Dalajlámov úsmev

„Každý budete mať s dalajlámom desať minút,” bola prvá informácia od organizátora návštevy 14. dalajlámu, riaditeľa Nadácie Jána Langoša, Filipa Vagača. „Nemali by ste však dávať tie isté otázky,” dodáva neskôr. Vo štvrtok ráno je však všetko ináč. Spolu so Zlaticou Puškárovou z Markízy a Tomášom Hudákom zo SME počúvame najnovšie inštrukcie: s tibetským duchovným vodcom môžeme stráviť v spoločnosm rozhovore 30 minút s tým, že ak sme pripravení, môžme začať aj hneď.

Filip nás vedie do príjemného hotelového salóna, kde už majú rozložené kamery, svetlá a mikrofóny kolegovia z Markízy. Rekapitulujeme všetko, čo vieme o dalajlámovskom protokole: nepodávať ruku, ak vám ju nepodá sám, oslovovať ho „vaša svätosť”, organizátori dokonca radia, aby sa s ním nezoznamovala ako prvá Zlatica, ale jeden z nás, mužov. Vypíname mobily, kontrolujeme diktafóny, kameramani nastavujú svetlá, zvukári nám pripínajú na košele mikrofóny. Všetci svorne konštatujeme, že toto je niečo úplne iné než robiť rozhovor s nejakým politikom či umelcom. Nakoniec – ide o jedného z najznámejších ľudí na svete, ktorý v sebe spája osobnú charizmu s duchovnou autoritou a reputáciou pokojného bojovníka za práva svojho národa. 

Dalajláma nechodí. Ak budeme musieť skončiť načas, na rozhovor nám ostane už len desať minút.  „Už vyšiel zo svojej izby,” príde nám povedať jedna z organizátoriek. Napriek klimatizácii sa potíme, čo spôsobuje nepríjemný lesk Tomášovej a mojej hlavy. Zlatica vyberá z kabelky mejkap a vysoké čelá nám promptne napudruje. „Už je vo výťahu!” Do salónu prichádza dalajlámova ochranka a sprievod. „Všetci, čo v miestnosti nemusia byť, nech idú von,” hovorí Filip Vagač, my sa staviame do pozoru (vpredu my dvaja s Tomášom, za nami Zlatica), urastený slovenský ochrankár, ktorý stráži dvere, si napraví kravatu. S úsmevom na tvári a pozdravom „Good morning!” vchádza jeho svätosť a mieri rovno k Zlatici...

Keď si s každým z nás podá ruku a pred každým sa mierne ukloní, sadáme si do osvetlených kresiel pred kamerami. „Máte polhodinu,” hovorí Filip, čím nás upokojí. Hovoríme, že sme dalajlámovi vďační, že si na nás našiel čas, on sa pýta, aké to bude dlhé. „Tridsať minút,” hovorím mu a zdá sa mi, že asi nie je úplne vo svojej koži. Dokonca sa ani veľmi neusmieva.

„Ľuďom sa páči čerstvý vzduch slobody,” hovorí, keď sa ho pýtame na zmeny, ktoré v Česku a na Slovensku za posledných dvadsať rokov zaregistroval. „So slobodou však prichádza zodpovednosť a mne sa zdá, že si to ľudia na Slovensku uvedomujú. To je najväčšia zmena.” Keď sa ho Zlatica Puškárová pýta, či verí, že sa ako „jednoduchý buddhistický mních” (ako sám seba charakterizuje) ešte vráti do Tibetu, je to už ten dalajláma, ktorého poznáme z televízie a z fotografií – usmievavý a plný nenápadnej energie: „Všetci veríme, že sa raz do svojej domoviny vrátime,” hovorí. „Keď sa pozeráme len na to, čo sa v súčasnosti deje v Tibete, vyzerá to beznádejne, ale ak to vnímame z odstupu, je jasné, že sa veci menia k lepšiemu.” Demokracia sa podľa neho šíri na celom svete a „veľká, dôležitá a starobylá Čína je tiež súčasťou sveta. Máme nádej,” dodáva presvedčivo a akoby tú nádej už kdesi videl, radostne sa zasmeje.

„Keď hovoríte o Tibete, myslíte Tibetskú autonómnu oblasť, alebo Tibeťanov, z ktorých väčšina dnes žije mimo nej?” pýtam sa dalajlámu. „Považujete ma za Tibeťana?”, pýta sa ma s výrazom, aký má rozprávač vtipu krátko pred pointou. „Určite,” odpovedám. „No vidíte – a ja pritom z Tibetskej autonómie nepochádzam. Narodil som sa v inej provincii, a teda z hľadiska Číňanov oficiálne nie som Tibeťan.” Dalajláma sa smeje a my s ním. Potom vysvetľuje, že v Tibete je len dva milióny Tibeťanov, ďalšie štyri žijú v iných čínskych provinciách. Čínska ústava uznáva aj tieto provincie ako autonómne okresy a prefektúry s tibetským etnikom a priznáva im tak autonómne práva. „My chceme len, aby sa tieto práva dodržiavali.”

„Som buddhista, no mám veľa priateľov – bratov a sestier – medzi kresťanmi, moslimami či buddhistami,” odpovedá na otázku o postoji ku kresťanstvu. „Máme spoločný dôraz na lásku, súcit, odpúšťanie a službu ľuďom,” dodáva. „V živote je dôležitá viera a rešpekt. Ja som buddhista, to je moja viera, no mám rešpekt voči ľuďom inej viery.”

„Pred časom ste povedali, že dalajláma by pokojne mohol byť aj žena. Mysleli ste to vážne?” pýta sa Tomáš Hudák. „Pravdaže,” hovorí teraz už úplne neformálny a veselý dalajláma a do niekoľkých viet zhŕňa buddhistické učenie o mužoch a ženách. „Sám Buddha napriek určitému odporu svojich nasledovníkov priznával ženám a mužom rovnaké práva.” Dnes tento postoj zostal iba v komunitách vychádzajúcich z čínskeho buddhizmu. „V roku 1969 som povedal, že inštitúcia dalajlámu bude pokračovať, len ak ju bude tibetská buddhistická komunita považovať za relevantnú. Ak nie, tak prestane a ja proti tomu nič nemám. Ak sa ukáže, že 15. dalajláma by mala byť žena, tak to bude žena a bude to tak dobre,” hovorí 14. dalajláma.

Úvahy o ďalšom dalajlámovi nás privádzajú k oddeleniu duchovnej a politickej moci, ku ktorému pred časom došlo v tibetskej exilovej vláde. „Od mladosti mám veľkú úctu k demokracii. V roku 1952 som vytvoril výbor, ktorý mal navrhnúť v tomto smere reformy, ale nebolo to úspešné. V roku 2001 sme si prvýkrát v histórii demokraticky zvolili politické vedenie. Odvtedy som z politického vedenia poodstúpil. Štyristo rokov tradície spojenia politického a duchovného vedenia skončilo. Nie v dôsledku tlaku zhora či zvonku, ale dobrovoľne. Ten systém bol jednoducho prežitý,” hovorí dalajláma – modernista. „Demokracia sa nemôže rozvíjať, keď je na čele jeden suverénny vládca. V osemdesiatych rokoch mi Čína ponúkla návrat do vlasti, zaručovali mi status a privilégiá. Tu však nejde o mňa, ale o šesť miliónov ľudí. V roku 1992 som vyhlásil, že ak sa jedného dňa do Tibetu vrátime, odovzdám moc slobodne zvolenej vláde. Je to jednoduché,” vraví dalajláma tak presvedčivo, že mu nemožno neveriť.

Dalajlámov sprievod pozerá čoraz častejšie na hodinky, Filip Vagač naznačuje, že musíme končiť. Je nám všetkým jasné, že povesť, ktorá dalajlámu predchádzala, je pravdivá. Je to naozaj nesmierne láskavý, pokojný, usmievajúci sa človek, ktorý má rád ľudí. „Odkiaľ beriete silu?” pýtam sa ho. „Sila pochádza zo skúseností – veď mám už 74 rokov a za sebou všeličo ťažké,” odpovedá. Trochu neslušne mu skáčem do reči a vravím, že poznám viacero ľudí v jeho veku, ktorí nie sú pokojní a usmievaví, ale zatrpknutí. „Tak to je prejav bláznovstva a hlúposti,” hovorí so smiechom ťukajúc si na čelo. Iba pokojná myseľ a logické uvažovanie vám umožní zvládať problémy.” 

Musíme končiť. Dalajláma ešte podpisuje zopár fotografií. „Keby sme mali viac času, tak mi môžete dať niekoľko nepríjemných otázok a zistíte, že sa viem aj hnevať,” hovorí so smiechom. „Viete čo? Keď prídem nabudúce, tak to môžete skúsiť.” Cvakajú fotoaparáty, Jeho svätosť nám ešte povie zopár veselých príhod. Podávame si ruky. „See you next time,” lúči sa s nami. „In Tibet,” odpovedám. „You are optimist!” hovorí dalajláma, nahlas sa smeje a odchádza.

Hoci ani jeden z nás nie je novinár-začiatočník, všetci traja cítimeme, že niečo takéto sme ešte nezažili. Myslím, že na dalajlámove slová skôr či neskôr zabudneme. Na jeho priateľský úsmev však určite nie.