Oficiálna premiérska schôdzka sa pritom nekonala už sedem rokov, keďže ochladzovanie vzťahov sa datuje už od maďarského krajanského zákona v roku 2002. Prezidenti ale chodili spolu po univerzitách a predsedovia parlamentov sa navštevovali dokonca pravidelne – až do septembra 2007, keď sa zrodil konsenzus maďarskej scény dať najavo, ako hlboko sú ranení deklaráciou o povojnových dekrétoch. Na základe toho, čo nasledovalo, sa o tomto spôsobe upozorňovania na „slovenskú otázku“ dá napísať všeličo, len nie to, že šlo o úspešnú taktiku.
Nie je jasné, či v Budapešti došlo napokon k precitnutiu, avšak stimulom, ktorý celkom iste prispel k Bajnaiovmu obratu hneď po slovenskom incidente so Sólyomom, bol európsky dopyt. Skôr, než Maďari dostanú jazykový zákon a nevpustenie prezidenta na nadnárodné fórum (čo je ich nezmenený cieľ), mali by vedieť, že „východiskom medzi dvoma krajinami EÚ je vzájomný dialóg“. Toto im verejne odkázala nemecká vláda, pričom ide zrejme o širší konsenzus európskych politikov, ktorých síce desí robiť arbitráž v podunajskom spore, ale ešte väčšmi ich máta pomyslenie na nepokoj a nacionálne harašenie vnútri únie.
Toto je základná konfigurácia pred schôdzkou Fico-Bajnai, ktorá však môže pozitívny posun priniesť iba zázrakom. Bajnai totiž príde s dvomi požiadavkami, ktorými sú zmena (zrušenie) jazykovej novely a ospravedlnenie sa Sólyomovi. A zázraku by sa rovnalo, keby Fico v čomkoľvek z toho ustúpil. V komárňanskej kauze, ktorú Maďari pokladajú za ťažkú urážku celého svojho štátu, to vyzerá zabetónované. Pri jazykovom zákone je zasa Bajnaiov manévrovací priestor, ktorý by sa prípadne naskytol v „spresňovaní metodiky“, značne oklieštený tým, že novela už bola v Maďarsku označená za „inštitucionalizáciu prenasledovania Maďarov“ (Zsolt Németh), či „takú nevýhodnú pre menšinu, že je bezprecedentná v únii“ (Katalin Szili) alebo „štátny teror proti maďarčine“.
Scenár, že nedohodu zametú pod koberec a spečatia „nový začiatok“, ktorý inzeroval minister Balázs, nie je reálny. Budapešti totiž bezvýsledné stretnutie neprekáža, keďže ho môže predať ako dôkaz, že s Ficom a jeho garnitúrou sa fakt nedá. Proti tomu sa predsa nedá namietať, a teda akýsi „európsky súd“ v Bruseli, mediátor, ad hoc komisia, či čokoľvek budú vyzerať ako potrebné...
Schôdzka, ktorá sa na Slovensku inzeruje div nie ako bod zlomu, sa naozaj javí len ako povinná medzistanica pred zákrokom zvonka. Ani ten však veľa nevyrieši – aj keby Ficova vládna garnitúra nevidela v Maďaroch „prirodzeného nepriateľa“, špirálu napätia je zvykom pred voľbami zohrievať, nie ochladzovať. To platí dokonca i v krajinách, kde sa menšiny – a vôbec slobodní ľudia – nešikanujú nezmyselnými jazykovými zákonmi a kde sa nevykazujú prezidenti spojencov.
Zásadné problémy stretnutia sú dva: slovenský premiér a potom najmä skutočnosť, že ak chce niekto dohodnúť s Maďarskou republikou čosi, čo bude platiť, musí už hovoriť s Viktorom Orbánom.
Nie je jasné, či v Budapešti došlo napokon k precitnutiu, avšak stimulom, ktorý celkom iste prispel k Bajnaiovmu obratu hneď po slovenskom incidente so Sólyomom, bol európsky dopyt. Skôr, než Maďari dostanú jazykový zákon a nevpustenie prezidenta na nadnárodné fórum (čo je ich nezmenený cieľ), mali by vedieť, že „východiskom medzi dvoma krajinami EÚ je vzájomný dialóg“. Toto im verejne odkázala nemecká vláda, pričom ide zrejme o širší konsenzus európskych politikov, ktorých síce desí robiť arbitráž v podunajskom spore, ale ešte väčšmi ich máta pomyslenie na nepokoj a nacionálne harašenie vnútri únie.
Toto je základná konfigurácia pred schôdzkou Fico-Bajnai, ktorá však môže pozitívny posun priniesť iba zázrakom. Bajnai totiž príde s dvomi požiadavkami, ktorými sú zmena (zrušenie) jazykovej novely a ospravedlnenie sa Sólyomovi. A zázraku by sa rovnalo, keby Fico v čomkoľvek z toho ustúpil. V komárňanskej kauze, ktorú Maďari pokladajú za ťažkú urážku celého svojho štátu, to vyzerá zabetónované. Pri jazykovom zákone je zasa Bajnaiov manévrovací priestor, ktorý by sa prípadne naskytol v „spresňovaní metodiky“, značne oklieštený tým, že novela už bola v Maďarsku označená za „inštitucionalizáciu prenasledovania Maďarov“ (Zsolt Németh), či „takú nevýhodnú pre menšinu, že je bezprecedentná v únii“ (Katalin Szili) alebo „štátny teror proti maďarčine“.
Scenár, že nedohodu zametú pod koberec a spečatia „nový začiatok“, ktorý inzeroval minister Balázs, nie je reálny. Budapešti totiž bezvýsledné stretnutie neprekáža, keďže ho môže predať ako dôkaz, že s Ficom a jeho garnitúrou sa fakt nedá. Proti tomu sa predsa nedá namietať, a teda akýsi „európsky súd“ v Bruseli, mediátor, ad hoc komisia, či čokoľvek budú vyzerať ako potrebné...
Schôdzka, ktorá sa na Slovensku inzeruje div nie ako bod zlomu, sa naozaj javí len ako povinná medzistanica pred zákrokom zvonka. Ani ten však veľa nevyrieši – aj keby Ficova vládna garnitúra nevidela v Maďaroch „prirodzeného nepriateľa“, špirálu napätia je zvykom pred voľbami zohrievať, nie ochladzovať. To platí dokonca i v krajinách, kde sa menšiny – a vôbec slobodní ľudia – nešikanujú nezmyselnými jazykovými zákonmi a kde sa nevykazujú prezidenti spojencov.
Zásadné problémy stretnutia sú dva: slovenský premiér a potom najmä skutočnosť, že ak chce niekto dohodnúť s Maďarskou republikou čosi, čo bude platiť, musí už hovoriť s Viktorom Orbánom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.