej z kolegiality pridal riaditeľ Činohry Bučko. Zrejme išlo len o to, že Pavlovi Smolíkovi došla trpezlivosť a ostatní sa s ním vo veľkom romantickom geste, aké umelci robia radi, solidarizovali – a vyšachovali tak svoju nadriadenú.
Keď Hroncovej z podateľne doniesli dva abdikačné listy od svojich riaditeľov, ponúkla ministrovi kultúry vlastnú abdikáciu. Maďarič ju s vďakou prijal a ocenil to ako korektné gesto. Smolík, Jakubek, Štúr a Bučko potom svoje abdikácie stiahli. Pavol Smolík bol do vypísania konkurzu menovaný generálnym riaditeľom SND. Nový konkurz na generálneho riaditeľa má byť o dva a pol mesiaca. Smolík avizuje, že sa na ňom nezúčastní.
.kto na jej miesto
Zatiaľ sa verejne nespomínajú mená ľudí, ktorí majú ambíciu zaujať miesto generálneho riaditeľa SND. Už dlhé roky sa špekuluje, že by sa takáto prestížna funkcia pozdávala poslancovi za Smer Dušanovi Jarjabkovi, ale ten už asi tiež pochopil, že toto vnútorne náročné prostredie by ho – aj s jeho operetnou a politickou minulosťou – pravdepodobne neprijalo.
Špekuluje sa aj o Petrovi Dvorskom, ktorý by svojím slávnym menom, povesťou slušného človeka a nie vysokými manažérskymi ambíciami bol určite prijateľný pre väčšinu členov SND. Navyše bol dlhé roky členom SND, nie je to prišelec. Otázne je, či by sa Peter Dvorský cítil na túto náročnú funkciu.
S najväčšou pravdepodobnosťou však bude nový generálny riaditeľ musieť začať tam, kde Silvia Hroncová skončila. Bude si musieť priznať tvrdú pravdu: súbory SND chcú mať čo najviac samostatnosti a nechcú, aby ich nejaký hyperaktívny generálny riaditeľ vyrušoval, či nebodaj pobádal do vyšších umeleckých ambícií, než na aké sa práve cítia. To by potom v SND mohlo dopadnúť presne tak, ako to dopadlo s československou federáciou.
Hroncová teda prišla s ambicióznym projektom a do jeho presadzovania sa pustila s veľkým pracovným nasadením a húževnatosťou, ktorú dodnes oceňujú aj jej kritici. Teda všetci tí, ktorí teraz tvrdia, že sa s ňou nedá pracovať.
.dobrý projekt
V čase, keď bola Silvia Hroncová uvedená do svojej funkcie, SND pôsobilo v štyroch budovách: Opera a Balet v Historickej budove na Hviezdoslavovom námestí, Činohra v budove Divadla P. O. Hviezdoslava a na Malej scéne. Samotné generálne riaditeľstvo malo vlastnú budovu na Gorkého ulici. Takto to bolo dlhé roky. Sťahovať tri súbory zo štyroch budov nebol jednoduchý proces a aj samotní členovia súborov prechod do novostavby neprežívali ľahko. Hoci verejne vítali novú budovu, vnútorné obavy z nového, veľkého a divadelne chladného priestoru boli silnejšie, ako sa verejne prezentovalo.
Časopis .týždeň patril v tom čase k menšine, ktorá novostavbu kritizovala. Keď sa však generálnou riaditeľkou SND stala Silvia Hroncová, zdalo sa nám, že ak niekto dokáže zmysluplne využiť ten megalomanský priestor, nevzdá sa pritom ekonomického pohľadu na vec a bude vedieť motivovať súbory, aby v týchto špecifických podmienkach vytvárali silné umelecké projekty, tak je to práve Hroncová. Ambiciózna, pracovitá, s teatrologickým prehľadom a manažérskym talentom.
Po príchode do divadla v júni 2006 začala energicky presadzovať projekt, s ktorým uspela v konkurze – sprehľadnenie organizačnej štruktúry, zefektívnenie prevádzky a posunutie jeho umeleckej produkcie bližšie k európskej úrovni. Po troch rokoch Silvia Hroncová predčasne končí vo svojej funkcii a svoj projekt nedotiahne do konca. Čia je to vina?
.na doraz
„Dominantným problémom bolo ustavičné zasahovanie generálnej riaditeľky do kompetencií riaditeľa Opery SND,“ vyhlásil pevným hlasom minulý týždeň nový šéf divadla Pavol Smolík. Presne ten človek, na ktorého sa pred pár mesiacmi aj Silvia Hroncová pozerala ako konečne na toho pravého človeka, ktorý vyvedie najnestabilnejší a najproblematickejší súbor SND – Operu – z dlhoročného marazmu. A Pavlovi Smolíkovi pri tých slovách o zasahovaní riaditeľky vážne prikyvuje riaditeľ Činohry SND Štefan Bučko. Práve oni dvaja radšej ponúkli svoju abdikáciu ako ďalej robiť s Hroncovou.
Prvá generálna riaditeľka SND mala od začiatku vo funkcii vážny hendikep. Určite nie ten, že je prvou ženou v tejto funkcii, ale fakt, že do divadla prišla „zvonka”, teda nepochádzala priamo z niektorého súboru. To jej na jednej strane uľahčovalo robiť radikálne kroky pri organizačných zmenách, ktoré boli po presťahovaní SND do novostavby nevyhnutné. Žiadny z troch súborov ju nemohol obviniť, že preferuje ten, z ktorého vzišla, čo sa v histórii SND bežne stávalo. Ale zároveň ostala visieť trošku vo vzduchoprázdne – jej domovom a zázemím bolo iba generálne riaditeľstvo s právnikmi, ekonómami a administratívnymi pracovníkmi.
Hoci je jasné, že organizácia s 900 zamestnancami potrebuje na svojom čele organizačne schopného človeka, v byzantsky komplikovaných vzťahoch vnútri divadla pôsobil racionálne uvažujúci človek asi ako Eskimák medzi černochmi. Navyše, nová riaditeľka mala ako divadelná vedkyňa skúsenosti z medzinárodnej divadelnej scény, a tá určovala aj jej ambície. Tie sa však nestretli v miestnych slovenských pomeroch s veľkým porozumením, jej pracovné okolie oveľa viac vnímalo slovenský kontext a jeho možnosti.
Hroncová však tak tvrdohlavo a húževnato išla za svojím cieľom (divadlo s medzinárodne silným menom) a za svojou víziou efektívne riadenej organizácie, až stratila sympatie svojich spolupracovníkov. Jej ambície voziť sem hviezdy, teda špičkových dirigentov, režisérov, sólistov, jej spolupracovníkov a podriadených skôr vyrušovali a znepokojovali. Nie celkom stačili aj jej tempu. Možno stačilo zvoľniť to rýchle tempo a netlačiť na pílu. Hroncovej však chýbala istá empatia vnímať tieto pocity svojich spolupracovníkov. Je to človek, ktorý má tendenciu ísť až na doraz, preto sa stávalo, že iniciatívne konala aj za svojich kolegov. Tí sa cítili dotknutí a vyčítali jej, že zasahuje do ich výlučných kompetencií. A tak sa začali v divadle viesť malé súkromné vojny.
.tri súbory
Ak by sme však príčiny sporu, ktorý koncom leta vypukol v SND a viedol k abdikácii generálnej riaditeľky, videli iba v rozdielnom osobnostnom založení Hroncovej a jej spolupracovníkov (Smolík, Bučko), bolo by to veľké zjednodušenie situácie. Hlavná príčina je totiž ešte niekde inde a v .týždni sme to skonštatovali už pred časom, keď sme písali o prvom roku SND v novostavbe. Už vtedy bola tá tendencia veľmi silná.
Verejne sa síce zvykne hovoriť, že SND je „jedna veľká rodina”, ale v skutočnosti to tak nie je. Táto federácia troch súborov je vnímaná – najmä v Opere a v Činohre – ako nutné zlo, ktoré treba čo najviac obmedzovať a uvoľňovať. Teda tak, aby mali súbory čo najmenej spoločného, možno iba spoločného vrátnika. Ale rozhodne nie spoločný bufet, spoločné pokladne, spoločný marketing či techniku. Cudzie nechceme, svoje si nedáme – to vládne aj na pôde SND a trošku to pripomína rozpad Československa.
Ale je to vyslovene zlá tendencia? Silvia Hroncová ide dôrazne proti nej – plne v súlade so svojím projektom, ale aj presvedčením. Preto sa snažila zjednotiť spoločné činnosti, ako sú pokladne, marketing, komunikácia s verejnosťou, technika, pod strechu generálneho riaditeľstva. Malo to svoju ekonomickú i organizačnú logiku, ale vnútorné nastavenie súborov ide proti tomuto trendu. Chcú mať vlastný marketing, vlastnú propagáciu a nechcú nijaké zásahy do umeleckej práce od generálneho riaditeľstva. Od toho očakávajú oveľa menej – nech funguje kúrenie, nech do budovy nezateká, nech je tam upratané. Celé desaťročia, ktoré súbory prežili od seba v rôznych budovách, výrazne oslabili pocit, že všetci sú nielen pod jednou značkou, ale mali by mať aj istú spoločnú stratégiu riadenia, marketingu či vonkajšej komunikácie.
Súbory mali problém už aj s tým, že spočiatku chodili spolu do jedného bufetu, nechceli byť spolu na jednom plagáte s programom, chceli mať svoje upratovačky, svojich technikov, svoje pokladníčky. Spoločná strecha priniesla množstvo konfliktov, ktoré v oddelených budovách neboli také vypuklé.
Aj preto sa pričasto menili riaditelia súborov, pričom väčšinou ani neboli schopní pomenovať dôvody svojich odchodov. Dodnes je mierne zabalený tajomstvom vlaňajší náhly odchod riaditeľa Činohry SND Romana Poláka a bizarnou epizódkou bolo aj krátke riaditeľovanie Opery Gabrielou Beňačkovou. Najstabilnejšia situácia je dnes v Balete SND, kde mala Hroncová mimoriadne šťastie na charizmatického a vo svete rozhľadeného Mária Radačovského. Jeho postoj v zlomových dňoch po niekoľkonásobných abdikáciách sa ukázal ako najelegantnejší a najkonzistnejší. Prijal abdikácie s istým pokojom, taktom a zároveň nemal obavy verejne povedať svoj názor. Bolo zábavné sledovať, ako novinári na tlačovke, ktorú zvolal novovymenovaný generálny riaditeľ Pavol Smolík a šéf Činohry Bučko, nedočkavo čakali najmä na slová Radačovského, ktorý stál v úzadí a aj takto prezentoval svoj odstup a nadhľad.
Radačovský, ako aj šéfdramaturgička Baletu Mirka Kovářová, po oficiálnej tlačovke vyjadrili podporu bývalej generálnej riaditeľke, hoci pripustili, že mala tendenciu prekračovať hranice aj ich kompetencií. Na rozdiel od kolegov z Opery a z Činohry však Radačovský s Kovářovou dokázali so svojou šéfkou otvorene nesúhlasiť, čo občas viedlo k prudkým polemikám, ale napokon vždy aj k obojstranne prijateľnému riešeniu.
.kritická opera
Je pravda, že kým sa Balet pozviechal z prachu a dlhodobo podceňovaný súbor sa už dnes stal rovnocennou zložkou, zúfalo sa nedarilo stabilizovať kritickú situáciu v Opere SND. Isté turbulencie boli aj v Činohre SND, kde bol po Polákovom odchode problém zohnať šéfa. Napokon sa dal nahovoriť dlhoročný člen súboru Štefan Bučko. Situácia sa upokojila, hoci tu pretrváva problém otvoriť Činohru ešte viac hosťujúcim režisérom s ambicióznejšími projektmi. No rozhodne najväčší problém bol v Opere, kde sa striedali šéfovia aj dirigenti. Hroncová urobila napokon správny krok, keď vypísala na post riaditeľa Opery konkurz. Vyhral ho dlhoročný režisér a dramaturg Pavol Smolík. Dovtedy nie veľmi výrazný člen tohto súboru, skôr nenápadný človek v pozadí. Ale konkurz vyhral presvedčivo a jeho vízia mala hlavu aj pätu.
Obidvaja – Bučko aj Smolík – majú povesť slušných a zodpovedných ľudí, obidvaja pochádzajú zvnútra SND, ani jednému z nich nebola cudzia umelecká vízia generálnej riaditeľky, dokonca ani jej túžba viac otvárať divadlo svetu.
Navonok vyzeralo všetko v poriadku, vnútri však stúpalo napätie medzi ambíciami generálnej riaditeľky a predstavami riaditeľov Smolíka a Bučka. Hoci nedošlo k žiadnemu väčšiemu konfliktu, riaditeľ opery Pavol Smolík už tlak riaditeľky chápal ako zasahovanie do svojich kompetencií. Ako príklad takéhoto zasahovania uviedol na tlačovej konferencii objednanie pôvodnej opery od slovenského skladateľa bez konzultácie s ním.
Po prvej poprázdninovej porade už Pavol Smolík napätie a tlak nezvládol a rozhodol sa radšej abdikovať. Solidárne s ním abdikoval aj dirigent Rastislav Štúr a šéfdramaturg Opery Slavomír Jakubek. O deň neskôr sa k nim viac-menej z kolegiality pridal riaditeľ Činohry Bučko. Zrejme išlo len o to, že Pavlovi Smolíkovi došla trpezlivosť a ostatní sa s ním vo veľkom romantickom geste, aké umelci robia radi, solidarizovali – a vyšachovali tak svoju nadriadenú.
Keď Hroncovej z podateľne doniesli dva abdikačné listy od svojich riaditeľov, ponúkla ministrovi kultúry vlastnú abdikáciu. Maďarič ju s vďakou prijal a ocenil to ako korektné gesto. Smolík, Jakubek, Štúr a Bučko potom svoje abdikácie stiahli. Pavol Smolík bol do vypísania konkurzu menovaný generálnym riaditeľom SND. Nový konkurz na generálneho riaditeľa má byť o dva a pol mesiaca. Smolík avizuje, že sa na ňom nezúčastní.
.kto na jej miesto
Zatiaľ sa verejne nespomínajú mená ľudí, ktorí majú ambíciu zaujať miesto generálneho riaditeľa SND. Už dlhé roky sa špekuluje, že by sa takáto prestížna funkcia pozdávala poslancovi za Smer Dušanovi Jarjabkovi, ale ten už asi tiež pochopil, že toto vnútorne náročné prostredie by ho – aj s jeho operetnou a politickou minulosťou – pravdepodobne neprijalo.
Špekuluje sa aj o Petrovi Dvorskom, ktorý by svojím slávnym menom, povesťou slušného človeka a nie vysokými manažérskymi ambíciami bol určite prijateľný pre väčšinu členov SND. Navyše bol dlhé roky členom SND, nie je to prišelec. Otázne je, či by sa Peter Dvorský cítil na túto náročnú funkciu.
S najväčšou pravdepodobnosťou však bude nový generálny riaditeľ musieť začať tam, kde Silvia Hroncová skončila. Bude si musieť priznať tvrdú pravdu: súbory SND chcú mať čo najviac samostatnosti a nechcú, aby ich nejaký hyperaktívny generálny riaditeľ vyrušoval, či nebodaj pobádal do vyšších umeleckých ambícií, než na aké sa práve cítia. To by potom v SND mohlo dopadnúť presne tak, ako to dopadlo s československou federáciou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.