V prvú septembrovú sobotu vítali na bratislavskej hlavnej stanici cestujúcich policajti so psami. Zopár ľudí sa čudovalo, ale väčšina vedela, o čo ide. Tí, ktorých sa to týkalo, chápali samozrejme najlepšie. Omotaní do šálov v národných farbách policajtom radšej kývali a priateľsky na nich kričali: „My nejdeme na futbal, my ideme do divadla.“ Po aprílovej pražskej výhre nad Českom bolo bratislavské derby asi najvzrušenejšie očakávaným zápasom slovenskej futbalovej reprezentácie v celej jej histórii. Lístky sa vypredali takmer okamžite, tentoraz by sa vypredal aj podstatne väčší štadión ako dožívajúce Tehelné pole.
Diváci vytvorili futbalistom veľmi motivujúcu a pritom slušnú kulisu, hoci v mohutnosti sa to stále nedá celkom porovnávať napríklad s tým, čo predviedli na tom istom štadióne fanúšikovia Slovana na zápase s Olympiakosom Pireus v treťom predkole Ligy majstrov. Ale my sme to porovnávali s tým, čo sme zažili na prvom zápase tejto kvalifikácie. Vtedy bratislavské tribúny ovládli Severní Íri. Aj v tomto teda musíme konštatovať výrazný pozitívny posun. Ale zďaleka nielen v tomto.
.hrať pre ľudí
Výrazne rastúci záujem divákov svedčí o tom, že trénerovi Weissovi sa skutočne darí to, čo spomína takmer v každom rozhovore: baviť ľudí futbalom. Znie to trochu ako fráza, ale keď sa necelú hodinu pred kľúčovým zápasom pozeráme na zostavy, ťažko sa ubrániť dojmu, že tento človek to myslí naozaj vážne – postavil päť úplne ofenzívnych hráčov (Šesták, Hamšík, Weiss junior, Vittek a Hološko). V zápase, v ktorom museli útočiť predovšetkým Česi, to čakal naozaj málokto. Zostavy tak vopred sľubovali obojstranne útočný futbal, ktorý mal všetky predpoklady ľudí naozaj baviť.
Takýto prístup k zloženiu mužstva je o to cennejší, že Weiss nie je žiaden futbalový rojko, ktorý by podriadil zostavu snahe baviť divákov. V skutočnosti hrá vždy na výsledok a len tomu podriaďuje všetko, od výberu hráčov až po taktickú prípravu. Pre útočnú jedenástku sa teda rozhodol preto, lebo to považoval za najlepšiu cestu k úspechu. Niekoľko dní pred zápasom .týždňu povedal: „Musíme hrať aktívne, nesmieme len brániť – oni síce musia hrať na výhru, ale my sa nesmieme stiahnuť do defenzívy.“ A naozaj tak zostavil základnú jedenástku. Už toto je pozitívne – ak je situácia v našej reprezentácii taká, že najlepšou taktikou proti veľkému súperovi je disciplína v defenzíve ale súčasne kvalitná ofenzíva, potom vidno, že veci sa výrazne začali meniť k lepšiemu.
Priebeh zápasu naplnil očakávania vyvolané zostavami. Česi síce viac tlačili, ale my sme dvakrát viedli a nebyť hlúpeho vylúčenia Mareka Hamšíka, mohli sme vyhrať. Takto sme v oslabení posledných päť minút bránili remízu zubami-nechtami. Nakoniec však boli s deľbou bodov v podstate spokojní obaja súperi. My sme urobili ďalší dôležitý krok k postupu, Česi svoju nádej na postup nestratili.
Rozberať s viac ako týždenným odstupom zápas, ktorý väčšina čitateľov aj tak videla v priamom prenose, nemá veľký význam. Pri jednej veci sa však nedá nepristaviť. Je ňou nominácia a potom výkon mladého Vlada Weissa.
Nominovať do základnej zostavy v zápase roka 19-ročný talent je odvaha. A ak je tým talentom vlastný syn, je to v istom zmysle aj drzosť. Pred zápasom sme tipovali, že Vlado Weiss svojho syna do základu postaví a tvrdili sme, že urobí dobre.
Postavil, a urobil.
Ak je otcovým krédom „baviť ľudí futbalom“, potom synova hra je dokonalým stelesnením tohto kréda. A ak nám otec pred zápasom povedal, že na Čechov môže platiť len „rýchlosť, dravosť a drzosť“, potom syn to všetkým ukázal v plnej miere. A ešte pridal nevídanú technickú vyspelosť, radosť z hry a napokon aj skromnosť, na akú tu nie sme zvyknutí.
Vladko, ako ho dnes všetci volajú, sa snaží po každom získaní lopty individuálne „urobiť“ minimálne jedného (ale ak to nejde inak, tak aj troch) hráčov súpera (v zápase si to odniesol napríklad hviezdny Marek Jankulovski z AC Miláno). Niekedy to dokonca vyzerá tak, že Vladko nahráva až vtedy, keď sa už nijaká kľučka na zbavenie súpera urobiť nedá. Takým dojmom pôsobil napríklad aj náš prvý gól Česku – aj vtedy sa zdalo, že Vladko posunul loptu Robovi Vittekovi až po dôkladnom vyhodnotení možností individuálneho postupu. Ale celkovo zahral výborne.
Už Weissov debut v priateľskom zápase na Islande (za pár minút urobil tri skvelé prieniky) a potom jeho výkon v Bratislave ukázal úplne jasne, že po Martinovi Škrtelovi a Marekovi Hamšíkovi má slovenský futbal ďalšieho futbalistu európskeho formátu. A ak sa mladý Weiss naučí zvažovať po prebratí lopty prihrávku ako rovnocennú alternatívu sólového prieniku, bude ešte nebezpečnejší. Inak ohrozí najmä seba – a nielen herne. Ak budú môcť obrancovia s istotou počítať s jeho sólom, skôr či neskôr ho niekto slabší skosí tak, že to povedie k zraneniu. A to jediné by mohlo zastaviť veľký nástup hráča, ktorý tak veľmi pripomína talent mladého Rosického.
Mimochodom – Vladko Weiss po svojom prvom veľkom zápase povedal, že sa ešte musí v mnohom zdokonaľovať. Sympatické. A skvelá správa pre budúcnosť.
.belfast
Remíza s Čechmi ešte zvýšila dôležitosť zápasu v Severnom Írsku, kde sa stretli prvé dve mužstvá skupiny. Deň pred zápasom hľadáme v útrobách staručkej tribúny v Belfaste miestnosť na tlačovú konferenciu s trénerom Weissom. Zaujíma nás, samozrejme, najmä plánovaná zostava. Vlado Weiss nám ju, samozrejme, neprezradí. A tak sme odkázaní len na náznaky a domnienky.
Dozvedáme sa, že Miro Karhan je stále zranený, takže usudzujeme (správne), že bude hrať Zdeno Štrba, ktorý podal v Bratislave veľmi dobrý a obetavý výkon. Ďalej sa na základe Weissovho zaváhania pri odpovedi na otázku, či bude Vittek opäť kapitánom, domnievame (nesprávne), že tentoraz sa útočník, ktorý v kvalifikácii nevie streliť gól, do základnej zostavy nedostane. Nuž a z drobnej poznámky, že naše relatívne mladé mužstvo bude v stredu ešte mladšie, usudzujeme (správne), že v základe nastúpi nielen mladý Weiss, ale aj Miňo Stoch, ktorý má tiež len devätnásť rokov.
Otázky írskych kolegov tlmočí nášmu trénerovi milý domáci chlapík do ruštiny. Keď mu Vlado Weiss povie, že anglicky rozumie, tlmočí z angličtiny do – angličtiny. Jeho znalosť ruštiny v nás vzbudí podozrenie. Vtipkujeme, takže na druhý deň sa nám pri stretnutí hlási skratkou „KGB“.
Po tlačovke máme možnosť pozrieť si štadión a kúsok z tréningu nášho mužstva. Vnútro štadióna na nás pôsobí dedinským dojmom. Útulne, ale až príliš tesno. Z maličkej miestnosti s jednou stolnou hrou a jednou stoličkou pre odpovedajúceho trénera prechádzame na plochu uzučkou chodbičkou, po ktorej idú na trávnik aj naši hráči. Trávnik je skvelý, ale časť tribún pôsobí dojmom tesne pred zrútením. O čo horší dojem si odnášame zo štadióna, o to lepši je pocit z mužstva. Cítiť v ňom súčasne pohodu aj odhodlanie, všetko sa deje v rozumne sebavedomej atmosfére a takmer až radostnom očakávaní. Žiadne napäté tváre, žiadna nedôvera vo vlastné sily. Je vidno, že hráči sa na zápas vyslovene tešia. Michal Hipp riadi rozcvičku, Vlado Weiss premýšľa nad zostavou a čosi na trávniku stavia z pripravených pomôcok. Vtipkujeme tentoraz s lekármi nášho mužstva. Potvrdzujú náš dojem – pri tejto reprezentácii cítiť spoločný záujem.
Na kraji ihriska postáva Jozef Vengloš, objaví sa aj Anton Ondruš. Zisťujeme, čo je ich úlohou. Nezistili sme. Len vieme, že je to takzvaný podporný tím.
Po tlačovke ideme na pivo s niekoľkými kolegami zo slovenských televízií. Spoločne konštatujeme, že v tejto kvalifikácii máme prvý raz naozaj dobré, a navyše veľmi perspektívne mužstvo. Zhodneme sa aj na tom, že to nie je výsledok systematickej práce s mládežou, ale že ide o akúsi priaznivú náhodnú fluktuáciu, dôsledok výchovy v zahraničných kluboch a prácu výrazného trénera. V súvislosti so systematickou prácou sa v krčme spomínajú Maďari, ktorí ju vraj majú oveľa lepšiu nielen ako my, ale aj ako Česi, ktorí síce investovali do štadiónov, ale nie až tak do futbalových akadémií. Zaznie predpoveď, že onedlho prídu nové veľké časy maďarského futbalu. Z piatich najväčších mládežníckych talentov v britských kluboch sú totiž dvaja Maďari.
Ako sa bavíme, vysvitne, že pri stole sedíme zhruba pol na pol Maďari a Slováci. Tým sa diskusia posunie k slovensko-maďarským vzťahom. A je to zvláštna diskusia. Niektorí Slováci zauvažujú nad možnosťou vrátiť hranice do stavu pred Trianonom, keď Maďari neboli umelo rozdelení. Naši Maďari však s úvahou radikálne nesúhlasia. V Maďarsku by sa vraj na nich pozerali zhora, oni chcú ostať súčasťou Slovenska.
Tak takúto debatu sme absolvovali. V krčme v Belfaste, v meste, kde je túžba menšiny po zmene hraníc už desaťročia dôvodom násilia. Iný svet.
.siedmak a deviatak
Na druhý deň už od rána cítiť futbalovú atmosféru. Televízie aj noviny rozoberajú mužstvá a súperov Anglicka, Škótska, Walesu aj Severného Írska. Chodíme po Belfaste a vždy, keď sa dáme do reči s miestnymi, hovoríme im, aby večer neboli smutní, veď je to len hra. Oni sa vždy zasmejú, a hovoria, že plakať budeme večer my. A potom s nami rozoberajú český a slovenský futbal do takých detailov, ako bol legendárny Poborského lob proti Portugalsku. „Škrtel je zranený?“ pýtajú sa nás viacerí s nádejou. Inak fanúšikovia FC Liverpool.
Keď prichádzame na štadión, správajú sa davy fanúšikov v zelených dresoch hlučne, ale úplne priateľsky. Pred niekoľkými krčmami dokonca vedľa seba stoja vlajkonosiči oboch mužstiev – a nič sa nedeje. Írski fanúšikovia sú ďalšou z našich mimoriadne pozitívnych skúseností.
Horšie je to opäť so štadiónom. Keď po dlhom hľadaní nájdeme novinárske miesta, zistíme, že sú v zasklenej časti, v ktorej je príliš dusno. Teplo však nie je tým hlavným problémom. Viac nám vadí to zasklenie, ktoré úplne vymazáva atmosféru. Navyše, okenné tabule nie sú nijako zvlášť veľké, takže nám vo výhľade na časť hracej plochy zacláňajú husto prítomné okenné rámy. Ani to však nie je ten najväčší problém – tým sú až stĺpy, držiace strechu starej tribúny. Tie zacláňajú oveľa viac. Nám napríklad takmer úplne zakrývajú celú jednu bránku.
Zúfalí chvíľu nadávame, a potom sa rozhodneme, že si na vlastnú päsť a proti pravidlám bezpečnosti nájdeme iný výhľad. Napokon skončíme obaja potajme na streche tribúny. Až tam zisťujeme, že z nepríliš dôveryhodne vyzerajúcej búdky na akomsi lešení strechy tam bude zápas komentovať Marcel Merčiak a Laco Jurkemik. Sú k nám natoľko láskaví, že nám dovolia zostať, takže nakoniec vidíme celkom dobre. Hoci všetci máme úplný výhľad, len ak sa postavíme. Posediačky by časť plochy zakrývali akési lešenárske trúbky. A tak všetci štyria zápas prestojíme.
Na všetky problémy však zabúdame, len čo sa zápas začne. Naozaj hrajú Weiss aj Stoch, čo je určite odvážne rozhodnutie, a to ani nie kvôli veku, ako skôr kvôli výške. Dvaja nízki ofenzívni hráči – ktorí vyzerajú ako siedmak a deviatak – to nie je celkom ako z učebnice o ostrovnom futbale. Lenže tréner Weiss si robí veci po svojom – a robí dobre.
To, čo urobil v pätnástej minúte so severoírskou obranou Vladko Weiss, tak že Šestákovi neostalo nič iné, než dať do prázdnej brány gól, si budeme dlho pamätať. Podstatný však nie je jeden hviezdny moment, ale deväťdesiat minút celého mužstva. A tých deväťdesiat minút bolo naozaj mimoriadnych. Okrem úvodu druhého polčasu sme súpera úplne vygumovali. Ešte sme našu reprezentáciu nevideli hrať tak suverénne, odvážne a rozumne. Mužstvo ako celok hralo výborne, Vladko Weiss hviezdil. Hral ešte lepšie než proti Česku, rozumne a pritom drzo, bol zaslúžene vyhlásený za hviezdu zápasu. „Zasa som párkrát stratil loptu. Budem na tom musieť pracovať,“ povedal novinárom. Zázračný chlapec.
Keď s blížiacim sa koncom stretnutia prišlo na striedania, vedeli sme, že tréner Weiss zvykne mať na nových hráčov rovnako šťastnú ruku ako v zostavovaní základnej jedenástky. Mal. Najprv prišiel Filip Hološko a prakticky pri prvom kontakte s loptou dal náš druhý krásny gól. O pár minút neskôr sa mohlo to isté podariť striedajúcemu Erikovi Jendrišekovi (Hološko mu mohol prihrať do vyloženej šance, ale neurobil to, podobne ako v Slovinsku). A tretí striedajúci hráč – Marek Sapara – trafil krátko po svojom príchode na ihrisko brvno súperovej brány. Tomu sa hovorí cit pre striedanie.
.idylka?
Po takom dobrom výkone a výsledku vyzerá na chvíľu všetko idylicky. Severoírski diváci vytlieskali naše mužstvo (a predtým vytlieskali striedajúceho Vladka Weissa, ktorý mal na ich porážke výrazný podiel) a naši futbalisti sa išli súperovým fanúšikom poďakovať. Pri ceste k autobusu a neskôr aj na letisku sa u našich hráčov neprejavovali nijaké hviezdne maniere, ochotne sa fotografovali so svojimi priaznivcami a tešili sa spolu s nimi. A Vlado Weiss, viditeľne spokojný, sa nám v hlbokej noci ospravedlňoval, ak by náhodou o pár hodín nestihol prísť do našej Lampy. Mimoriadne príjemná partia.
Lenže keď sme sa na letisku rozprávali s Weissovým asistentom Michalom Hippom, ďalším človekom na svojom mieste, všimli sme si veselý hlúčik, v ktorom stáli, okrem iných, František Laurinec a Ľudovít Hudek (to je ten bývalý minister vnútra, ktorému sľuboval Ivan Lexa pusu na čelo, ak „kopne do gúľ“ prvého vyšetrovateľa únosu Michala Kováča mladšieho). Ani príjemný a pritom priamočiary Hipp v nás nedokázal prehlušiť ten zvláštny pocit. Toto je náš futbal – minulosť a prítomnosť v jednom. Bývalé podvody a dnešná rastúca kvalita prvého tímu. Predošlé vedenie a dnešný tím, ktorý je ako z iného sveta. A to všetko spolu, v jednej kope, v jedinom zväze.
Prilietame na nočné letisko v Ivanke, a po dlhých rozhovoroch vlastne nevieme, kto sa dnes z tejto reprezentácie naozaj teší a kto v tajnosti cíti ohrozenie. Všetci funkcionári sa smejú, ale u niektorých to nie je úprimné. Vlado Weiss je nový vietor, a ten hrozí vyvetraním starých pomerov. Ak postúpime, bude to veľký úspech nášho futbalu. Ale hneď potom sa strhne súboj o to, kto si tento úspech privlastní. Ak to budú tí funkcionári, ktorí dlhodobo nepomáhajú futbalu, ale sebe, bude to Pyrrhovo víťazstvo. Aj o toto sa práve hrá.
Čaká nás už iba Slovinsko a Poľsko. Úspech, ktorý je na dosah, náš futbal potrebuje. Ale nielen to.
Vlado, good job.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.