Jano je sám divadelný režisér, vedieme spolu siahodlhé debaty, aj keď tie sú teraz prerušené, lebo Jano divadlo aj debaty vymenil za pokrovú vášeň. (Možno po tomto článku vstane aspoň na dve hodiny od stola a príde do Modry na burčiak, aj keď ten Ľubošov už zmeškal.) Jano mi minule naštvaný volal, prečo sa zaoberám nejakými spevákmi a ich podporou všelijakých čudných politických spolkov, veď umelci sú politickí analfabeti (trochu som jeho výraz pozmenil, aby sa na neho nenahnevali všetky herečky). „Pozri sa na Hollywood,“ vraví Jano, „čo sú to za nešťastníci,“ (tu som výraz výrazne upravil, Jano je šikovný, nechcem mu pokaziť prípadnú spoluprácu s takým Seanom Pennom). Tí nešťastníci si sadajú na tanky komunistických armád a celý svet je z toho paf a píše samé fíha, proti tamtomu je aj tamten, no to teda ale musí byť zlo. A keď si Sean Penn sadne na húfnicu Saddámovi, tak fanúšikovia spozornejú a niektorí sú schopní začať uznávať Saddáma, lebo je to ten, čo sa hrával so Seannom. Nejak som sa rozpísal, idem teda k pointe. Nemyslím si, že umelci sú politickí analfabeti, rovnako si nemyslím opak. Je to prípad od prípadu. Ako napokon všade. Keď prepadám kúzlu zovšeobecňovania na základe odvahy Plastikov, hneď si pripomeniem, že keď oni vzdorovito rúbali v lese drevo, tak húfy iných hrali veselo festivaly politických piesní. Ani všetci lekári nie sú vznešení. Zvládli anatómiu, mali by zvládnuť aj iné úskalia života, pomyslel by si naivista. Ešteže sa občas nájde napríklad taký dekan lekárskej fakulty a prebudí našu ostražitosť. Študenti? Tým akoby bolo všetko jedno, ozvú sa iba vtedy, keď sa má zaviesť školné. Právnici počnúc Husákom až k súčasným elitám vo vláde či na najvyššom súde ukazujú, že ani ich titul nemusí znamenať nič. A zas taký Lech Walesa bol robotník a zatriasol zemeguľou. Od umelcov neočakávam viac, občas sa to ale naozaj nedá vydržať. Čo Ty na to, Jano?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.