Slavo

Zábava v Slavovom podaní vyzerá zhruba takto: 

1. Slavo vyhadzuje do publika nejaké predmety (napríklad tenisové loptičky) a kto si ich chytí, dostane čosi, čo Slavo nazýva cenou (väčšinou ide o igelitové tašky s drobnými reklamnými predmetmi od niektorého zo sponzorov podujatia). 

2. Slavo zorganizuje súťaž jednotlivých tribún o to, ktorá z nich vytvorí väčší hluk (zmyslom tejto súťaže asi je, aby časť divákov prišla cez prestávku o hlas a následne nerušila zbytočným skandovaním atmosféru športového zápolenia).

3. Slavo vyberie niekoľkých (najčastejšie dvoch) divákov, ktorí potom súťažia priamo na ploche zas o nejakú cenu. Keďže takto nabitý program je zväčša časovo značne náročný, pravidlá súťaže sa často nepodarí dostatočne jasne vysvetliť divákom, ba niekedy ani súťažiacim (samotná súťaž, našťastie, nebýva príliš dlhá, väčšinou jej trvanie nepresiahne 30 sekúnd).

Kvalitou tento program veľmi pripomína program Jerzyho Stuhra z výborného poľského filmu Predtanečník. Podobne ako Jerzy Stuhr, ani Slavo svoj program príliš neobmieňa. 

Cez prestávku zápasu s Českom sme sa však v Slavovom štandardnom programe dočkali niekoľkých oživení.

Do publika nevyhadzoval tenisové loptičky, ale akési plastové trúbky, na ktorých sa dalo počas druhého polčasu trúbiť. Hluk vytvorený jednotlivými tribúnami tentoraz nevyhodnocoval subjektívne, mal nejaký prístroj, ktorý meral decibely. Dokonca na záver nechal revať celý štadión, že vraj to potom bude v Guinessovej knihe rekordov (neviem ako vy, ja som rozhodnutý kúpiť si kvôli tomu originálne anglické vydanie). Len súťaž bola rovnaká ako v zápase so San Marínom – dvaja chlapi zavretí vo veľkých priehľadných loptách utekali cez pol ihriska, kto z nich bude skôr v bráne. Aj výsledok bol rovnaký ako predtým – jeden z nich to vyhral.

Škoda, tá súťaž by sa mohla zmeniť. Mne sa napríklad viac páčilo to, čo vymyslel na zápase s Poľskom (alebo so Severným Írskom, už si to presne nepamätám). Dvaja chlapi tam strieľali akoby jedenástky do malej prázdnej bránky. Každý mal tuším tri pokusy a skončilo sa to remízou. Slavo teda nariadil predĺženie – každý ešte jednu strelu. Lenže zas remíza. Tak ešte jedno predĺženie. A zas remíza. To už začínalo byť povážlivé, 30-sekundový limit bol mnohonásobne prekročený a súťaž bolo treba ukončiť. A tak Slavo skríkol do mikrofónu „vyhrá ten, kto sa prvý strčí do tej bránky“. A zatiaľ čo jeden zo súťažiacich neveriacky vypliešťal na Slava oči, ten druhý sa rozbehol, strčil sa do tej malej bráničky a vyhral.

Slavo je fakt užitočný. Ak náhodou začneme mať pri čoraz kvalitnejšom formáte našej reprezentácie pocit, že práve jej výkony sú odrazom slovenskej reality, Slavo nás spoľahlivo vráti na zem. Pripomenie nám, kde sme a kto sme. Nie je jediný, ale oproti mnohým televíznym pripomínačom má jednu veľkú výhodu – nedá sa vypnúť. Ak ste na štadióne, neutečiete pred ním a jeho program je mementom o tejto krajine na mnoho ďalších dní. Vďaka ti, Slavo.