Technologický deficit

Toho roku v decembri sa v Kodani uskutočnia celosvetové rokovania o náhrade za Kjótsky protokol. Predstavme si, že sa svet nakoniec dohodne na ctižiadostivom cieli. Povedzme, že sa dohodneme na znížení emisií CO2 o tri štvrtiny do roku 2100 pri zachovaní rozumnej miery rastu. Práve tu však leží náš technologický problém: na splnenie tohto cieľa by rozsah neuhlíkových zdrojov energie v roku 2100 musel byť ohromujúcim 2,5-násobkom hladiny celkovej globálnej spotreby energie v roku 2000.

Tieto údaje vyrátali ekonómovia Chris Green a Isabel Galiana z kanadskej McGillovej univerzity. Ich výskum dokazuje, že čeliť globálnemu otepľovaniu prakticky znamená, že potrebujeme technickú revolúciu. Ale ak budeme pokračovať ako doteraz, technický rozvoj nebude ani zďaleka dostatočný na to, aby zabezpečil, že neuhlíkové energetické zdroje budú schopné konkurovať fosílnym palivám. Politici budú svoje rozhodnutia opierať o modely globálneho otepľovania, ktoré jednoducho predpokladajú, že technologické prelomy prídu samy od seba. Táto viera je však nebezpečne mylná. Green a Galiana skúmajú dnešný stav neuhlíkovej energetiky – jadrové, veterné, solárne, geotermálne – a zisťujú, že potrebujeme mnohonásobne viac neuhlíkovej energie, než sa dnes produkuje.

Nevyhnutná technika však nebude pripravená. V mnohých prípadoch je stále nutný najzákladnejší výskum a vývoj. Nie sme ani na prahu začiatku tejto revolúcie. Súčasná technika je taká neefektívna, že keby sme to napríklad mysleli vážne s veternou energiou, museli by sme väčšinu zeme pokryť veternými turbínami, aby sme vyrobili dostatok energie pre všetkých, a napriek tomu by nám zostával obrovský problém s ukladaním energie: nevieme, čo robiť, keď vietor nefúka.

Tvorcovia politík by sa teda mali odkloniť od napätého vyjednávania o redukciách uhlíkových emisií a radšej sa dohodnúť, že budú investovať, aby techniku pozdvihli na potrebnú úroveň. Nielenže by taký postup mal omnoho väčšiu šancu, ale mal by aj oveľa väčšiu nádej na politický úspech. Najväčší producenti emisií dvadsiateho prvého storočia vrátane Indie a Číny nie sú ochotní sa upísať prísnym a nákladným emisným cieľom. Je oveľa pravdepodobnejšie, že by prijali lacnejšiu, chytrejšiu a prínosnejšiu cestu inovácií.

Dnešní politici sa úzko zameriavajú na to, aké vysoké by mali byť uhlíkové dane, aby ľudia prestali používať fosílne palivá. To je zlá otázka. Ak alternatívy nebudú k dispozícii, vysoká uhlíková daň jednoducho poškodí rast. Inými slovami, všetci si pohoršia.

Green a Galiana navrhujú spoplatnenie uhlíka spočiatku obmedziť na nízku daň na financovanie výskumu a vývoja v oblasti energetiky. Časom by sa táto daň mala nechať rásť, aby povzbudila zavádzanie efektívnych a cenovo dostupných technologických alternatív. Investovať okolo 100 miliárd dolárov ročne do výskumu neuhlíkovej energetiky by znamenalo, že by sme v zásade dokázali zmenu klímy s výhľadom na celé storočie riešiť. Green a Galiana kalkulujú prínosy – ktoré vzišli z nižšieho oteplenia a vyššej prosperity – a konzervativne uzatvárajú, že za každý vynaložený dolár by tento prístup predišiel klimatickej ujme v hodnote 11 dolárov. Porovnajte si to s inými analýzami, ktoré dokladajú, že okamžité zníženie uhlíkových emisií by bolo nákladné, a napriek tomu by predišlo poškodeniu klímy iba v hodnote 0,02 dolára.

Ak budeme pokračovať v realizácii politík znižovania emisií v krátkodobom výhľade bez toho, aby sme sa sústredili na rozvoj technológií, môže to mať jediný výsledok: prakticky žiadny vplyv na klímu, ale významné stlačenie hospodárskeho rastu, takže viac ľudí bude žiť v chudobe a planéta bude horším miestom na život, než by mohla byť.