Ekonómovia varujú pred tým, čo ich slovník označuje ako inflačné očakávania. Hoci porekadlo „čo sa babe chcelo, to sa jej snilo“ je iste úsmevné, v oblasti vývoja cien na slobodnom trhu sú neprimerané očakávania zárodkami samo sa napĺňajúceho rizika – ak neprimerané tempo inflácie očakávajú predávajúci aj kupujúci.
Ak sa očakávania predávajúcich a kupujúcich podobajú, dohodnú sa na slobodnej výmene aj pri zrýchľujúcom sa tempe rastu cien. Najmä, ak sa obom darí. Aktuálnou témou sú však zlé časy, pokles spotrebiteľského dopytu a spomaľovanie inflácie. V eurozóne aj v zámorí už do záporného teritória.
.extrémy sú škodlivé
Azda sa nenájde človek, ktorý by mal rád vysokú infláciu. Nemajú ju radi ani centrálni bankári. Tí majú za úlohu v prvom rade udržať rast cien pod kontrolou. V prípade Európskej centrálnej banky je inflačný cieľ medziročné tempo rastu cien blízke dvom percentám. Akokoľvek paradoxne to môže znieť, cieľom menovej politiky je nielen predísť privysokému rastu cien, ale aj zabrániť ich poklesu. Reč pritom nie je o zlacňovaní starých modelov elektroniky, ale o všeobecnom poklese cenovej úrovne, teda deflácii.
Na jej začiatku je, najmä v zlých časoch, oslabenie spotrebiteľského dopytu, snaha o jeho pritiahnutie zlacňovaním a sprvu len spomalenie medziročnej inflácie. Hoci pre spotrebiteľa je deflácia na prvý pohľad dobrá, pre zamestnanca deflácia znamená, že ak sa aj jeho firme podarí udržať objem predaja, inkasuje v deflačnom prostredí scvrkávajúce sa tržby. V snahe udržať primeranú rovnováhu medzi príjmami a nákladmi nemá na výber, musí pritlačiť na ďalšiu optimalizáciu nákladov vrátane zamestnanosti a začne prepúšťať. Podobne ako v prípade inflácie, ak sa očakávanie medziročného zlacňovania cien udomácni v hlavách na oboch stranách pultov, aj tí spotrebitelia, ktorí by si to mohli dovoliť, vyčkávajú s nákupom. Predávajúci, sklamaní nezáujmom kupujúcich, pokračujú v zlacňovaní. A optimalizujú náklady.
Rastúca nezamestnanosť dáva signál na vyššiu obozretnosť v míňaní, ešte viac oslabuje dopyt nielen z objektívnych príčin, ako je strata príjmu, ale aj subjektívnych, akým je zvýšený sklon k úsporám. Kruh deflačnej špirály sa tak uzatvára. Z nižších tržieb, ziskov, celkových miezd sa platia nižšie dane. Zlacňuje a šetrí sa, rastie nezamestnanosť, klesá dopyt, oslabuje sa chuť investovať do expanzie, hospodárska aktivita stagnuje.
.predísť deflácii
Ľudí nemožno donútiť do toho, čo sami nechcú. No a čo? Nech s tým niečo robia tí hore, povedia si tí, čo o príjem neprišli a kúpyschopnosť ich miezd sa s klesajúcimi cenami vlastne zvyšuje. Ešte v roku 2002 Ben Bernanke upozornil, že najúčinnejším bojom proti deflácii je snažiť sa jej predísť. Nie je to alibizmus ani teoretizovanie, ale praktická skúsenosť z Japonska, kde deflačná špirála prispela k stagnácii, ekonómami označovanej aj ako „stratená dekáda“.
Strážiť vývoj cien je úlohou centrálnych bánk a im dostupných nástrojov. Inflačnej bujarosti predávajúcich aj kupujúcich vie centrálna banka klepnúť po prstoch – slovami Alana Greenspana – odnesením misy s punčom, práve keď zábava graduje. Zvýšia sa úroky, zdražia pôžičky. Okrem priškrtenia ich rozpočtov sa takto dosiahne to, že sa vývoj cien zdisciplinuje. Prísnemu rodičovi možno odvrávať, ale nie dlho, ak má to, čo dieťa veľmi chce. Nakoniec dieťa vždy poslúchne, keďže v boji proti inflácii možno opraty vyšších úrokov utiahnuť, pokiaľ až treba.
No v prostredí deflácie sa garde obracia. Firmy, ktorým aj pri nezmenenom predaji klesajú tržby, neoplývajú chuťou investovať či expandovať ani brať si nové investičné úvery, akokoľvek sa ich centrálna banka snaží zatraktívniť nízkymi úrokmi. Spotrebitelia, v hlavách ktorých sa udomácnil deflačný červík, očakávajú ďalší pokles cien, a tak odkladajú nákupy a šetria si hotovosť, ktorej kúpyschopnosť papierovo rastie. Spotrebitelia odmietajú požičiavať si hoci aj za nulové úroky na kúpu vecí, ktorých zlacňovanie očakávajú aj naďalej. V takejto situácii sa centrálna banka ocitá v pozícii rodiča, ktorý sa snaží prebrať svoje dieťa z letargie ponukou sladkostí, ktoré pritom dieťa ani nechce, lebo ich už aj tak má plnú skriňu.
Profesor Princeton University Paul Krugman neľahkú situáciu, v ktorej sa ocitlo Japonsko a jeho centrálna banka, označil učebnicovým spojením „likviditná pasca“. Podobne, ako polievanie úplne vyschnutého trávnika, stagnujúcu ekonomiku v deflácii už nemusí dokázať resuscitovať ani stimul založený na uvoľnení lacných úverov. Deflačný červík v hlavách spotrebiteľov aj firiem môže byť mocnejší než lákadlo takmer nulovo úročených úverov. Japonská snaha vrátiť džina deflácie späť do fľaše je jalová už viac než desaťročie. Aj preto Ben Bernanke naznačil, že snahou amerických menotvorcov je ubrzdiť a otočiť pokles hospodárskej aktivity ešte skôr, než sa vývoj cien ponorí pod hladinu deflačnej bažiny a s ňou spojeného rizika mutácie recesie do depresie.
.žiť sa musí. A známkou života je aj hospodársky rast. Bez neho nemožno dúfať nielen v rast zamestnanosti, ani zlepšovanie životnej úrovne. Hrozba potenciálnej deflácie je tichým zabijakom, ktorému sa napríklad v Japonsku v polovici deväťdesiatych rokov podarilo vykoľajiť hospodársky cyklus z fázy postupného oživenia po recesii do dlhodobej plazivej stagnácie. Ako pre New York Times napísal Doktor Kuvik (profesor New York University Nouriel Roubini), už len pre rozhodné a tvorivé opatrenia, ktorými pomohol Fed pod vedením Bena Bernankeho vyhnúť sa v zámorí depresii na japonský spôsob si zaslúžil vymenovanie na ďalšie funkčné obdobie. Centrálny bankár, ktorého do úradu uviedla povesť vychýreného „jastraba“ – rezolútneho bojovníka s infláciou, si tak nomináciu na ďalšie funkčné obdobie vyslúžil zatiaľ účinným bojom proti deflácii. Rast nezamestnanosti, stále váhavý spotrebiteľský dopyt, ako aj spomaľovanie jadrovej inflácie (ukazovateľa cien očisteného o eskapády komoditných trhov s cenami ropy a potravín) však varujú, že táto bitka ešte neskončila. Ani v zámorí, ani na starom kontinente. Aj po nádejných známkach stabilizácie najhlbšej povojnovej recesie naďalej platí, že žijeme nezvyčajné časy.
Autor je hlavný analytik VOLKSBANK Slovensko, a. s.
Ak sa očakávania predávajúcich a kupujúcich podobajú, dohodnú sa na slobodnej výmene aj pri zrýchľujúcom sa tempe rastu cien. Najmä, ak sa obom darí. Aktuálnou témou sú však zlé časy, pokles spotrebiteľského dopytu a spomaľovanie inflácie. V eurozóne aj v zámorí už do záporného teritória.
.extrémy sú škodlivé
Azda sa nenájde človek, ktorý by mal rád vysokú infláciu. Nemajú ju radi ani centrálni bankári. Tí majú za úlohu v prvom rade udržať rast cien pod kontrolou. V prípade Európskej centrálnej banky je inflačný cieľ medziročné tempo rastu cien blízke dvom percentám. Akokoľvek paradoxne to môže znieť, cieľom menovej politiky je nielen predísť privysokému rastu cien, ale aj zabrániť ich poklesu. Reč pritom nie je o zlacňovaní starých modelov elektroniky, ale o všeobecnom poklese cenovej úrovne, teda deflácii.
Na jej začiatku je, najmä v zlých časoch, oslabenie spotrebiteľského dopytu, snaha o jeho pritiahnutie zlacňovaním a sprvu len spomalenie medziročnej inflácie. Hoci pre spotrebiteľa je deflácia na prvý pohľad dobrá, pre zamestnanca deflácia znamená, že ak sa aj jeho firme podarí udržať objem predaja, inkasuje v deflačnom prostredí scvrkávajúce sa tržby. V snahe udržať primeranú rovnováhu medzi príjmami a nákladmi nemá na výber, musí pritlačiť na ďalšiu optimalizáciu nákladov vrátane zamestnanosti a začne prepúšťať. Podobne ako v prípade inflácie, ak sa očakávanie medziročného zlacňovania cien udomácni v hlavách na oboch stranách pultov, aj tí spotrebitelia, ktorí by si to mohli dovoliť, vyčkávajú s nákupom. Predávajúci, sklamaní nezáujmom kupujúcich, pokračujú v zlacňovaní. A optimalizujú náklady.
Rastúca nezamestnanosť dáva signál na vyššiu obozretnosť v míňaní, ešte viac oslabuje dopyt nielen z objektívnych príčin, ako je strata príjmu, ale aj subjektívnych, akým je zvýšený sklon k úsporám. Kruh deflačnej špirály sa tak uzatvára. Z nižších tržieb, ziskov, celkových miezd sa platia nižšie dane. Zlacňuje a šetrí sa, rastie nezamestnanosť, klesá dopyt, oslabuje sa chuť investovať do expanzie, hospodárska aktivita stagnuje.
.predísť deflácii
Ľudí nemožno donútiť do toho, čo sami nechcú. No a čo? Nech s tým niečo robia tí hore, povedia si tí, čo o príjem neprišli a kúpyschopnosť ich miezd sa s klesajúcimi cenami vlastne zvyšuje. Ešte v roku 2002 Ben Bernanke upozornil, že najúčinnejším bojom proti deflácii je snažiť sa jej predísť. Nie je to alibizmus ani teoretizovanie, ale praktická skúsenosť z Japonska, kde deflačná špirála prispela k stagnácii, ekonómami označovanej aj ako „stratená dekáda“.
Strážiť vývoj cien je úlohou centrálnych bánk a im dostupných nástrojov. Inflačnej bujarosti predávajúcich aj kupujúcich vie centrálna banka klepnúť po prstoch – slovami Alana Greenspana – odnesením misy s punčom, práve keď zábava graduje. Zvýšia sa úroky, zdražia pôžičky. Okrem priškrtenia ich rozpočtov sa takto dosiahne to, že sa vývoj cien zdisciplinuje. Prísnemu rodičovi možno odvrávať, ale nie dlho, ak má to, čo dieťa veľmi chce. Nakoniec dieťa vždy poslúchne, keďže v boji proti inflácii možno opraty vyšších úrokov utiahnuť, pokiaľ až treba.
No v prostredí deflácie sa garde obracia. Firmy, ktorým aj pri nezmenenom predaji klesajú tržby, neoplývajú chuťou investovať či expandovať ani brať si nové investičné úvery, akokoľvek sa ich centrálna banka snaží zatraktívniť nízkymi úrokmi. Spotrebitelia, v hlavách ktorých sa udomácnil deflačný červík, očakávajú ďalší pokles cien, a tak odkladajú nákupy a šetria si hotovosť, ktorej kúpyschopnosť papierovo rastie. Spotrebitelia odmietajú požičiavať si hoci aj za nulové úroky na kúpu vecí, ktorých zlacňovanie očakávajú aj naďalej. V takejto situácii sa centrálna banka ocitá v pozícii rodiča, ktorý sa snaží prebrať svoje dieťa z letargie ponukou sladkostí, ktoré pritom dieťa ani nechce, lebo ich už aj tak má plnú skriňu.
Profesor Princeton University Paul Krugman neľahkú situáciu, v ktorej sa ocitlo Japonsko a jeho centrálna banka, označil učebnicovým spojením „likviditná pasca“. Podobne, ako polievanie úplne vyschnutého trávnika, stagnujúcu ekonomiku v deflácii už nemusí dokázať resuscitovať ani stimul založený na uvoľnení lacných úverov. Deflačný červík v hlavách spotrebiteľov aj firiem môže byť mocnejší než lákadlo takmer nulovo úročených úverov. Japonská snaha vrátiť džina deflácie späť do fľaše je jalová už viac než desaťročie. Aj preto Ben Bernanke naznačil, že snahou amerických menotvorcov je ubrzdiť a otočiť pokles hospodárskej aktivity ešte skôr, než sa vývoj cien ponorí pod hladinu deflačnej bažiny a s ňou spojeného rizika mutácie recesie do depresie.
.žiť sa musí. A známkou života je aj hospodársky rast. Bez neho nemožno dúfať nielen v rast zamestnanosti, ani zlepšovanie životnej úrovne. Hrozba potenciálnej deflácie je tichým zabijakom, ktorému sa napríklad v Japonsku v polovici deväťdesiatych rokov podarilo vykoľajiť hospodársky cyklus z fázy postupného oživenia po recesii do dlhodobej plazivej stagnácie. Ako pre New York Times napísal Doktor Kuvik (profesor New York University Nouriel Roubini), už len pre rozhodné a tvorivé opatrenia, ktorými pomohol Fed pod vedením Bena Bernankeho vyhnúť sa v zámorí depresii na japonský spôsob si zaslúžil vymenovanie na ďalšie funkčné obdobie. Centrálny bankár, ktorého do úradu uviedla povesť vychýreného „jastraba“ – rezolútneho bojovníka s infláciou, si tak nomináciu na ďalšie funkčné obdobie vyslúžil zatiaľ účinným bojom proti deflácii. Rast nezamestnanosti, stále váhavý spotrebiteľský dopyt, ako aj spomaľovanie jadrovej inflácie (ukazovateľa cien očisteného o eskapády komoditných trhov s cenami ropy a potravín) však varujú, že táto bitka ešte neskončila. Ani v zámorí, ani na starom kontinente. Aj po nádejných známkach stabilizácie najhlbšej povojnovej recesie naďalej platí, že žijeme nezvyčajné časy.
Autor je hlavný analytik VOLKSBANK Slovensko, a. s.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.