Raši v Zajacových šľapajách

Aj preto sa záchranári odhodlali demonštrovať pred Úradom vlády. Asi im to nepomôže. Prečo je však okolo záchraniek také haló? 

Vo februári 2006 navrhol tieňový minister zdravotníctva Pavol Paška (Smer-SD) vyslovenie nedôvery vtedajšiemu ministrovi zdravotníctva Rudolfovi Zajacovi. Okrem iného ho kritizoval za netransparentné kritériá výberových konaní na poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby. Zajac síce hlasovanie politicky prežil, ale už o pár mesiacov pripadol rezort zdravotníctva Smeru. Odvtedy prešli viac než tri roky a kritizované pravidlá na výber záchraniek sa nezmenili. Dokonca sa podľa nich uskutočňujú ďalšie výberové konania. Ministerstvo zdravotníctva už nemá podľa hovorkyne Zuzany Čižmárikovej dôvod uvažovať o netransparentnosti pravidiel.

Záchranná zdravotná služba patrí k tej časti Zajacovej reformy zdravotníctva, ktorú ľudia vnímajú celkom pozitívne. Namiesto 92 sanitiek, ktoré zachraňovali ľudské životy do roku 2005, na území Slovenska dnes zasahuje vyše 260 vozidiel záchrannej zdravotnej služby. Staré 1 203-ky vystriedali moderné autá, lepšie vybavené, rýchlejšie, kvalitnejšie i bezpečnejšie. Sanitka by mala prísť k pacientovi do 15 minút od telefonátu na tiesňovú linku. Všetko toto prispelo k výraznému zlepšeniu prednemocničnej starostlivosti. 

Zajac však zanechal za sebou nášľapovú mínu. A to v spôsobe, akým sa každé štyri roky vyberajú poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby.  Kritériá výberu, uvedené v zákone, hodnotí šéfreportér týždeníka Trend Gabriel Beer jednou vetou: „Kto má peniaze a odborníka v brandži, tak ich splní.“ Lenže v praxi síce kritériá môžu splniť viacerí, ale vyhrať môže len jeden. Takže  čo (alebo kto) naozaj rozhoduje o pridelení licencie na záchrannú zdravotnú službu?

V minulosti boli prevádzkovateľom záchraniek nemocnice. Zajac umožnil vstup do tejto oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti súkromným spoločnostiam. Právo dosahovať zisk pod podmienkou poskytovania kvalitných služieb viedlo majiteľov záchraniek k významným investíciám, z ktorých mal v konečnom dôsledku úžitok pacient. 

Nemocnica by nepochybne dokázala poskytovať záchrannú službu efektívnejšie – najmä vďaka vlastným priestorom a zamestnancom. Ale kým nemocnice nie sú schopné udržať si vyrovnané hospodárenie aj bez sanitiek, jestvuje odôvodnené riziko, že namiesto investícií do kvality budú príjmy za záchrannú službu používať na vykrytie iných stratových prevádzok. 

V Zajacovom výberovom konaní mohla uspieť i nemocnica, ale musela byť preukázateľne „zdravá“. To už za Rašiho neplatí. V prvom kole výberového konania, ktoré sa konalo v polovici augusta a robilo ho ministerstvo zdravotníctva pod vedením nominanta Smeru Richarda Rašiho, uspeli dve nemocnice (Myjava, Prievidza). Obie majú voči Sociálnej poisťovni dlhy vyše milióna eur. Chýba záruka, že platby za záchranky nepôjdu na krížové dotácie v rámci nemocnice. 

Pri výbere veľmi dobre obstáli aj dve štátne firmy – košická a bratislavská záchranná služba. Uprednostnenie štátnych záchraniek odôvodnil minister Raši tým, že zisk tak poputuje späť do zdravotníctva na budovanie urgentných príjmov. Je to však odpútavajúci manéver. Po prvé, nie je vôbec isté, či štátne záchranky dosahujú zisk, keďže minimálne tá bratislavská odmieta zverejniť výsledky svojho hospodárenia. A po druhé, urgentné príjmy budujú nemocnice, nie poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby. Tvrdenie, že štátne je lepšie než súkromné, je v rozpore s úspechom súkromnej firmy Falck Záchranná. Tá už od čias Zajaca prevádzkuje najviac záchraniek na Slovensku a veľmi dobre sa jej darilo aj v Rašiho výberovom konaní. Jej generálny riaditeľ Ján Šteso považuje obe výberové konania za transparentné.

Ministerstvo zdravotníctva zatiaľ vybralo nových či staronových prevádzkovateľov na 78 staníc záchrannej zdravotnej služby. Nad rámec zákonných kritérií dostali uchádzači v súťažných pokynoch dve ďalšie podmienky: pri výberovom konaní mali byť uprednostnení tí uchádzači, ktorí žiadajú viac staníc záchrannej služby a výberová komisia si vyhradzovala právo pýtať sa súťažiacich aj na odborné témy z oblasti záchranárskej práce. Niektorí z uchádzačov však tvrdia, že žiadne odborné otázky na konkurze nedostali a hoci sa prihlásili do súťaže na veľký počet staníc, neuspeli. 

Úspešní uchádzači ministerstvo chvália za objektivitu, neúspešní obviňujú z netransparentnosti. Chýbajúce kritériá výberu viedli k podobným podozreniam už aj pred štyrmi rokmi.

Ako sa teda Raši líši od Zajaca? V rokoch 2005/2006 sa zvýšil počet sanitiek o 200 percent. Stanice záchrannej služby sa budovali doslova na zelenej lúke. Mnohí uchádzači objektívne nemohli mať dostatočnú firemnú históriu a výberová komisia musela zvažovať rôzne riziká. Po štyroch rokoch však vieme dobre zistiť, kto robil svoju prácu dobre a kto nie. „Dá sa to ľahko kontrolovať cez operačné strediská, ktoré sú štátne a vedia, ako kto rýchlo dôjde k pacientovi a ako sa svojej roboty zhostí. Ak ministerstvo zo stola zhadzovalo firmy len preto, že mali nejakú administratívnu chybu, je to smutné,“ poznamenáva Beer. 

Bývalý minister zdravotníctva Ivan Valentovič v roku 2007 nariadil podrobnú kontrolu činnosti jednotlivých záchraniek. Závery kontroly sú verejnosti neznáme, pretože kontrola zrejme nesplnila svoj účel: nepreukázala horšiu kvalitu súkromných poskytovateľov. Schopnosti záchranného systému preverili hromadné nešťastia, ku ktorým na Slovensku došlo v posledných rokoch. Ak má výbuch v Novákoch, nehoda v Polomke, pád stanu na festivale Pohoda či banské nešťastie v Handlovej niečo spoločné, tak to je profesionálny prístup záchranárov. Záchranári z Novák dokonca dostali Zlatý záchranársky kríž od prezidenta Ivana Gašparoviča. V auguste však už nik z nich v prvom kole výberového konania neuspel. 

Zdá sa, že Slovensko nie je zrelé, aby ctilo neformálne pravidlá, a aby štátnym úradníkom išlo o vec, a nie o osobný prospech. Je preto lepšie, ak sa priestor na pokušenie zníži na minimum, teda ak sa víťazi výberového konania budú vyberať na základe objektívnych, nie subjektívnych kritérií. Najvhodnejším riešením je aukcia licencií, ktorej sa bude môcť zúčastniť len ten uchádzač, ktorý splní všetky kvalitatívne kritériá. Víťazom sa stane buď ten, kto ponúkne najviac peňazí za príslušnú stanicu, alebo ten, kto bude ochotný pracovať za najnižšiu cenu. Dnes je totiž cena za záchranku rovnaká bez ohľadu na to, či jazdí v Bratislave, alebo v Snine. Pritom náklady (najmä personálne) sa medzi regiónmi výrazne líšia. Vzácne zdroje by boli lepšie využité, ak by cena zohľadňovala aj tieto rozdiely. 

Kým sa neodstráni Zajacova nášľapová mína ukrytá v spôsobe výberu záchraniek, dovtedy budú pretrvávať podozrenia z nečistých praktík bez ohľadu na to, kto výberové konanie riadi. Zdravotníctvo má pritom množstvo dôležitejších problémov na riešenie. Napríklad to, kam sanitky záchrannej služby odvážajú pacientov.