Vietor šľahal na všetky strany a naplnil naše oči, ústa, aj uši tým nebeským prachom. Kráčali sme tou dokonalou ilúziou sami dvaja, kam sme dovideli nebolo nikoho. Tešili sme sa ako deti, skákali, tancovali, šmýkali sa dole dunami. Snažím sa to odfotiť, no podobne, ako aj s Himalájami, Boha neodfotíš. Ani nekonečno, ani dokonalosť. Akákoľvek fotka Sahary či Himalájí navždy ostane ľudská, ohraničená a nedokonalá. Foťák to sám pochopil a pokazil sa. Asi vinou tomu mikropiesku. Ani mi to neprekážalo, aspoň som prestala nebo vnímať cez oči a začala som ho vidieť srdcom. Už dávno som nemala taký pocit eufórie. Zrazu sa v diaľke vynorila spoza duny karavána tiav s pár ľuďmi. Rozbehla som im v ústrety, ani neviem prečo, mala som pocit, že sme vlastne všetci v rozprávke, tak načo sa tu teraz budeme tváriť vážne. Mladý beduín s bielou handrou na hlave na nás kukal ako na prízrak, dvaja stratenci uprostred púšte, s jedným pokazeným foťákom a fľašou vody. Na otázku, či sme sa stratili, som iba zamávala GPS-kou a ukázala mu našu pozíciu, aj kemp. Pozval nás do ich kempu, ktorý si išli postaviť asi o kilometer ďalej na juh. Zdvorilo sme pozvanie odmietli, pretože naši Arabi už vyvárali chutnučký kuskus s kozľacinou na vrchu. Keď sme prichádzali do kempu, ťavy ako vždy kukali „doblba” a obhrýzali suché pichľavé kríky. Naši chlapci už boli s nervami v koncoch, keďže je ramadán, boli vyhladovení, umierali od smädu a nikotínového absťáku. Nepozerali na západ slnka romanticky ako my, lež s lačnou nenávisťou a túžbou, nech už to slnko ide do riti a môžeme sa pustiť do jedla, dať si čaju a zapáliť si cigu. Po voňavom kuskuse, ktorý podľa tuniskej tradície jedia všetci z jednej misy, nás obdarovali nenormálne silným čiernym čajom, ktorý bol horký ako blen. Pijú ho zo štamprlíka veľkého ako ten náš na slivku. Kopnú do seba zo dva a neverím, že sú triezvejší ako my po tej slivovici. Už sa celkom zotmelo a líhame si na naše navlhnuté matrace. Budíme sa ráno mokrí. Verili by ste, že na Sahare prší? Máme plné ústa piesku, ktorý nám škrípe medzi zubami, štípe v očiach a zapcháva nám uši. Na raňajky nás čaká ďalší magorák s pieskom a cukrom, sadáme na ťavy a ideme het. Ťažko sa z neba odchádza. Poslednýkrat sa ohliadnem za seba. Biele duny sa mi smejú, že vraj som sprostá, ak si myslím, že sa už nevrátim. Viem, že majú pravdu, a tak sa len usmejem a nechám sa ťavou viesť späť do civilizácie. Naprázdno prežúva a hlasno prdí. V nebi sa to asi môže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.