Prvý kultúrny šok po prílete do Indie dostáva Európan už cestou z letiska do centra mesta, v ktorom práve pristál. My – ja a moja žena – sme pomerne skúsení cestovatelia, takže sme boli pripravení na všetko.
Aj tak sme sa pri prvom kontakte s uličkami Amritsaru neubránili zrýchlenému tempu. To tempo potom pozvoľna prechádzalo do našej dôverne známej cestovateľskej eufórie.
.v chráme nebol vždy pokoj
Amritsar je hlavné mesto najbohatšieho indického štátu Pandžáb na severozápade krajiny, leží asi 25 kilometrov od jediného indicko-pakistanského hraničného prechodu Attari. Významné je však najmä tým, že je centrom sikhského náboženstva a sídlom najsvätejšieho miesta všetkých sikhov – Zlatého chrámu.
Zostali sme stáť v nemom úžase, keď sme povinne bosí a s pokrývkou hlavy prvýkrát vstúpili do nádherného komplexu tohto chrámu, celého pokrytého zlatými plátkami a stojaceho uprostred posvätnej vodnej nádrže Amrit Sarovar, podľa ktorej dostalo meno aj mesto. Vládla tu mimoriadne silná atmosféra pokoja, úcty a pokory. Široko-ďaleko sme boli jediní bieli turisti. Sikhovia v neodmysliteľných turbanoch sa ticho prechádzali okolo posvätnej vodnej plochy alebo v nej stáli po kolená a oddávali sa rituálnemu kúpeľu. Všade sa rozliehali hlasy štyroch duchovných, ktorí 24 hodín denne čítajú, či skôr spievajú texty z posvätnej knihy sikhov. Tak ako v každom sikhskom chráme, aj tu jedáleň poskytovala zadarmo jednoduché jedlo a na unavených návštevníkov čakala ubytovňa s bezplatnými lôžkami. Na všetkých, či sú sikhovia, alebo nie.
Mierumilovná atmosféra v chráme však ešte pomerne nedávno nebola samozrejmosťou. Začiatkom 80. rokov minulého storočia obsadili Zlatý chrám sikhskí extrémisti, ktorí chceli z Pandžábu vytvoriť sikhský štát. Na rozkaz Indíry Gándhíovej ich odtiaľ v roku 1984 vyhnala indická armáda a výsledkom jej chaotickej akcie boli stovky mŕtvych sikhov. V tom istom roku bola Indíra Gándhíová zavraždená a páchateľom bol jej vlastný bodyguard – sikh. V roku 1986 extrémisti obsadili chrám znovu a tanky, ktoré proti nim nasadila indická armáda, spôsobili na tomto krásnom komplexe značné škody. Dnes je však všetko zreštaurované a v Pandžábe vládne relatívny pokoj.
.na sever, do Himalájí
Z mesta Zlatého chrámu sme sa vydali na sever, okolo hraníc nepokojného Kašmíru, ktorý je príčinou dlhoročného indicko-pakistanského konfliktu, do príjemného štátu v indickej časti Himalájí – Himačalpradéšu. Sedem a pol hodiny trvala adrenalínová cesta autobusom po horských cestách a za tých sedem a pol hodiny sme prešli iba 150 km. Napriek krátkej vzdialenosti sme sa však ocitli v inom svete – horskom mestečku Dharamsala. V ňom sa India odrazu zmenila na Tibet. V roku 1959 tu totiž po niekoľkotýždňovej pešej púti cez Himaláje našiel útočisko dalajláma, ktorý musel z Tibetu ujsť pred čínskou okupáciou. Postupne ho do Indie nasledovalo asi 300-tisíc Tibeťanov, ktorí tu žijú dodnes.
V mestečku je dalajlámova rezidencia, sídlo exilovej vlády Tibetu a chrám Tsuglagkhang, ktorý slúži ako ekvivalent chrámu Jokhang v Lhase. Údolie Kangra, v ktorom Dharamsala leží, lemujú nádherné lesy na úpätí himalájskych päťtisícoviek plné opíc, mačkovitých šeliem a pávov. Horské dedinky, do ktorých sa dá dostať len peši, lebo do nich nevedú cesty, sú obývané mierumilovnými Tibeťanmi. Ak sa do nich vydáte, môžete stretnúť okrem miestnych aj zopár bývalých hippies zo západnej Európy či Ameriky. Prišli sem, konvertovali na budhizmus a nezriedka sa dokonca stali mníchmi.
Na rozdiel od Európy, kde sa život v horách sústreďuje v údoliach, sa v Himalájach mnohé mestečká, cesty aj železnice nachádzajú na hrebeňoch hôr. Čiže vo výškach do 3 000 metrov nad morom. Vyzerá to neuveriteľne – asi ako keby sa Liptovský Mikuláš rozprestieral na hrebeni niekde medzi Chopkom a Ďumbierom.
V ťažko prístupných horských osadách neďalekého údolia Kullú, kde žije pôvodné indické obyvateľstvo, sa často pestuje konope, z ktorého sa tradičným spôsobom vyrába himalájsky čaras (hašiš). Polícia sa sem dostáva ťažko, a tak vzniká ideálne prostredie pre tento vyhľadávaný indický „suvenír“. Lenže časy, keď bola India rajom hippies, ktorí sem chodili za bezproblémovou drogovou turistikou, sú preč. Dnes sa za vlastníctvo aj malého množstva čarasu môžete dostať do väzenia. To nič nemení na skutočnosti, že aj naďalej sú čaras i tvrdšie záležitosti pomerne ľahko a lacno dostupné, ale zákon predsa len striehne.
.dillí je prepchaté
Po celodennej ceste nádhernými horskými scenériami, historicky pôsobiacou úzkokoľajkou s vyše stovkou tunelov sme sa ocitli na obrovskej severoindickej nížine. Tam sa nachádzal náš ďalší cieľ, hlavné mesto Indie – Dillí. Mnohí turisti, ktorí sa na svojej prvej ceste do krajín tretieho sveta ocitnú práve tu, sú zhrození. Nedá sa im veľmi čudovať. Ulice neuveriteľne prepchaté večne trúbiacimi autami a rikšami, tomu zodpovedajúci smog, náhliace sa davy ľudí, ktorí nesú náklady na hlavách a predierajú sa pomedzi všadeprítomné posvätné kravy. Práve kravské výkaly sú jednou zo základných ingrediencií nepredstaviteľnej špiny v uliciach starého Dillí. Na zmysly Európana, rozmaznaného nablýskaného obchodnými centrami, je to obrovský nápor. Keď si na to trochu zvyknete, to mravenisko začne mať pre vás svoje čaro. Ale aj tak sme boli po troch dňoch šťastní, že sedíme vo vlaku a uháňame smerom na najkrajšie indické pláže.
.goa, raj hippies
Goa je najmenší indický štát a až do roku 1961 bol portugalskou enklávou na indickom subkontinenete. Aj vďaka tomu je tu stále výrazný podiel kresťanského obyvateľstva. Na mieste bývalého portugalského hlavného mesta Old Goa stojí množstvo kostolov a katedrál, ktoré patria k najväčším v Ázii. Hlavným lákadlom sú však gýčovo krásne pláže. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich objavili hippies, hlavne Angličania a Američania, ktorí tu trávili dlhé mesiace a roky. Žili ich tu stovky, najmä na pláži Anjuna, kde nebola elektrika a neviedla tam cesta, takže mohli nahí tancovať na nekonečných parties a bez akejkoľvek štátnej či policajnej asistencie užívať drogy od výmyslu sveta. Gou opúštali iba na dva-tri mesiace v roku, počas monzúnových dažďov. Vtedy pašovali do svojich rodných krajín hašiš alebo heroín, čím si zabezpečili kráľovský život – prenájom domu v Goe na celý rok vtedy totiž vyšiel na sedem dolárov.
Niekoľkých hipíkov, ktorým sa podarilo v zdraví prežiť divoký životný štýl, možete v Goe stretnúť aj dnes. V šesťdesiatke či sedemdesiatke si na pláži pripaľujú jednu čarasovú cigaretu od druhej, hrajú na gitarách Rolling Stones a popíjajú pivo, ktoré je tu na rozdiel od zvyšku Indie veľmi lacné.
Dnes už v Goe, samozrejme, nájdete aj päťhviezdičkové rezorty, ale keďže pláží je tu veľmi veľa, ešte stále zostali miesta, kde nehrozí klasický turistický ruch ako z Mallorky, iba zopár batôžkarov na opustenej nádhernej pláži v bambusových chatkách. A hoci sa turistický ruch rozrastá a ceny postupne stúpajú, nás tam spolu s mojou ženou vyšiel mesiac života, vrátane stravovania v plážových reštauráciách, ubytovania priamo na pláži a prenajatého skútra na menej ako 15-tisíc korún slovenských. Bývalý raj hippies sa tak celkom v pohode stane rajom aj pre hocikoho iného – hoci ročné nájomné sedem dolárov za dom už zrejme nadobro patrí hlbokej histórii...
.whisky, India
Autor je spevák skupiny Slobodná Európa.
India
Politické usporiadanie: federálna republika. Hlavné mesto: Naí Dillí. Federácia má 28 štátov a 7 zväzových území. Počet obyvateľov: 1 129 866 154 (sčítanie ľudu z júla 2007); priemerný vek 24,8 roka; priemerný vek dožitia 68,59 roka. Jazyky: úradným je hindčina, ktorá je hlavným jazykom tretiny ľudí, okrem nej je tu 14 ďalších oficiálnych jazykov. Najdôležitejším jazykom celoštátnej, politickej a obchodnej komunikácie je angličtina. Náboženstvá: 80,5 % hinduistov, 13,4 % moslimov, 2,3 % kresťanov, 1,9 % sikhov.
Aj tak sme sa pri prvom kontakte s uličkami Amritsaru neubránili zrýchlenému tempu. To tempo potom pozvoľna prechádzalo do našej dôverne známej cestovateľskej eufórie.
.v chráme nebol vždy pokoj
Amritsar je hlavné mesto najbohatšieho indického štátu Pandžáb na severozápade krajiny, leží asi 25 kilometrov od jediného indicko-pakistanského hraničného prechodu Attari. Významné je však najmä tým, že je centrom sikhského náboženstva a sídlom najsvätejšieho miesta všetkých sikhov – Zlatého chrámu.
Zostali sme stáť v nemom úžase, keď sme povinne bosí a s pokrývkou hlavy prvýkrát vstúpili do nádherného komplexu tohto chrámu, celého pokrytého zlatými plátkami a stojaceho uprostred posvätnej vodnej nádrže Amrit Sarovar, podľa ktorej dostalo meno aj mesto. Vládla tu mimoriadne silná atmosféra pokoja, úcty a pokory. Široko-ďaleko sme boli jediní bieli turisti. Sikhovia v neodmysliteľných turbanoch sa ticho prechádzali okolo posvätnej vodnej plochy alebo v nej stáli po kolená a oddávali sa rituálnemu kúpeľu. Všade sa rozliehali hlasy štyroch duchovných, ktorí 24 hodín denne čítajú, či skôr spievajú texty z posvätnej knihy sikhov. Tak ako v každom sikhskom chráme, aj tu jedáleň poskytovala zadarmo jednoduché jedlo a na unavených návštevníkov čakala ubytovňa s bezplatnými lôžkami. Na všetkých, či sú sikhovia, alebo nie.
Mierumilovná atmosféra v chráme však ešte pomerne nedávno nebola samozrejmosťou. Začiatkom 80. rokov minulého storočia obsadili Zlatý chrám sikhskí extrémisti, ktorí chceli z Pandžábu vytvoriť sikhský štát. Na rozkaz Indíry Gándhíovej ich odtiaľ v roku 1984 vyhnala indická armáda a výsledkom jej chaotickej akcie boli stovky mŕtvych sikhov. V tom istom roku bola Indíra Gándhíová zavraždená a páchateľom bol jej vlastný bodyguard – sikh. V roku 1986 extrémisti obsadili chrám znovu a tanky, ktoré proti nim nasadila indická armáda, spôsobili na tomto krásnom komplexe značné škody. Dnes je však všetko zreštaurované a v Pandžábe vládne relatívny pokoj.
.na sever, do Himalájí
Z mesta Zlatého chrámu sme sa vydali na sever, okolo hraníc nepokojného Kašmíru, ktorý je príčinou dlhoročného indicko-pakistanského konfliktu, do príjemného štátu v indickej časti Himalájí – Himačalpradéšu. Sedem a pol hodiny trvala adrenalínová cesta autobusom po horských cestách a za tých sedem a pol hodiny sme prešli iba 150 km. Napriek krátkej vzdialenosti sme sa však ocitli v inom svete – horskom mestečku Dharamsala. V ňom sa India odrazu zmenila na Tibet. V roku 1959 tu totiž po niekoľkotýždňovej pešej púti cez Himaláje našiel útočisko dalajláma, ktorý musel z Tibetu ujsť pred čínskou okupáciou. Postupne ho do Indie nasledovalo asi 300-tisíc Tibeťanov, ktorí tu žijú dodnes.
V mestečku je dalajlámova rezidencia, sídlo exilovej vlády Tibetu a chrám Tsuglagkhang, ktorý slúži ako ekvivalent chrámu Jokhang v Lhase. Údolie Kangra, v ktorom Dharamsala leží, lemujú nádherné lesy na úpätí himalájskych päťtisícoviek plné opíc, mačkovitých šeliem a pávov. Horské dedinky, do ktorých sa dá dostať len peši, lebo do nich nevedú cesty, sú obývané mierumilovnými Tibeťanmi. Ak sa do nich vydáte, môžete stretnúť okrem miestnych aj zopár bývalých hippies zo západnej Európy či Ameriky. Prišli sem, konvertovali na budhizmus a nezriedka sa dokonca stali mníchmi.
Na rozdiel od Európy, kde sa život v horách sústreďuje v údoliach, sa v Himalájach mnohé mestečká, cesty aj železnice nachádzajú na hrebeňoch hôr. Čiže vo výškach do 3 000 metrov nad morom. Vyzerá to neuveriteľne – asi ako keby sa Liptovský Mikuláš rozprestieral na hrebeni niekde medzi Chopkom a Ďumbierom.
V ťažko prístupných horských osadách neďalekého údolia Kullú, kde žije pôvodné indické obyvateľstvo, sa často pestuje konope, z ktorého sa tradičným spôsobom vyrába himalájsky čaras (hašiš). Polícia sa sem dostáva ťažko, a tak vzniká ideálne prostredie pre tento vyhľadávaný indický „suvenír“. Lenže časy, keď bola India rajom hippies, ktorí sem chodili za bezproblémovou drogovou turistikou, sú preč. Dnes sa za vlastníctvo aj malého množstva čarasu môžete dostať do väzenia. To nič nemení na skutočnosti, že aj naďalej sú čaras i tvrdšie záležitosti pomerne ľahko a lacno dostupné, ale zákon predsa len striehne.
.dillí je prepchaté
Po celodennej ceste nádhernými horskými scenériami, historicky pôsobiacou úzkokoľajkou s vyše stovkou tunelov sme sa ocitli na obrovskej severoindickej nížine. Tam sa nachádzal náš ďalší cieľ, hlavné mesto Indie – Dillí. Mnohí turisti, ktorí sa na svojej prvej ceste do krajín tretieho sveta ocitnú práve tu, sú zhrození. Nedá sa im veľmi čudovať. Ulice neuveriteľne prepchaté večne trúbiacimi autami a rikšami, tomu zodpovedajúci smog, náhliace sa davy ľudí, ktorí nesú náklady na hlavách a predierajú sa pomedzi všadeprítomné posvätné kravy. Práve kravské výkaly sú jednou zo základných ingrediencií nepredstaviteľnej špiny v uliciach starého Dillí. Na zmysly Európana, rozmaznaného nablýskaného obchodnými centrami, je to obrovský nápor. Keď si na to trochu zvyknete, to mravenisko začne mať pre vás svoje čaro. Ale aj tak sme boli po troch dňoch šťastní, že sedíme vo vlaku a uháňame smerom na najkrajšie indické pláže.
.goa, raj hippies
Goa je najmenší indický štát a až do roku 1961 bol portugalskou enklávou na indickom subkontinenete. Aj vďaka tomu je tu stále výrazný podiel kresťanského obyvateľstva. Na mieste bývalého portugalského hlavného mesta Old Goa stojí množstvo kostolov a katedrál, ktoré patria k najväčším v Ázii. Hlavným lákadlom sú však gýčovo krásne pláže. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia ich objavili hippies, hlavne Angličania a Američania, ktorí tu trávili dlhé mesiace a roky. Žili ich tu stovky, najmä na pláži Anjuna, kde nebola elektrika a neviedla tam cesta, takže mohli nahí tancovať na nekonečných parties a bez akejkoľvek štátnej či policajnej asistencie užívať drogy od výmyslu sveta. Gou opúštali iba na dva-tri mesiace v roku, počas monzúnových dažďov. Vtedy pašovali do svojich rodných krajín hašiš alebo heroín, čím si zabezpečili kráľovský život – prenájom domu v Goe na celý rok vtedy totiž vyšiel na sedem dolárov.
Niekoľkých hipíkov, ktorým sa podarilo v zdraví prežiť divoký životný štýl, možete v Goe stretnúť aj dnes. V šesťdesiatke či sedemdesiatke si na pláži pripaľujú jednu čarasovú cigaretu od druhej, hrajú na gitarách Rolling Stones a popíjajú pivo, ktoré je tu na rozdiel od zvyšku Indie veľmi lacné.
Dnes už v Goe, samozrejme, nájdete aj päťhviezdičkové rezorty, ale keďže pláží je tu veľmi veľa, ešte stále zostali miesta, kde nehrozí klasický turistický ruch ako z Mallorky, iba zopár batôžkarov na opustenej nádhernej pláži v bambusových chatkách. A hoci sa turistický ruch rozrastá a ceny postupne stúpajú, nás tam spolu s mojou ženou vyšiel mesiac života, vrátane stravovania v plážových reštauráciách, ubytovania priamo na pláži a prenajatého skútra na menej ako 15-tisíc korún slovenských. Bývalý raj hippies sa tak celkom v pohode stane rajom aj pre hocikoho iného – hoci ročné nájomné sedem dolárov za dom už zrejme nadobro patrí hlbokej histórii...
.whisky, India
Autor je spevák skupiny Slobodná Európa.
India
Politické usporiadanie: federálna republika. Hlavné mesto: Naí Dillí. Federácia má 28 štátov a 7 zväzových území. Počet obyvateľov: 1 129 866 154 (sčítanie ľudu z júla 2007); priemerný vek 24,8 roka; priemerný vek dožitia 68,59 roka. Jazyky: úradným je hindčina, ktorá je hlavným jazykom tretiny ľudí, okrem nej je tu 14 ďalších oficiálnych jazykov. Najdôležitejším jazykom celoštátnej, politickej a obchodnej komunikácie je angličtina. Náboženstvá: 80,5 % hinduistov, 13,4 % moslimov, 2,3 % kresťanov, 1,9 % sikhov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.