Trikrát o nude

Hoci Severné Írsko sme vo futbale porazili 2:0, Európu viac zaujíma ako dopadne iný zápas  – Lisabon proti Dublinu. Bude sa konať už za dva týždne – 2. októbra budú totiž Íri hlasovať o návrhu Lisabonskej zmluvy, prepísanej euroústavy, ktorú v prvom referende v roku 2008 odmietli.

Stav je teda 1:0 pre Írsko, Bruselu však stačí remíza a Lisabonská zmluva postupuje, podpísať ju pod tlakom budú musieť aj poľský a český prezident, ktorí čakajú na výsledky referenda. Hoci proeurópske médiá varujú, že kampaň je až nebezpečne ospalá a ľahká, väčšina 54 percent v prospech ratifikácie by nikoho nemala uspokojiť, dve zmienky sa z toho predsa len vymykajú. Tou prvou je reklama v katolíckom mesačníku Alive, kde si organizácia Eire go Brach, v preklade Írsko navždy, zaplatila inzerciu, ktorá varuje pred násilným odobratím detí, alkoholikov a mentálne postihnutých z ich rodín. Umožniť by to malo práve európske nariadenie vydané na základe Lisabonskej zmluvy. Kampaň cituje príslušný článok zmluvy, najmä však vyvoláva silné reakcie zástancov zmluvy, ktoré z jej kritikov robia radikálov a mobilizujú umiernený stred. Hoci dopad na verejnú mienku je ešte priskoro hodnotiť, zdá sa, že podobná kritika Lisabonu robí euroskeptikom skôr medvediu službu. 

Druhou zaujímavou správou, ako informoval poľský denník Gazeta Wyborcza, je postava vplyvného podnikateľa, ktorý vstúpil do kampane. Tentoraz to nie je Declan Ganley, ktorý minulý rok s kampaňou Libertas zastavil Lisabon, ani Pat Cox, bývalý predseda Európskeho parlamentu, ktorý v službách vlády vedie kampaň za ratifikáciu, ale jeden z najbohatších Írov Michael O´Leary. Muž s tvárou Mr. Beana, povesťou arogantného a kontroverzného biznismena je prezidentom nízkonákladovej leteckej spoločnosti Ryanair. Tá sa rozhodla priamo vstúpiť do kampane, venovať 200-tisíc eur v hotovosti a ďalších 300-tisíc eur ponúknuť ako zľavy na svojich letenkách. O´Leary, verný svojej povesti, si neberie servítku a hovorí, že keby jeho krajina nemala „Úniu a euro, bola by odkázaná iba na nekompetentných írskych politikov, závislý verejný sektor a odborárov, ktorí zničili írsku konkurencieschopnosť“. Komentátori vo vzácnej zhode O´Learyho gesto kvitujú a na rozdiel od Ganleyho sa tentoraz nikto nevenuje ďalším možným dôvodom, ktoré kontroverzného podnikateľa viedli ku kampani.

Nudnú kampaň vyčíta svojim politikom aj nemecký Spiegel. Osobitne pritom mieri na kancelárku Angelu Merkel, ktorú dokonca podozrieva, že nuda jej má pomôcť k víťazstvu. Šéf socialistov Frank-Walter Steinmeier sa ponosuje, že Merkel namiesto ostrej kampane trávi priveľa času na červených kobercoch, vyhýba sa tak názorovým konfliktom a ešte k tomu pôsobí aj štátnicky. Merkelovú však kritizuje aj domáce konzervatívne krídlo, ktoré volá po jej záverečnom finiši. Ako to teda je? Jan Fleischhauer v komentári na internetovom vydaní Spiegla ponúka jednoduché vysvetlenie: nie je pravda, že by kancelárka kampaň neviedla, ona ju vedie a vedome sa ju snaží urobiť čo najmenej atraktívnou, čo je presne zázračný predvolebný recept, aký odporúča v svojej knihe americký žurnalista Joe Klein v knihe Politics Lost, dodáva komentátor Spieglu. 

Úplne inú nudu riešia zase Briti. Ako píše v konzervatívnom liste Daily Telegraph Simon Heffer, dožívanie labouristickej vlády začína byť dosť útrpné, Gordon Brown a jeho ministri znižujú štandardy aj reputáciu slávnej anglickej demokracie. Dôkazov je mnoho, od nárastu rôznych alternatívnych strán, ako BNP, UKIP, až po Zelených. Zdá sa, že britská vláda má problém ustáť každé vážnejšie rozhodnutie, ktoré urobí, posledným príkladom je prepustenie líbyjského teroristu na Lockerbie. O čo ide? Najskôr vyšiel s vysvetlením jeho prepustenia minister zahraničných vecí David Miliband, ktorý tvrdil, že vláda nechcela, aby terorista zomrel v britskom väzení, a preto podporili jeho prepustenie. Krátko na to však kontroval minister školstva Ed Balls, ktorý tvrdil, že oslobodenie v skutočnosti vo vláde nemalo podporu. Ako to teda je a kto vlastne Británii vládne? Zdá sa, že s Telegraphom možno súhlasiť a uznať, že slabé vodcovstvo poškodzuje krajinu a Británia potrebuje zmenu. Len aby marazmus nevystriedala ďalšia nuda. To totiž nepomôže ani Angličanom, ani preľakaným Nemcom, ktorí sa pri každej väčšej mobilizácii obávajú porovnania s Weimarskou republikou.