V zrkadle

Po nástupe Michaila Gorbačova v roku 1985 tu bola nádej, že aspoň fasáda hrozného systému sa zlepší. Neskôr sa v Moskve rozbehla glasnosť a pripomínalo to šesťdesiate roky v Československu – zrazu sa začalo hovoriť o veciach, ktoré boli úplné tabu. Na jar 1989 sa v Poľsku konali slobodné voľby (všetky miesta vyhrala Solidarita), a v júni Maďari otvorili hranice a pustili na Západ tisíce východných Nemcov. Ten najväčší test ale prišiel až na jeseň 1989, keď Berlínčania prerazili najznámejší symbol Studenej vojny, múr, ktorý takmer tri desaťročia rozdeľoval ich mesto.

Čo sa v tom čase dalo predvídať a čo nie? Dalo sa asi predvídať, že keď Gorbačov pustil východné Nemecko a predtým Poľsko, pustí aj celú strednú Európu. Toto samotné bolo ohromujúce a dych vyrážajúce, no nebolo to všetko. Toho, čo sa nedalo predvídať, bolo oveľa viac: ako zareagujú naši domáci komunisti, zvyknutí rozmlátiť každú demonštráciu policajnými kordónmi? Nezačnú nakoniec strieľať? A nepokúsia sa ešte Gorbačova prevalcovať ruskí „konzervatívci“, nespokojní so stratou impéria? A napokon, čo vôbec bude nasledovať? Akou cestou sa môže vydať stredná Európa, ktorú polstoročie ovládali najskôr nacisti a potom komunisti? A čo sa stane s Nemeckom, rozdeleným po vojne? 

Dnes už vieme, že v Berlíne, Prahe či Sofii sa do ľudí nestrieľalo, no v Bukurešti áno. Rovnako vieme, že v Moskve sa miestni stalinisti pokúsili všetko zvrátiť ozbrojenou silou dokonca dva razy. Takisto dnes vieme, že najťažšie rokovania boli o budúcnosti rozdeleného Nemecka a že nielen Moskva, ale aj Paríž a najmä Londýn mali k zjednoteniu veľké výhrady. Nebyť amerického postoja, cesta k nemeckému zjednoteniu by trvala oveľa dlhšie. A vieme aj to, že nakoniec sa väčšine strednej Európy a baltickým štátom podarilo priblížiť sa západným demokraciám v NATO a EÚ, zatiaľ čo Rusko sa vydalo inou cestou. 

Čím viac študujeme kontext udalostí, v ktorých československý november 1989 bol iba čiastkou, tým silnejšie vnímame, koľko neznámeho je vždy v hre. Ten otvorený charakter budúcnosti je desivý a úžasný zároveň. Z dnešných istôt môže byť zajtra prach. Dnešok teda nehovorí veľa o tom, ako to bude zajtra. Našťastie.