Dôslednosť, s akou sa téme venujú nemecké médiá, pripomína, že ani po desaťročiach si Nemci nedovolia dnešnú demokraciu a slobodu pokladať za čosi samozrejmé, ale skôr za čosi, čo treba stále kultivovať a chrániť.
Richard Haas, jedna z najväčších autorít v oblasti zahraničnej politiky, predseda americkej Rady pre zahraničné otázky, sa však zoči-voči veľkým témam pozrel na medzinárodné vzťahy cez golfovú optiku – zrejme v súvislosti s tým, že prezident Obama strávil dovolenku na golfovom ihrisku. V poslednom čísle Newsweeku označil Haas svoj pohľad položartom za golfovú teóriu dejín: krajiny, ktoré majú veľa golfových ihrísk, otvárajú nové ihriská a majú viac domácich hráčov, majú sklon byť priateľskejšie voči Spojeným štátom. Naopak krajiny, ktoré golfové ihriská nemajú alebo ich dokonca zatvárajú, majú sklon byť proti Amerike.
Haas uvádza niekoľko príkladov – Vietnam, ktorý sa z bývalého protivníka zmenil na amerického priateľa a dnes otvára nové a nové golfové strediská, a Venezuelu, ktorá naopak nechala viaceré golfové centrá zatvoriť, pričom jej prezident Chávez v televízii kritizuje golf ako buržoázny šport. Alebo Severnú Kóreu, ktorá má len tri golfové ihriská, a Južnú Kóreu, ktorá ich má viac ako dvesto. A potom tiež Čínu, ktorá napriek represívnemu režimu otvorila viac ako tristo ihrísk, oproti Rusku a Ukrajine, kde ich je stále málo.
Netreba vysvetľovať, že Haasov príklad je zveličením, autor však tvrdí, že rozvoj golfových ihrísk je zaujímavým znakom pozitívneho trendu, pretože je znakom krajiny, ktorej záleží na rozvoji turistiky, a tiež krajiny, kde sa rozmáha stredná vrstva, ktorá býva oporou demokracie.
Kde by sme našli v Haasovej hyperbole Bratislavu či Prahu? Slovenská golfová asociácia uvádza v krajine dvadsaťštyri golfových ihrísk, v Česku je ich päťdesiatsedem, väčšina z nich bola vybudovaná v posledných desiatich či pätnástich rokoch. So vzťahom k Spojeným štátom je to však zložitejšie. Vzťah medzi počtom ihrísk, ktorý naďalej rastie, a priateľstvom k Amerike nebude u nás ešte dlho lineárny, podobne ako je nesamozrejmé, že naša stredná vrstva je už oporou demokracie.
Kým sa však slovenský premiér nepustí naplno aj do golfistov, vieme, že ešte nejdeme cestou Venezuely.
Richard Haas, jedna z najväčších autorít v oblasti zahraničnej politiky, predseda americkej Rady pre zahraničné otázky, sa však zoči-voči veľkým témam pozrel na medzinárodné vzťahy cez golfovú optiku – zrejme v súvislosti s tým, že prezident Obama strávil dovolenku na golfovom ihrisku. V poslednom čísle Newsweeku označil Haas svoj pohľad položartom za golfovú teóriu dejín: krajiny, ktoré majú veľa golfových ihrísk, otvárajú nové ihriská a majú viac domácich hráčov, majú sklon byť priateľskejšie voči Spojeným štátom. Naopak krajiny, ktoré golfové ihriská nemajú alebo ich dokonca zatvárajú, majú sklon byť proti Amerike.
Haas uvádza niekoľko príkladov – Vietnam, ktorý sa z bývalého protivníka zmenil na amerického priateľa a dnes otvára nové a nové golfové strediská, a Venezuelu, ktorá naopak nechala viaceré golfové centrá zatvoriť, pričom jej prezident Chávez v televízii kritizuje golf ako buržoázny šport. Alebo Severnú Kóreu, ktorá má len tri golfové ihriská, a Južnú Kóreu, ktorá ich má viac ako dvesto. A potom tiež Čínu, ktorá napriek represívnemu režimu otvorila viac ako tristo ihrísk, oproti Rusku a Ukrajine, kde ich je stále málo.
Netreba vysvetľovať, že Haasov príklad je zveličením, autor však tvrdí, že rozvoj golfových ihrísk je zaujímavým znakom pozitívneho trendu, pretože je znakom krajiny, ktorej záleží na rozvoji turistiky, a tiež krajiny, kde sa rozmáha stredná vrstva, ktorá býva oporou demokracie.
Kde by sme našli v Haasovej hyperbole Bratislavu či Prahu? Slovenská golfová asociácia uvádza v krajine dvadsaťštyri golfových ihrísk, v Česku je ich päťdesiatsedem, väčšina z nich bola vybudovaná v posledných desiatich či pätnástich rokoch. So vzťahom k Spojeným štátom je to však zložitejšie. Vzťah medzi počtom ihrísk, ktorý naďalej rastie, a priateľstvom k Amerike nebude u nás ešte dlho lineárny, podobne ako je nesamozrejmé, že naša stredná vrstva je už oporou demokracie.
Kým sa však slovenský premiér nepustí naplno aj do golfistov, vieme, že ešte nejdeme cestou Venezuely.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.