Dva pohľady

JH: Zákon, ktorý hovorí len o dvoch kritériách hodnotenia, bol a je v poriadku. Hovorí, že úspešnejší má byť ten, kto má lepšie personálne a materiálno-technické zabezpečenie. Podľa týchto kritérií bolo rozhodovanie komisie netransparentné, pretože ako najlepšieho vybrala poskytovateľa, ktorý nemá reálnych ľudí, sanitky ani priestory.  

MW: Podmienky sú jasné, vyhrať má ten najlepší. Otázka je, kto je najlepší, pokiaľ sa hlásia o jednu stanicu traja poskytovatelia, všetci traja májú vozidlá rovnakej značky, prístroje od rovnakého výrobcu a všetci majú lekárov a záchranárov s  porovnateľným vzdelaním. Čo rozhodlo pred štyrmi rokmi, netuším. Ale po štyroch rokoch mala rozhodovať kvalita. Ale nie taká kvalita, akou dnes mávajú neúspešní uchádzači, – teda subjektívny pocit kvality, založenej na tom, že to, čo robím, robím najlepšie. Za štyri roky títo poskytovatelia nevytvorili a neuzákonili žiadne objektívne indikátory kvality, podľa ktorých by bolo možné posúdiť, kto je lepší. Argument o zasahovaní pri hromadných nešťastiach síce v médiách dobre znie, ale akú má výpovednú hodnotu? Tieto indikátory kvality by nemali byť negatívne v zmysle „kto mal menej sťažností a pochybení“ ten je lepší, ale skôr „kto spravil viac dobrého“ – merateľne dobrého.

JH: V čase, keď sme sa dozvedeli o tom, že sme neuspeli, tak som si myslel, že nie. Na konci augusta, keď sme informovali o prepúšťaní 600 zamestnancov, ozval sa minister Raši, ako aj niektorí úspešní poskytovatelia s ponukou prijať prepustených ľudí.  Realita je dnes taká, že ani jeden nový poskytovateľ, ktorý údajne potrebuje odborníkov, dodnes neoslovil neúspešných poskytovateľov ponukou, že prevezme všetkých zamestnancov. Nervozita u zamestnancov sa stupňuje, nevedia, či budú medzi vyvolenými. 

MW: Preťahovanie sa dialo aj pred štyrmi rokmi. V regióne Spiša, kde vznikol takmer monopol v poskytovaní záchrannej služby. Z dvanástich bodov desať prevádzkuje súkromná firma EMS, dve stanice Nemocnica Poprad. Predstavitelia tejto súkromnej firmy argumentovali vytvorením regionálneho záchranného systému. Niekoľko zamestnancov zostalo v popradskej nemocnici, všetci ostatní odišli pracovať do EMS. Bolo veľmi jednoduché nastaviť zamestnancom podmienky tak, ako to vyhovovalo poskytovateľovi, pretože kalkulovali s tým, že konkurencia prakticky neexistuje. Ak si teraz tento región rozdelia viaceré spoločnosti, vzniká tu pre záchranárov, lekárov a vodičov priestor na výber. 

MW: Nemáme reálne a objektívne parametre, na základe ktorých by sa jednotliví poskytovatelia odlišovali a bolo by možné ich hodnotiť. Potom vždy vyhrá subjektívne lepší. Nemali by dostať licencie skôr tie záchranky, ktoré to robia už štyri roky a majú skúsenosti, ako tie, ktoré musia teraz vzniknúť z ničoho?

MW: Z ničoho vznikali aj niektoré záchranky v roku 2005. Súkromné firmy, ktoré dostali tento rok nové licencie, prevádzkovali záchranky posledné štyri roky, takže skúsenosti majú. Štátna bratislavská záchranka prevádzkuje túto činnosť 17 rokov, košická záchranka taktiež niekoľko rokov. Stále sa tu zabúda na to, že neúspešné firmy si zamestnancov nezoberú do hrobu, ale tí ľudia ostávajú v regióne. A v nich sú tie skúsenosti. 

 

MW: Majitelia súkromných záchraniek tvrdia, že nemocnica nedokáže mať takú dobrú a kvalitnú záchranku, ako to dokáže súkromný poskytovateľ. Nemyslím si, že je to tak. Ako príklad poslúži popradská nemocnica. Štyri roky prevádzkuje dve stanice, pracujú v nej vzdelaní a skúsení ľudia, aj vybavenie a vozový park je porovnateľné so súkromnými. Kvalitu záchraniek zlepšila reforma, a nie ich oddelenie od nemocníc. Kedysi sa príjmy zo záchrannej služby strácali v čiernej diere nemocničnej kasy.  Dnes musí rovnaké podmienky spĺňať súkromná aj nemocničná záchranka a musí do nej investovať porovnateľné prostriedky, ak nechce prísť o licenciu.